another

Dnes píšem o pohľadoch, o gestách, ktoré sa nám nechcú robiť. O druhých ľuďoch, o ich dôvodoch prečo tu sú. Ako ostrov duší, ktoré sa stretli celkom náhodou a teraz musia spolužiť. Sú tu pocity, ktoré som mala kedysi, sú tu pocity, ktoré nechcem a ktoré ma neminú. Myšlienky naskakujú inak než obvykle, keď hovorím s domovom, musím hľadať ten správny jazyk. Mám v hlave pop-pop-pop. Automat.

Hlboká noc a naše odparkované bicykle, veľa dymu, kryštáľové lustre a zamat, mäkké sedačky a na nich hmatateľný chaos. Ľudia a pot a drinky a nepísané pravidlá. Nie je to prekvapenie, skôr akési prijatie skutočnosti. Že s vekom sa vlastne vôbec nič nemení. Ako všetci tí dospelí ľudia a ich zmätky, strachy a zúfalstvo zo skutočného sveta. A ťažké rána, samozrejme.

It is sometimes an appropriate response to reality to go insane.
- Philip K. Dick

Teraz sa mi chce myslieť na Slavín, na ten parížsky pocit zo Šancovej a svetiel dole pod nami. Na komáre, ktoré dodržovali diskrétnu vzdialenosť, na moju krátku bielu bundu, ktorú tu nepotrebujem, na konšpiračné teórie o drogách skrytých pod kameňmi. Na teplé večery, na aké sa čaká.

Nedáva to zmysel, ale dáva to pocit šťastia.
Len sa nechcem báť, že sa budem báť.