utorok, septembra 29, 2009

a must

  • kučery a trblietavé veci
  • všetci čo hrajú na hudobné nástroje a robia tým radosť sebe aj iným, ale najmä sebe. tu, hneď za stenou, ale aj o poschodie nižšie.
  • dúhy, tiene, oblaky a klišé. nápisy na post-it papierikoch, po celej izbe a po celej duši. výhľad cez okno, ktorý je zo dňa na deň farebnejší.
  • čo sa stane, keď človek prestane chcieť.
  • moje červené líca v zrkadle vo výťahu, keď zamknem svoj bicykel a ponáhľam sa.
  • slová, ťažké a dôležité. slová o živote, píšeme si ich v zarážkach, ako tento text. ako jednoducho vyzerá, keď ho členia čísla, pomlčky.

filozofovanie namiesto povinností
je dnes povinné.

nedeľa, septembra 20, 2009

vnútorný výskum

Zistila som, že tráviť čas myslením a vôbec mať čas na svoje myšlienky vždy vedie k nejakým dôsledkom - u mňa je to plánovanie. Myslím za účelom. Tak som si dnes po pár dňoch intenzívneho myslenia spísala, čo všetko chcem uskutočniť. Keď sa vrátim domov, a aj keď je to ešte ďaleko, teším sa. Sú to napríklad veci ako - stihnúť viedenské vianočné trhy a varené víno tam, pekne sa obliecť a ísť na predstavenie do historickej budovy snd, konečne nalepiť na stenu tie svetielka, čo som kúpila pred piatimi rokmi, prechladnúť hore na hrade, keď bude oranžovo, a také.

Obklopujem sa tu radosťami a vyjadrujem sa jednoducho. Stretla som tu prvého človeka, ktorý sa naučil po slovensky. Normálne, ako sa my učíme po anglicky. Až na to, že on vedel okrem po anglicky aj slovenčinu. Zažila som s ním noc, kedy pohár vody a veľa slov o Bratislave sú všetko, čo človek potrebuje. Hovoril mi o Aligátore a hovoril pomaly, stihla som pri tom spomínať na jeseň, v ktorú som tam chodila ja. Pre zvláštnu lásku a dobrodružstvo. Ale myslím, že som to vtedy brala vážne. Od Aligátora sme išli ďalej mestom, prežíval to akoby bol vo vlastnom, prežíval to ako ja. Vraj sa u nás ľudia hanbia. Tu sa zas hanbia usmievať. Musím zistiť, kedy u nich dochádza k tej vážnosti. Pod oknami mám totiž školu a z nej sa nič iné než smiech neozýva. Čo je potom prirodzené? Keby som tu žila, chcela by som ostať dieťaťom.

Tento človek mi okrem iného povedal, že na jeseň je tu krásne. Zatiaľ je, trochu chladno, listy už začínajú červenieť. Od vrcholkov stromov, postupne. Ja sa postupne obkladám knihami a pripravujem svoju psychiku na dni plné tmy a nekonečného prúdu myšlienok. S čajom v takomto hrnčeku:


Ako sa hovorí, it made my day. A robí každý ďalší.

streda, septembra 09, 2009

another

Dnes píšem o pohľadoch, o gestách, ktoré sa nám nechcú robiť. O druhých ľuďoch, o ich dôvodoch prečo tu sú. Ako ostrov duší, ktoré sa stretli celkom náhodou a teraz musia spolužiť. Sú tu pocity, ktoré som mala kedysi, sú tu pocity, ktoré nechcem a ktoré ma neminú. Myšlienky naskakujú inak než obvykle, keď hovorím s domovom, musím hľadať ten správny jazyk. Mám v hlave pop-pop-pop. Automat.

Hlboká noc a naše odparkované bicykle, veľa dymu, kryštáľové lustre a zamat, mäkké sedačky a na nich hmatateľný chaos. Ľudia a pot a drinky a nepísané pravidlá. Nie je to prekvapenie, skôr akési prijatie skutočnosti. Že s vekom sa vlastne vôbec nič nemení. Ako všetci tí dospelí ľudia a ich zmätky, strachy a zúfalstvo zo skutočného sveta. A ťažké rána, samozrejme.

It is sometimes an appropriate response to reality to go insane.
- Philip K. Dick


Teraz sa mi chce myslieť na Slavín, na ten parížsky pocit zo Šancovej a svetiel dole pod nami. Na komáre, ktoré dodržovali diskrétnu vzdialenosť, na moju krátku bielu bundu, ktorú tu nepotrebujem, na konšpiračné teórie o drogách skrytých pod kameňmi. Na teplé večery, na aké sa čaká.

Nedáva to zmysel, ale dáva to pocit šťastia.
Len sa nechcem báť, že sa budem báť.

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP