Mám chaos pre tisíce dôvodov. Bolo to také čudne futuro-nostalgické, a potom také inosvetové. To by som predtým nepovedala, ale keď sa to stalo, teraz už hej. Preskakovali sme medzi svetmi podľa potreby. Raz, keď som síce vydržala, ale vedela som že keby som ostala dlhšie tak nevydržím a poviem toho priveľa, potom omylom, a potom sa nepamätám.
Sedeli sme na fontáne na Gottku a búchali čiernymi balerínkami synchrónne o múrik, nedalo sa toho zvuku nasýtiť. Klop, klop. Potom sme si tam ľahli so slnkom svietiacim do očí, a ja som nadávala, čo som nemohla tam kde som chcela. Vietor nám dvíhal sukne, ale len po hranicu decentnosti.
Na parkovisku sedel bielovlasý pán v modrých montérkach, pôsobil voňavo, tak ho pozdravila. Doširoka sa usmial, opýtal sa 'kamže kamže' a ja hneď že 'domov'. V skutočnosti sme šli do Medickej šmyknúť sa na ihrisko.
Rada si požičiavam jej objektív.
Dnes sú všetci (presnejšie všetci mínus dva) ako spriazené duše. Starí známi, medzi svetmi aj medzi životmi. Keď som si z topánok vytriasala piesok, nikoho to nepohoršilo. Tak sa smejeme na svety, všetko je menej vážne.
Keď sa tá teta opýtala, či sa nehanbíme takto sa správať na ulici, Cyril povedal 'nie' tak presvedčivo, že by som mu to uverila aj keby čo bolo. Ale teta, teta. Vo vedľajšej uličke už nebola.
Ďalšia láska z autobusu, cítila som ako sa za mnou predklonil, privoňal mi vlasy a slúchadlá. Podľa toho ako sa pozeral keď som vystupovala mi bolo jasné, že to čo má v tvári má aj v hlave, bol (nielen) hudobne spriaznený.
Aj sa mi chce pokračovať, takto štylisticky extrémne nekorektne so samými toto, to, táto a také, ale nemôžem. Ja totiž idem na to.
A ešte, že.. nabudúce mi odzdravte, nemá odpoveď je veľmi demotivačná.
Ďakujem.
