marcipán

Napadlo mi to v utorok, niekde medzi 176 a 179 kilometrom, keď sme stáli v zápche na diaľnici a merali cestu za smiešnymi povinnosťami. Do očí nám svietilo slnko, kývajúce deti v autách okolo. Kto mi vysvetlí, z čoho sa skladá život človeka? Sú to ingrediencie, konkrétne zloženie, postupy, skladačky. Predstavujem si to kompaktne a jednoducho, všetok ten balast a malé významnosti, ktoré sú za nami, pred nami, i medzi nami.

Keď sú tri hodiny ráno, pozerám sa na tyrkysové žalúzie v okne, cítim teplo radiátora a človeka vedľa mňa. O siedmej zazvoní budík, ktorý ma nezobudí, tak vstanem, oblečiem si teplý sveter a čiapku s ušami. Počas cesty na metro sa zadýcham, dýchajú aj ľudia, ktorí oškrabávajú ľad z okien svojich áut. Pri schodoch kvitne ďatelina, pražská októbrová ďatelina posiata mrazom, asi ju sem poslali z rozprávky.

Dnes zložili lešenie z nášho domu, výhľad dole je opäť čistý. Vidno vlak, lietadlo, autá, všetko je v pohybe. Cintoríny stále svietia, stále majú plné parkoviská. A keby, keby som mohla v tieto dni poriadne chodiť, šla by som teiž na cintorín. Nájsť tie správne hroby a porozmýšľať trochu o živote vtedy, o živote tam, o živote potom. Prejsť sa pomedzi kamene, svetlá a stromy, vyjsť bránou von - naspäť sem, kde sa nás to týka.

Mám mokré vlasy a sedíme na posteli, je tma a ja hovorím o svojich veľkých vymyslených svetoch, o veciach ktoré sú v mojej hlave a spôsobujú mi radosť. Chcem sa o ne podeliť, aby boli pochopené aj niekým iným, aby sa tak stali ozajstnejšími. Len toľko chcem, toľko veľa.

joni, jong a jeseň

Just before our love got lost you said
I am as constant as a northern star
And I said, constantly in the darkness
Where's that at?
If you want me I'll be in the bar


Keď veci nie sú dobré, netreba o nich hovoriť, načo ich dávať von, aby to pomohlo? Nepomôže. Namiesto toho treba myslieť na to, čo teší. Čo je dobré a príjemné a šťuchá do ramena ako niečo viac a hovorí psst! pre toto, pre toto tu sme.

Je tu ticho a zima, cítim jeseň, cítim ju po vôni. Mám nový krém z bambuckého masla, už je v obliečkach, už robí rána trošku znesiteľnejšie a večery rozprávkovejšie. Čítam počas nich o strachu z lietania a nebojím sa lietať, je to škandalózne a na dobrú noc zároveň.

Som sama a chcem byť ešte viac, vziať si veľké slúchadlá a po práci sa ísť prejsť, rozprávať sa so sebou, dýchať všetko, čo je okolo, sedieť sama v parku na lavičke a nikam sa neponáhľať, pretože práve to mi teraz chýba. Ku šťastiu.

Je tu ticho a ja s tým nič neurobím, len zaspím a potom, uprosted noci, niekto príde, chytí ma za ruku a zmení tým priebeh môjho snívania.

I remember that time that you told me, you said
Love is touching souls
Surely you touched mine
Cause part of you pours out of me
In these lines from time to time*


*Joni Mitchell

things we share

Všetko sa zmenilo a nie je veľmi čo povedať. Všetko je nové, ale obyčajné, dni sú od rána dlhšie a od večera kratšie, tažko sa na to zvyká. Nastala pravidelnosť a presná postupnosť, mám kolegov. Blúzky, kofeín, veľa telefonátov a žmúrenia do monitora, zatiaľ ma to baví, zatiaľ je to nové.

V šuflíku mám mydlo s vôňou čokolády, vonia od neho index, diár, všetko, čo ma teraz vôbec nezaujíma. Kúpila som si krásnu knihu. Sú v nej nálepky a fotky, listujem si ňou v posteli a cítim sa ako malá, keď som si vzala knihu, ktorá nebola moja, a obrázky boli to jediné, čomu som rozumela. Vôbec to nevadilo, stačilo mlčať a pozerať sa, na nič sa nepýtať, nič nevysvetľovať. Robím to stále a mám z toho rovnakú radosť. Z niektorých vecí sa asi nedá vyrásť.

