fixing it

Napríklad: máme čo chceme, je to to, čo potrebujeme? Hovoríme o tom pri víne, jeme teplé banánové koláče a je nám dobre, dobre že sú okolo nás správni ľudia a že je to tak už veľa rokov. Počas takých nocí viem, že práve tu a presne takto je tá správna možnosť, som si istá, že v ponuke nič lákavejšie nebolo. Vyspím sa na cudzom gauči plná nových podnetov, a ďalší deň prežijem s kávou v teplákoch. A ako rada.

Chcela by som sa teraz prejsť v mrazivom daždi, sama sa ponáhľať a potkýnať o krivé chodníky Bratislavy s plnými rukami tašiek, cítiť sa adekvátne týmto pocitom, že je to niekedy ťažké, ťažšie než vieme uniesť. Keď zavriem oči, bežia mi v hlave záblesky, ako pretáčaný film mojej mysle o tom, čo bolo je a bude, o tom aký skvelý a zložitý je tento život tu, že by som ho nechcela zmeniť, a pritom ho stále a s veľkou radosťou mením. Keď sa v tom už nikto nevyzná, keď je príliš veľa hodín a príliš málo vôle hovoriť o tom, o tej ľudskej obyčajnosti a fakte, že žijeme len pre seba a pre tých pár okolo, pre nič iné.

Sú to všetko veľké zmeny, na ktoré nemám čas sústrediť sa, prežiť svoju jednoduchú radosť. Že budeme zase trošku zariaďovať, že ak to všetko zvládnem, príde leto lúčenia sa s Prahou a vítania sa s Viedňou, veľa cestovania, smiechu a fotiek, že si budem zase dokola hovoriť, že nič nemôže byť lepšie. Možno len písať sem o tom trochu častejšie.