hlavne nezakríknuť

Sedím v mojom kresle s nohami v tureckom sede. Len tak, strapatá, nenamaľovaná, v tielku, gaťkách a bielych vlnených nadkolienkach. Fúkam si med s čajom a rozmáčam v ňom pradedkove trubičky. Ako malá. Chutia sladko a chrumkavo, chutia ako vtedy.. Snažím sa pozostatky Vianoc pochytať do hrnčeka, každý deň by som si odliala len kúsok. To by mi stačilo.

Nakoniec, myslím, všetko dopadlo ako malo. Až nato, že nesnežilo. Ale to nevadí, bude inokedy. Podstatné je, že som na Vianoce dostala pokoj na duši a mapu ku šťastiu. Tak ju teraz otváram, každý deň, a robím si radosť malými krokmi vpred. Prechádzam procesom systematizácie a nachádzam v tom nevídanú satisfakciu. Idem ďalej. O spomienkach písať, príležitosti chytať, šance nezahadzovať, rozprávku prežívať. To by som chcela.

Osudovosť.

Máme nádej. Vždy ju máme, len ju nevidíme. A vtedy treba otvoriť oči a začať sa pozerať lepšie. Odosobniť sa, získať nadhľad a iný pohľad, nájsť to. Vy viete čo. Myslite na to, keď bude nabudúce, dobre?

optimism. just a little.

Aj zajtra vyjde slnko, chcem povedať vám niektorým, ktorých mám rada a viem, že práve nedostávate to, čo by ste si zaslúžili, že ste niekomu dali lásku, a on vám ju nevracia, že sa nevyznáte vo svojom živote a vo vlastných citoch, že neveríte v spokojnú budúcnosť, že musíte bojovať s bezmocnosťou a nemožnosťou pomôcť svojim najbližším, že na vás doliehajú existenčné problémy a všetky možné formy malovernosti. Aj zajtra vyjde slnko a bude ďalší deň a nikde nie je napísané, že neprinesie niečo pekné. Opakujem to sebe aj vám, hoci si neprikladáme hlaveň ku spánku, ani nedrvíme lyžicou našetrené tabletky. O život nám totiž ide každý deň.

parkom

Je to čudné a choré, na tom sme sa zhodli. Prekročili sme medze zdravomyseľnosti, a alarm aj tak nezvoní. Vybili sa baterky..?

Možnosť voľby? Načo? Nie je to buď-alebo, ani jedno z dvoch. Kombinujeme možnosti ako sa páči. Každý podľa toho svojho. Jeme zmrzlinu s hranolkami, nosíme v zime minisukne, milujeme koho nemáme, máme koho nechceme. Víno kážeme, vodu pijeme. Ako z inej planéty. Materniské city miešame s partnerskou intimitou ako kávu s čajom. A potom sa nestačíme čudovať z výsledkov našich veľkolepých omylov. Sme takí zvyknutí mať presne to čo chceme, až sa nevieme rozhodnúť, pokiaľ o našu všemohúcnosť pri voľbe prídeme. Áno? Nie? Nevieme. Postavení pred dilemu radšej zájdeme za roh a tvárime sa nenápadne. Stali sa z nás zhýčkaní zbabelci. Stroskotávame na vlastnej rozmaznanosti ako decká ktorým sa nedostalo 5 cukríkov, ale len 4. Kam to spejeme.. Ale raz si nás tá dilema nájde. A potom už nebude úniku. Áno/nie, nič iné. Vyberieme nespávne. A bude neskoro. Prineskoro..