Súčasnosť treba osláviť, tak si pripime na život, život s komármi, krémom na nohách a slzami spojenými s tmou a teplom človeka. Život s varenou kukuricou každý deň na večeru a odtlačkami nôh na parketách, ako si šliapeme po dušiach vo všedné dni, keď nám nie je do smiechu a predsa sme šťastní.

trasenie

Ťahala som kufor hore kopcom. Tĺklo mi srdce a rýchlo som dýchala, na spotenom čele som si potom prstom kreslila obrázky. Teraz sedím vo vlaku, hovoríme spolu po anglicky a je to fajn, nenútené. Pre nás už je štandard, že okrem svojej kultúry máme aj túto spoločnú. Aj o tom bola dnes skúška, o Brucovi Springsteenovi a o paradoxoch, o tom, prečo chcem robiť s ľuďmi, keď ich nemám rada. Práve preto, je to väčšia výzva ako logické veci. Tie sú logické. Tŕpnu mi nohy a teším sa domov, na zaslúžený pohár vína a dôverné rozhovory po toľkých dňoch.

Počítam, že ešte trikrát tam pôjdem, než sa definitívne odsťahujem. Stále sa budem cítiť ako doma, ale nebudem doma, nebude tam už žiadna posteľ ani papuče ani zubná kefka. Budú len dni plné vlakov a autobusov, možno dni strávené v aute s nejakou správnou hudbou a spoločnosťou. A spomienky ako tieto:

Bola nedeľa a my sedeli sme v tráve a bolo nám najteplejšie, pár metrov ďalej hučal predvolebný míting odees, toitoi-e a pivo v plaste a tak, vôbec nás to nezaujímalo. Všetci okolo nás fajčia trávu, stále ju je cítiť, keď sa prechádzame tak hádame, kedy je to tráva a kedy plzeň, lebo voňajú skoro rovnako.

Stáli sme na Kampe pri zábradlí so zámkami, a ja som zistila že jeden mám, a že ho už nebudem potrebovať. Chceli sme ho tam pripnúť k ostatným a kľúče hodiť do Vltavy, ako toľko ľudí pred nami, ale všetci by si nás fotili, skupinky turistov, ktoré sa teraz dozvedajú o tunajších novodobých tradíciách. Stále si myslím, že to musíme urobiť, lebo napriek tomu počtu zámkov je to niečo výnimočné, lebo s nikým iným to už neurobím. Takže taká je dohoda, pôjdeme tam nabudúce, možno za tmy po ceste z krčmy, a nebudeme na žiadnych fotkách Japoncov, zachytíme len svoje prežívanie, zachytíme ho do vlasov a očí, lebo tieto dve veci ostávajú rovnaké.

sunset

Tieto dni ma obklopujú obaly z čokolád, knihy, sirup proti kašľu, kečup, také banality, z ktorých sa dá vyskladať pekná realita. Všetko je na svojom mieste, všetko je úplne obyčajné. Len jedna vec -

Toto vidím z okna:


Už týždeň okrem toho vidím aj otvorené okná na druhom poschodí, jedno dokorán a druhé len tak pootvorené, či je 20 stupňov, či je 5, či je ráno, obed, polnoc. Musím nad tým rozmýšľať, nad životom, ktorý sa zastavil na druhom poschodí v dome oproti. Vidím kvetovaný gumený obrus, odstatú vodu v pohári, týždeň starý televízny program. Nevidím ľudí. Vidia to aj iní ľudia? Je to strašidelné, reálne dotýkajúce sa môjho rozprávkového výhľadu. Neviem, čo sa patrí v takýchto situáciách. Zaklopať? Hľadať odpovede? Myslím na to pravidelne, keď zazvoní budík a ja púšťam do izby svetlo, aj keď už je tma a ja idem spať. Rutinné myslenie na osudové udalosti v cudzích životoch.

A ešte:

Niekedy si myslím,
že keď ma to prestane baviť
a uvedomím si,
že vlastne môžem,
odídem.

A potom bude:

If I told you my stories and sang you my songs
Would you laugh at me
Would you pity me
What would you say if I asked of you
Not out of accident, out of loneliness
Would you shelter me
Will you shelter me*


*Hello Saferide

koľajnice

Vnímam krv pulzovať vo svojich nohách, kvapky vody na svojom tele, horúcu paru a rádio hrajúce šansóny. Všetko dostáva iný rozmer, má iné rozmery. Väčšia posteľ vo vedľajšej izbe možno znamená menší strach na ceste preč.

Na podlahe vedľa kufra je pripravený rad jarných topánok, vo všetkých si skúsim svoju každodennú trasu. Prejdem parkom, v ktorom mládež sedí na dekách, hádže si lietajúce taniere, spieva, fajčí a tancuje. Je to lákavé, lenže ja mám povinnosti a nemám priateľov.

Posúvajúc si arašidové chrumky sme pozerali film. Smiali sme sa, stuhnuto sme mlčali, tak na striedačku. Všetky scény z toho filmu som vedela lokalizovať. Znamená to, že to mesto poznám? Mám v nohách jeho ulice, dlažbu, v ktorej nedokonalostiach som zničila už pár podpätkov. Sú to urbanistické túry a nepríjemné prechádzky, keď sa z poslednej električky ponáhľam do kopca vyše hradu a v ruke stískam odistený slzný plyn. Ľahko sa na to zabúda, kým človeku nechýba mobil, či pocit bezpečia.


Keď mi ostane voľná chvíľa, sadnem si do električky a jazdím z konečnej na konečnú. Pozerám sa von, na domy, v ktorých už nikto nebýva, a rozmýšľam, že prečo. Pozorujem ľudí v električke, keď si vedľa holohlavého chlapca v bombere sadne černoch v rokoch a vyzerá to celé celkom obyčajne. Nazerám ľuďom do nákupných tašiek a čudujem sa, že niekto má tak rád zrovna ten a ten hnusný jogurt. Väčšinou sa smejem, robím si radosť, len sa tých ľudí letmo dotknem a odídem, zabudnem ako zabudnú aj oni, práve preto sú mi takí sympatickí. Ohlásená zastávka, výmena cestujúcich, výmena okoloidúcich. Taká dobrá divadelná hra s rýchlym spádom a vďačnými obmenami.

Pijem rosé a spomínam si na noc na hradčanoch, keď pršalo a my sme stáli na zastávke v dlhom objatí. Prišla nočná električka, nastúpili sme a mlčky sme hľadeli na dievčatá, ktoré dostali alkohol a stratili súdnosť, plné zážitkov a omylov držiac si sukne plesových šiat. Zvratky, taxíky, čudní ľudia. To sú istoty, ktoré robia isté okamihy pochybnými a iné neopakovateľnými. A aj keď to nie vždy robí radosť, myslím, že ešte nejakú dobu si to budem chcieť opakovať.

A kvitnú čerešne, bude ich treba ísť zachytiť do spomienok, alebo na film. Možno na oboje.

bloom

Už to bude len pár dní a vypočujem si rôzne názory na rovnaké podnety. Cestovanie na prvého apríla, plné letiská, detský plač a použitý vzduch v lietadlách, je to viac spoločné než čokoľvek. Budú sa vybaľovať darčeky, zážitky a emócie. Roztrhané sáčky, papiere, radosť a úprimnosť, vnútorné dotyky, prebytok. Už teraz viem, že sa mi to bude páčiť.

Objednali sme si čínu, otvorili víno, a pozerali von oknom. Na svet tam vonku, na naše spomienky, ktoré starnú, ktoré voňajú ako jar a pomaranče, ktoré sa dejú tak rýchlo. Viem, kedy fúkalo, kedy sme sa báli výšok, kde sme čakali na autobus a slnko zvlhčovalo naše tričká, viem kde majú dobrú zmrzlinu a kde pivo. Kedy je to úsmev a kedy slzy, prečo sa nechty niekedy zaryjú do kože tak hlboko, ako vzniknú strapaté vlasy a škvrny na oblečení.


Za dedinou na poli, presne uprostred, týždeň sedelo asi tridsať labutí. Všetky veľké a biele, na zelenom koberci, vyzerali ako zo sna. Taký rozprávkový prelud, už viem, čo mi pripomínali. Toto sú veci, ktoré dávajú odpovede na otázky o tom, čo je normálne. Kde je hranica, kde končia výčitky, ukazujú na (ne)všedné a so zdvihnutým ukazovákom nás nútia - prežívať to všetko akosi intenzívnejšie.

ako vyzerá minulosť

Kráčam pomaly šervúdom, kráčam na metro a nikam sa neponáhľam, chcem si vychutnávať tieto pomalé a dlhé momenty. Pozerám sa na strom, pod ktorým sa niečo stalo, na detské ihrisko, ktoré som pri tom videla. Deti sa hojdali na hojdačkách a nikto si nič nevšimol.

Boli tam ľudia, akých sa štítime, hádzali si striekačky, vybavovali si účty a nikoho to nezaujímalo. My sme si hádzali loptu - aké detské a patetické, aké pohľady-priťahujúce. Zotmelo sa a začalo pršať. Zostali sme len my a vydedenci, my vydedenci.

Pamätám sa, ako som pozerala hore, na deravú strechu vlakovej stanice, akú som predtým videla len vo filmoch. Chýbajúce sklené tabule a kýble dažďovej vody na mojej tvári. Vody, ktorá nič neočistí. Zhora presvítala tma, staré lampy blikali, amplióny ohlasujúce meškania vypadávali. Šmuhy z mojej tváre zmizli, vyžmýkala som mikinu a prestala som sa báť. Spala som, a potom, o piatej ráno v nedeľu, sme boli sami v prvej električke. Cez špinavé sklo svietilo slnko, a ja som sa cítila srašne špinavo a čisto zároveň.



Tak som sa sem vrátila. Stále ten istý šervúd a stále iní vydedenci. Aj týchto vystriedajú noví. Prisťahovalci z východu, čo si tu plnia sny, ktoré nesnívali.

Sneh sa topí,
dážď na chodníkoch schne,
chodníky sú stále posypané pieskom.

tam

Točí sa mi svet
tak sa potácam
jednou rukou si pridŕžam klobúk
v druhej držím kvety
čo som si kúpila
ktoré zomrú len pre moju radosť
veď kto iný by mi ich kúpil.

Stúpam do mlák
a cítim vodu
a ako mi je zrazu chladno
na členky
mám chuť zapáliť si cigaretu
a keby som mala voľnú ruku
asi by som to urobila.

Myslím
že som tu už bola
je mi to povedomé
rozbila som sklenú nádobu a
prekročila jej prah
cupkám, tak trochu
s črepami v pätách

a

je mi do smiechu
je to na smiech
tak sa budem smiať
a nič ma nezastaví.
Hovorím si teraz.

nič sa nedeje

Tento dážď sa mi nepáči. Nepáči sa mi ako topí sneh, ako sem vôbec nepasuje. Lenže sme kde sme, dážď bude ďalej a viac daždiť a sneh bude malá-veľká biela výsada hôr. Tak myslím na taký dážď, ktorý mám rada. Myslín naňho pri písaní všetkých tých mailov, v ktorých si hľadám bývanie. Čoskoro príde time to move on, time to move out again.

Chcem malý svetlý, môj, s veľkou posteľou a takými dvojitými oknami ako naposledy. Napríklad dole pod Petřínom, kde sme minule zmokli a hovorili o Müllerovi a milovaní v daždi s českým prízvukom. Dážď patrí k tomu mestu, viaže sa na chodníky a na moje spomienky. Aj na tie budúce, ktoré sa chystám ovplyvniť, čarovať si s budúcnosťou a pliesť sa iným do životov, pliesť im hlavy. A potom odísť a rezonovať, miznúť a zase sa objavovať, lebo to je moja obľúbená aktivita posledné roky. Hra a život, hra na život.

Okrem bývania hľadám letenky, túto jar to bude Belgicko a Holandsko, my, dve blondíny, dlhé hodiny v aute a čokoláda, pekné fotky a rozhovory o bolestiach, ktoré už nebolia, ktoré už len sú, len občas pichnú tam kdesi v zátylku, keď sa povie nevera, šampanské, alebo Innsbruck.

No a potom sa vrátim, lebo ja sa vždy vrátim. Musím potvrdzovať svoje výnimky, to k tomu jednoducho patrí. Dopijeme všetok glögg čo ostane z tejto zimy, kúpime nejaké dospelé veci, urobíme zopár sprostostí, ktoré nás budú tešiť, zaspíme a budeme k sebe patriť.


the way is to climb
the way is to lie still
and let the moon do its work on your body
(Shearwater)