just like that
Vonku leje a vzduch je správny, nemôže byť správnejší. Byť o
päť stupňov viac, šla by som sa prejsť. V hrudi mám už pár dní pocit, že mi
vypadne srdce. Že budem zrazu bez neho a že mi bude fajn. A možno ani nechce
vypadnúť, celkom by mu stačilo sa roztrhnúť. Na dve.
Môj život ovládla neuveriteľná rutina. Len sledovať hodinky
a pustiť autopilota, nepremýšľať, radšej nepremýšľať. Vidím tú rutinu a jej
kontúry už aj vo svojom tieni, keď idem po nábreží a vietor robí bytie trochu
ľahším. Nie žeby som sa chcela sťažovať, práve naopak. Chcem sa pochváliť, koľko mám možností. Som
ako púpava - fúknite do mňa prosím, nech ma niekam odvanie cudzia sila a nie
vlastné rozhodnutie. Tú zodpovednosť by som nemusela uniesť.
Zistiť, čo v živote človek chce, je asi to najťažšie. Nájsť si
cieľ, ukázať prstom aha, to je to miesto kam sa chcem dostať. Ja mám ruku
predpaženú, prst vystretý, a kreslím si vo vzduchu krúžky a hviezdičky. Bez
prestávky a s istotou, že ešte nič nie je isté. A tak sa pýtam, ako často ľudia
myslia na dôsledky svojich rozhodnutí? Čo všetko sa zmení a koľko vecí a ľudí
ovplyvní jedno áno/nie/neviem? Jeden telefonát, jeden deň, jedno dobrodružstvo?
Je pravda, že keby ľudia mysleli týmto spôsobom, ďaleko by sme sa nedostali. Ale
je to zvláštne, že to vôbec dovolíme, nechať sa ovplyvňovať rozhodnutiami,
ktoré vôbec neboli naše.
Neviem, dnes už nič neviem. Okrem jednej veci - spustiť sa
na šmykľavke po 15tich rokoch bol skvelý zážitok.
