marcipán

Napadlo mi to v utorok, niekde medzi 176 a 179 kilometrom, keď sme stáli v zápche na diaľnici a merali cestu za smiešnymi povinnosťami. Do očí nám svietilo slnko, kývajúce deti v autách okolo. Kto mi vysvetlí, z čoho sa skladá život človeka? Sú to ingrediencie, konkrétne zloženie, postupy, skladačky. Predstavujem si to kompaktne a jednoducho, všetok ten balast a malé významnosti, ktoré sú za nami, pred nami, i medzi nami.

Keď sú tri hodiny ráno, pozerám sa na tyrkysové žalúzie v okne, cítim teplo radiátora a človeka vedľa mňa. O siedmej zazvoní budík, ktorý ma nezobudí, tak vstanem, oblečiem si teplý sveter a čiapku s ušami. Počas cesty na metro sa zadýcham, dýchajú aj ľudia, ktorí oškrabávajú ľad z okien svojich áut. Pri schodoch kvitne ďatelina, pražská októbrová ďatelina posiata mrazom, asi ju sem poslali z rozprávky.

Dnes zložili lešenie z nášho domu, výhľad dole je opäť čistý. Vidno vlak, lietadlo, autá, všetko je v pohybe. Cintoríny stále svietia, stále majú plné parkoviská. A keby, keby som mohla v tieto dni poriadne chodiť, šla by som teiž na cintorín. Nájsť tie správne hroby a porozmýšľať trochu o živote vtedy, o živote tam, o živote potom. Prejsť sa pomedzi kamene, svetlá a stromy, vyjsť bránou von - naspäť sem, kde sa nás to týka.

Mám mokré vlasy a sedíme na posteli, je tma a ja hovorím o svojich veľkých vymyslených svetoch, o veciach ktoré sú v mojej hlave a spôsobujú mi radosť. Chcem sa o ne podeliť, aby boli pochopené aj niekým iným, aby sa tak stali ozajstnejšími. Len toľko chcem, toľko veľa.