for real

Je tma a je na to dosť hodín, no teraz by som skôr uvítala, aby bola tma a bolo málo hodín. Taká podzimná tmavá atmosféra, trochu snehu, akurát aby sa šmýkalo a bolo mokro, ale nie príliš - na zimu a vianoce a tie ostatné veci, na ktoré je ešte čas. A vôbec. Na aké veci je čas a na aké nie? Je to vec priorít a preferencií? Hry osudu a zvládania životných skúšok? Chcem mať čas na všetko a preto nemám čas na nič. Mám čas na jednu vec a zároveň výčitky že sa nevenujem iným. Veciam ľuďom činnostiam.. že ma to bude mrzieť. Tak nad tým premýšľam a chcem mať všetko a nič, všetkým povedať to, čo by nemalo zmysel, len význam čisto individuálny PRE MŇA, lebo to mi proste stačí.

Najprv sme my a potom sú ostatní. Je to sebecké, alebo prirodzené? Čo som tým ľuďom dala a vzala, budú mi chýbať ich úsmevy a humor, už nebudeme mať spoločné problémy a prekážky, už si o nich len budeme rozprávať, niekde potme medzi komármi a pohármi. Ideme ďalej a niektorí ostávajú, rozdiely sú stále väčšie, dajú sa chytať a dá sa o nich napísať veľa strán, ktoré nikoho nezaujímajú, lebo ich máme všetci spoločné.

A preto, treba vôbec hovoriť o veciach ako je piesok, slnko, lehátko a spánok, drevené okenice, pastelové farby a nové topánky? Vrásky na čele a na nose, novoprepichnuté uši a bozky na ústa detí, ktoré sa na nás pozerajú inak než tí ostatní? Súčasti všetkých, neoddeliteľné väzby každodenných rozhovorov a myšlienok, ktorých dôležitosť si koľkokrát vôbec neuvedomujeme. To je povrchnosť, to je vskutku povrchnosť!


V živote sú stále nové veci, nové miesta a tí, ktorí tvoria naše spomienky. Dúfam, že budú inšpirujúci. A zábavní, to je asi najdôležitejšie. Cez deň sa smiať a večer skloniť hlavu na rameno do vážnej prítomnosti toho niekoho celého zahaleného v žltom svetle. Lebo to je moja spokojnosť. Tak veľa, tak málo.