sobota, decembra 27, 2008

pieces

dávno
Včera som vo vlaku opäť pozerala film. Je to príjemné, mať čas na príjemné veci. V tomto filme bola Kate a jej farebné vlasy, Jim, ktorý sa mi prvý krát páčil, pretože vôbec nebol smiešny. Páčil sa mi sneh a príbeh z vlaku podobnom tomu, v akom som sa viezla. Keď som potom zaspala, stále som toho bola plná, všetkých tých kaziet a hriechov, bolo to ako zosobnený film o filme. O spomienkach.

dávnejšie
Myslela som naňho, nepoviem že nie. Ako to je, keď človek nevie, z čoho mať výčitky, a z čoho nie? A je vôbec normálne, keď ten, kto prvý povie, že robíme niečo zle, nie sme my sami? Tak som tam sedela s odhaleným ramenom, s rukou studenou od piva, nesmrdeli sme si po cesnaku, a ja som nevedela a nemyslela. Nevedela som, čo si myslieť, nemyslela som, že mám vedieť. Hlasná hudba, všade boli poprepichovaní ľudia s čudnými účesmi v čiernom. Pivo, pivo, prehováranie, vlastne veľa prehovárania. V ten večer mi prvý krát napadlo, že chuť po dobrodružstve môže byť nebezpečná.

len pár dní
Mám rada, keď sú moje krátke nechty červené, pásy látky omotané na krk a strapaté vlasy. Aj teraz by som tak vyzerala, stačilo by zopár pohybov a nejaký dôvod.

teraz
Je to vo mne nasypané ako vzory z farebného piesku. Všetky tie omrvinky, čo ostanú po koláčoch na stole, keď hostia odídu (a koláče s nimi), len malé smietky hovoriace o tom, čo bolo. Po silnom punči ostalo sucho, len zvuky pukajúcich bubliniek minerálky na zriedenie. A vône, všetky tie nové vône, ktorými podvádzame nás s nami. Mango, ungaro, citrusy a ich kombinácie. A vôbec.

Odpovede bez otázok, otázniky bez slov. Kde to sme, my, ľudia na hranici dospelosti?

nedeľa, decembra 07, 2008

okolia

Keď som sem cestovala naposledy, pozerala som vo vlaku film. Mal byť asi hlboký, ale zapôsobil na mňa len pohnútkou rozmýšľať nad silou slov. Bol, akoby sa všetko dalo len tak povedať a tým urovnať, alebo zmeniť. Žiadne vnútornosti, nič pod slovami a okrem slov samotných. Nepáčilo sa mi to, ale bolo to inšpirujúce, takéto zjednodušenie.

Deje sa vo mne veľa vecí, no len o mále z nich chcem, alebo viem niečo napísať. Často napríklad uvažujem o psychickom zdraví, o jeho vrtkavosti, nezákonitostiach, že je to iné, než hovoria na prednáškach a píšu v knihách. Ale ako iné, to neviem. Preto to vo mne len mraučí, nederie sa to na môj povrch. To sú asi veci, ktorými človek musí prejsť, ktoré ho nútia myslieť, aby sa obohatil, aby sa v ňom niečo pohlo tým správnejším smerom.

Dnes som tu bola prvý krát v kostole, na Jindřišskej sú omše v slovenčine. Bolo to veľmi príjemné, veľmi obohacujúce stretnutie s Bohom. A so všetkými ostatnými, ktorí spievali po slovensky a usmievali sa pri znaku pokoja tým spôsobom, akým sa usmievame na človeka, s ktorým nás niečo spája, i keď ho nepoznáme. Cítila som sa nachvíľu ako doma, v kúsku svojho sveta uprostred cudzieho. To človeku dobre padne, keď žije na tak veľa strán.

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP