sobota, decembra 30, 2006

hlavne nezakríknuť


Sedím v mojom kresle s nohami v tureckom sede. Len tak, strapatá, nenamaľovaná, v tielku, gaťkách a bielych vlnených nadkolienkach. Fúkam si med s čajom a rozmáčam v ňom pradedkove trubičky. Ako malá. Chutia sladko a chrumkavo, chutia ako vtedy.. Snažím sa pozostatky Vianoc pochytať do hrnčeka, každý deň by som si odliala len kúsok. To by mi stačilo.

Nakoniec, myslím, všetko dopadlo ako malo. Až nato, že nesnežilo. Ale to nevadí, bude inokedy. Podstatné je, že som na Vianoce dostala pokoj na duši a mapu ku šťastiu. Tak ju teraz otváram, každý deň, a robím si radosť malými krokmi vpred. Prechádzam procesom systematizácie a nachádzam v tom nevídanú satisfakciu. Idem ďalej. O spomienkach písať, príležitosti chytať, šance nezahadzovať, rozprávku prežívať. To by som chcela.

Osudovosť.

Máme nádej. Vždy ju máme, len ju nevidíme. A vtedy treba otvoriť oči a začať sa pozerať lepšie. Odosobniť sa, získať nadhľad a iný pohľad, nájsť to. Vy viete čo. Myslite na to, keď bude nabudúce, dobre?

streda, decembra 20, 2006

optimism. just a little.


Aj zajtra vyjde slnko, chcem povedať vám niektorým, ktorých mám rada a viem, že práve nedostávate to, čo by ste si zaslúžili, že ste niekomu dali lásku, a on vám ju nevracia, že sa nevyznáte vo svojom živote a vo vlastných citoch, že neveríte v spokojnú budúcnosť, že musíte bojovať s bezmocnosťou a nemožnosťou pomôcť svojim najbližším, že na vás doliehajú existenčné problémy a všetky možné formy malovernosti. Aj zajtra vyjde slnko a bude ďalší deň a nikde nie je napísané, že neprinesie niečo pekné. Opakujem to sebe aj vám, hoci si neprikladáme hlaveň ku spánku, ani nedrvíme lyžicou našetrené tabletky. O život nám totiž ide každý deň.

streda, decembra 06, 2006

parkom


Je to čudné a choré, na tom sme sa zhodli. Prekročili sme medze zdravomyseľnosti, a alarm aj tak nezvoní. Vybili sa baterky..?

Možnosť voľby? Načo? Nie je to buď-alebo, ani jedno z dvoch. Kombinujeme možnosti ako sa páči. Každý podľa toho svojho. Jeme zmrzlinu s hranolkami, nosíme v zime minisukne, milujeme koho nemáme, máme koho nechceme. Víno kážeme, vodu pijeme. Ako z inej planéty. Materniské city miešame s partnerskou intimitou ako kávu s čajom. A potom sa nestačíme čudovať z výsledkov našich veľkolepých omylov. Sme takí zvyknutí mať presne to čo chceme, až sa nevieme rozhodnúť, pokiaľ o našu všemohúcnosť pri voľbe prídeme. Áno? Nie? Nevieme. Postavení pred dilemu radšej zájdeme za roh a tvárime sa nenápadne. Stali sa z nás zhýčkaní zbabelci. Stroskotávame na vlastnej rozmaznanosti ako decká ktorým sa nedostalo 5 cukríkov, ale len 4. Kam to spejeme.. Ale raz si nás tá dilema nájde. A potom už nebude úniku. Áno/nie, nič iné. Vyberieme nespávne. A bude neskoro. Prineskoro..

štvrtok, novembra 16, 2006

je mi zima

Ja už nevládzem. Naozaj absolútne vôbec. Takto to vyzerá keď veríte v svoje sny. Stále a stále dúfate, a v hĺbke duše cítite, že sa všetko na dobré obráti, a že váš život bude konečne vyzerať tak, ako si ho predstavujete vo svojich snoch. V tých najtajnejších, ktoré nikomu nepoviete, tak veľmi chcete aby sa stali skutočnosťou.

Teraz - dnes, aj včera, a aj predtým, stále dostávam pocítiť náraz svojej hlavy prepchatej ilúziami a nádejami o tvrdú skalu. Všetky ideály sa hnusnými zážitkami a skúsenosťami rozbijú na milión kúskov, stratia sa v nenávratne, a po chvíli dostatočne dlhej na regeneráciu sa opäť vytvoria, zhybridnené a zregenerované, silnejšie než predtým. Ľahšie rozbiteľné a dopad je čoraz bolestivejší a bolestivejší. Už to jednoducho nejde, len tak vstať, pofúkať rany a ide sa ďalej. Lebo už sa ďalej nejde, nedá sa ísť. Už treba volať o pomoc. Kričať, stále hlasnejšie a hlasnejšie, aby niekto počul, aby niekto vôbec vnímal. Registrovať prehliadané zúfalstvo. Kričať, z plných pľúc a na doraz, aby to vôbec donútilo konať. A u niekoho ani to nestačí.

Bolo ublížené. Mne..

pondelok, novembra 06, 2006

b&b tudej


- To bolo aj v tom filme, že "Ženy chcú buď všetko, alebo nič."
- Mhm
- A ono to tak fakt je.
- Nie je.
- Ale je, sama si to povedala.
- Nie, ja som povedala, že to tak je s tebou. Sú aj takí, na ktorých sa to nevzťahuje.
- Šťastlivci
- Idiot. Mal by si byť rád.
- Prečo?
- Jak prečo??
- Veď vieš, že to nejde.
- Hej.. A čo.

A tak ideme ďalej, tmou a dažďom. Hovoriť nám viac netreba..

nedeľa, novembra 05, 2006

z nedeľňajšej kázne

S láskou môžeme urobiť oveľa viac, než si vôbec dokážeme predstaviť.


sobota, októbra 28, 2006

sem tam, sem a tam


Mám takú náladu na smiech cez slzy. Celé to vyzerá ako zlý vtip s očakávanými neblahými následkami. V parku už opadalo takmer všetko lístie, miestami šuští, miestami sa lepí na topánky, vdychujem októbrový vzduch, poriadne zhlboka, aj keď viem že si tým koledujem o zápal priedušiek, a čo.

Rozmýšľam nad neohraničeným egom podaktorých pánov tvorstva. Ja nechcem byť netaktná, ani surová a ani sprostá. A aj tak mi T nedal na výber. B si myslí, že je lepšie mať prehnané sebavedomie než žiadne. Ja nie. Zakríknutí a neistí aspoň pôsobia milo, na rozdiel od tých neadekvátne nafúknutých. Na dlhodobejšie použitie rozhodne.

Piatková noc, preplnená miestnosť, romantika na bode mrazu. Neodolateľná vôňa, čistá chémia. Svedkovia umocňujúci zatĺkaný exhibicionizmus. Užívaj, očami okamihu.

Objímam vanúš. A chcela by som rozprávku.. napísať, prečítať, prežiť: stať sa jej súčasťou..

pondelok, septembra 25, 2006

o plači


Je tomu len pár dní, čo sa mi podarilo rozplakať sa na verejnosti. Šla som po ulici, pršalo, bola tma a zima a mne v iPode hrali The Corrs - The Song For Ireland. Nikoho som nestretla, ale aj tak som sa cítila zvláštne. Započúvala som sa do piesne a zrazu to nejako prišlo. Uvoľnené emócie, potláčané city, falošné presviedčania, krutá realita. Padalo to zo mňa v podobe slaných sĺz zanechávajúcich čiernu stopu. Nekontrolovateľne.

To je už raz tak, keď je vám všetko ľúto. Ale nie preto to píšem.

Dnes som šla prepchatou dvestodvojkou a oproti mne stála žena. Veľmi pekná žena. V čiernych ihličkách bola aj tak nižšia odo mňa, vyzerala tak naivne a seriózne. Zapozerala som sa na svetlách zase niekomu do auta a keď mi pohľad zablúdil späť k nej, plakala. Tiekli jej slzy, smrkala, a hlavne, snažila sa tváriť nenápadne. Odvracala hlavu od ľudí a jej slzy sa odrážali v špinavom okne trolejbusu. Výrazne dymovo nalíčené oči sa pomaly menili na rozpité machule. Tak nóbl oblečená, vyzerala plačúc strašne fascinujúco.

Po tomto všetkom nasledovala myšlienková úvaha, čo dokáže človeka zobrať natoľko, aby sa rozplakal tam, kde evidentne nechcel, potom prečo sa ľudia tak boja plaču na verejnosti (napríklad ja som na paranoju tohto druhu, hlavne čo sa porozchodových období týka, expert), prečo im robí taký problém prejaviť negatívne emócie a naopak tie pozitívne bez mihnutia oka. Že prečo sa stále všetci tvárime že nebyť občas pesimista a nemať aj zlú náladu je samozrejmosť. Pravdu som nenašla ani vo víne. Heelp! :)

štvrtok, septembra 21, 2006

nemám právo


Niektorí si myslia, že bezmocnosť je fajn vec. Že keď človek dospeje do štádia bezmocnosti, môže si vydýchnuť, pretože už jednoducho nemá čo urobiť, aby danú skutočnosť, ohľadom ktorej je bezmocný, zvrátil/napravil/zmenil. Ostáva pasívny a sleduje vývoj situácie zo svojej bubliny bez schopnosti pohnúť čímkoľvek. Ja ju neznášam. Potrebujem mať moc korigovať dianie vo svojom živote. Potrebujem sa odpútať..

Tak dnes to boli najdhšie hodiny môjho života. Stáť vedľa človeka, s ktorým ste si mali vždy toho toľko povedať a zrazu vás nenapadá absolútne nič, máte prázdny pohľad ktorým sa navzájom radšej míňate, možno zo strachu čo by ste uvideli v tých druhých očiach, možno len prílišnou snahou nájsť čokoľvek, čím by ste odľahčili situáciu. Trápne krátke postrehy a vety hovorené jedine z dôvodu, že nádej rozvíjanej konverzácie opäť nezhasne communication breakdown neznámej príčiny.

Je to dosť nepríjemný pocit, stáť a prizerať sa, bezmocne, ako sa vám pred očami rúca vzťah. Je jedno aký. Ale nie je jedno že bez príčiny. Bez príčiny mne známej.

piatok, septembra 01, 2006

niečo je vo vzduchu

Párty ako sa patrí. S očami vyštípanými od chlóru sedíme v kuchyni. Je krátko po polnoci, a my oslavujeme narodky našej sestry Ústavy, dojedáme zbytky večere a strašne sa smejeme. Na sebe, na nich, na tých, ktorých sme zamkli v bazéne, a vlastne na všetkom na čo príde reč. Výnimka nezdieľajúca našu vlnovú dĺžku kladie do pléna otázku, či stav, kedy je všetko smiešne vzniká skutočnosťou, že sa proste darí a naozaj čo slovo to perla, alebo je to založené na princípe čo čokoľvek to záchvat. Nezhodli sme sa, lebo niekto zase zaperlil a my sa v kŕčoch dusíme marinovanými krídelkami.

Uväznencov v bazéne vyslobodzujeme, je čas na ďalšie saunovanie. Témy sa točia po miestnosti celkom slušnou rýchlosťou, pretriaslo sa hádam všetko. Spánok prichádza na rad čosi pred šiestou ráno. Východ slnka bol vskutku romantický. Čakalo ma necelých 5 hodín spánku v najpohodlnnejšej posteli, v akej som kedy spala, neklamem.

Pri vode a kofole sme stretli dávno nevidených. Dnes sa rozišli dva páry z nášho okolia, ktoré sa doposiaľ pýšili nálepkou šťastný dlhotrvajúci vzťah. Dnes sú minulosťou. Sú to presne tí, na ktorých sme mysleli pri zániku našich šťastných dlhotrvajúcich vzťahov - wannabies. Zase raz padol nejaký z priamych dôkazov nehynúcej lásky, dôkazov, že niekedy to fakt môže mať happy end.

A ja sa napriek tomu necítim tak zúfalo, ako by som predpokladala že sa budem. Niečo je vo vzduchu. Niečo sa zrútilo, niečo sa vystavia..

utorok, augusta 29, 2006

ehMHD

Šla som 50-kou, a z dlhej chvíle som si čítala pokyny pre cestujúcich ohľadom cestovných lístkov.

Zaujalo ma v anglickej verzii:
Put voucher into the marker and wait a minute.

Nechcela by som byť anglofónnym turistom v našej metropole. Držať lístok minútu v označovači je dosť absurdné, odhliadnuc od toho, že niekedy tým lístkom treba poriadne pomykať, kým označovač zaregistruje, že má vôbec niečo označiť.

Ďalej je veľmi zaujímavé, že v anglickej verzii sa na lístok použilo slovo voucher, pričom vo francúzskej je ticket.

Odveci.

pondelok, augusta 21, 2006

namiešane

Bolo mi zle, zvažovala som či ísť, alebo nie. Nakoniec som doma nezostala. V kabelke ibáč, v ruke pollitrová kola z mekdonaldu a v hlave zbožné prianie, aby to na mňa neprišlo vo víre noci - vysvetľovať, ako sa obsah môjho žalúdka zrazu ocitá v kúte nejakého podniku a nie je to z chlastu by bolo asi zbytočné a zbytočne nepríjemné.

Najprv nuda, podniky sa striedali, zakončila to jedna diskotéka. Z fľašou neperlivej minerálky som sa predierala davom hľadajúc známe tváre. Za rameno ma schmatla čiasi silná dlaň. Otočila som sa a v jej majiteľovi som spoznala známeho neznámeho. Vybavili sa mi spomienky na dobu, kedy "som bola doňho." Časy dávne a hlavne dávno zabudnuté. Po krátkej konverzácii s nulovou výpovednou hodnotou som mu kývla a šla ďalej.

Nájduc stôl mojich spoločníkov som zhodila háčkovaný "sveter" a vrhla sa na parket. Vo víre tanca som za polhodinu stihla odmietnuť zopár pozvaní na vzduch od mužov podstatne vyššej vekovej kategórie. Prosbu o fotografiu do mobilu so such a beauty som neodmietla. Úsmev, cvak a vrelé thank you bolo pasé v priebehu niekoľkých sekúnd. Teraz sa určite bude kamarátom vychvaľovať, že ma pretiahol. Nech, pche. Už som ho nevidela.

Chvíľu trvalo, kým sa známy neznámy priblížil. Vo víre tanca som veľmi nerozmýšľala. Dostali sme sa k sebe. V jeho očiach, skúmajúco hľadiacich na mňa sa mihotal laser. Tma, dym, dusno, chytľavá hudba. Pocítila som jeho ruku na svojom boku. Prichytila som ju a druhú som položila na jeho šiju. So zavretými očami v pulzujúcom rytme sme sa vlnili ako jedno telo. Okolitý svet prestal existovať s celou svojou skutočnosťou. Tancovali sme, dlho. A ja som si to dokonale vychutnávala. Hudba menila tempo, ľudia okolo sa striedali a nechávali strhnúť z reality podobne ako my. Otočila som sa mu čelom a pozrela do tých očí. Vyzeral, že to pochopil inak, než mal.

Päť hodín ráno. V panike som schmatla svoje veci, nechala nedopitú minerálku na stole, a predierala som sa k východu. Číslo som mu nedala. Mrcha? No a čo.

After all, bola to pekná noc. :)

streda, augusta 09, 2006

dotyk

Dnes som strážila dieťa. Hralo sa v postieľke, ktorá nemá mreže, ale bielu sieťovinu. Zakričalo, tak som prišla a sadla si vedľa postieľky. Položilo ruku na sieť a povedalo: "taj!". Tak som dala. Tú svoju na opačnú stranu sieťe. Skúmavo po nej prešlo, pozrelo sa mi do očí, a usmialo sa. Tak krásne detsky. Usmiala som sa aj ja. Pár minút sme na seba len hľadeli cez tú sieťku, ruky nepustiac. Tak blízko a tak ďaleko. Magické.

Mimochodom, dieťa nie je moje.

utorok, augusta 08, 2006

prozaizujem

Ja toto počasie milujem. Viem, nič sa nedá robiť, len sedieť doma a neproduktívne piť teplý čaj, aj keď je to teraz divné. Mám takú prozaickú, sentimentálno-povznesenú náladu. Ach, krásne to slová. A tak sentimentálne tápam vo svojich myšlienko-spomienkach, tých, čo sa stali, tých čo sa mohli, a tých čo sa chceli, a prichádzam k mnohým poznatkom. Sú vlastne zistenia o vlastných myšlienkových pochodoch poznatkami? Neviem. Skôr mi príde byť čudné, že zisťujem o svojich myšlienkach novoty až teraz.

Navodila som si vo svojom kráľovstve nevídané romantično. Zažala som všetkých 8 sviečok čo mám, jednu lávovú lampu a jednu tlmenú lampu so žltým svetlom na elektrinu. Aj by som si sadla do svojho mileného kresla a popíjala ten čaj, ale písať na papier sa mi nechce. Počítač je v tejto atmosfére priam deromantizujúci prvok, ešte keď ho mám tak dementne, že zo stoličky vidím len na jednu sviečku. A čo. Veď tu už nebudem dlho. Aj keď to hovorím vždy..

Ja toto počasie milujem. Ale nie v auguste..

streda, augusta 02, 2006

vôňa muža

Už dlho som nemala tento pocit. Potrebu schúliť sa v tvojom náručí ako malé dieťa a ukryť sa v ňom pred svetom. Teraz by som si to priala za akúkoľvek cenu. Stálo by to za ňu. A ty si teraz tak ďaleko. Ďalej než kedykoľvek predtým. Hovorím s tebou, ale to nestačí. V túto chvíľu by som ťa potrebovala cítiť. Už viem čo. Kúpim si tvoju vôňu a nastriekam si ju na zápästie tak ako vždy, keď mám možnosť. Budem ťa cítiť, aj keď len nosom..

***

Prečo ja vždy musím chcieť niečo čo nemôžem mať??

sobota, júla 22, 2006

džouktájm

Už je tomu pár dní, čo od každého chcem počuť niečo vtipné. Dnes som počula:

"Toto nie je počasie, toto je demoverzia krematória."

Trochu smutnosmiešne.

piatok, júna 30, 2006

chjo.

Je to vymazané. Definitívne.

sobota, júna 17, 2006

paleta

Zvláštne smutnosmiešno v teple tohto dňa. Nechcem do toho znova spadnúť. Nechcem..

Je čudné, ako dokážem svoje pocity opisovať z toľkých strán, až sa zdá, že naraz prežívam aj výrazne protikladné. Je to možné? Je možné myslieť na jedného človeka tak intenzívne, tak veľa a z toľkých rôznych uhlov až si pocity navzájom začnú odporovať? Ako sa potom dá prezentovať určité stanovisko, keď popri všetkých pôsobí tak neurčito? Keď je aj to aj to opačné, aj to dobré aj to zlé zároveň?

Mám pocit bezmocnosti pred svojimi pocitmi (bojím sa ich nazvať citmi), ktorých tiahu cítim na svojich čerstvo spálených ramenách. Dúfam, že sa čoskoro zošúpu..

nedeľa, júna 11, 2006

kreslenie duší

S Hanou máme už dlhšiu dobu zvláštny rituál.

Dostali sme sa k nemu objavením funkcie na jednom messengeri - kreslením. Ako sme skúšali svoju zdatnosť, ktorá sa ukázala ako dosť nízka :) sme hádali, čo tá druhá práve nakreslila. Strašne sme sa smiali, celkom dobre to totiž osviežilo spomienky na geniálne detské čarbanice, ktoré naše mamy dodnes archivujú. Pri odoslaní jedného veľmi abstraktného obrazca (ktorý, priznávam, som neidentifikovala ani ja ako autor) sa ma kamarátka spýtala, či to je moja duša. Samozrejme že nebola, ale bol to podnet naše duše naozaj nakresliť. A tak sme kreslili a kreslili, a keď sme tie naše duše videli farebné na bielom, zistili sme, že kreslenie duší je celkom dobrá forma sebaspoznávania. Odporúčam :)

piatok, júna 09, 2006

pesničkovo

Koľká irónia v takej krátkej príležitosti. Žasnem.

Sedela som v autobuse na ceste domov. Bolo mi tak príjemne chladno. Zmokla som! Prvý krát tento rok tak naozaj. Tak, že som sa nemala kam skryť. Vychutnala som si to o to viac, že som bola sama. Nikto kráčajúci popri mne nemoralizoval ani nemyslel na dôsledky. Pomalým krokom som prišla k autobusu, nastúpila, zvraštené čelá sediace v autobuse natočené ku mne. Demonštratívne som si do uličky vyžmýkala vlasy. Strašne rada provokujem :)

Sadla som si k oknu a do uší mi zo slúchadiel znel Oasis - Don´t look back in anger. Kvapky na skle rýchlo pribúdali. Ako myšlienky. Slza v mojom oku nebola pre tie pohoršené pohľady, ukryla som ju v spleti mokrých vlasov. I don´t look back in anger. So why you do?

pondelok, júna 05, 2006

kompliment

Mám rada komplimenty. Dokážu ma neskutočne potešiť, obzvlášt od ľudí, ktorí mi niesú takí blízki. Pred pár dňami mi osoba patriaca práve do tejto kategórie povedala:

"I love that you say what you really think"

Táto veta zaznela ako reakcia na niečo, čo som po vyslovení hneď oľutovala, preto ma dosť prekvapila. Veľa ľudí mi moju priamosť a bezprostrednoť vyčíta, nie chváli. Preto mi urobilo radosť, že ešte existujú ľudia, pri ktorých môžme byť sami sebou a hovoriť veci, ktoré si myslíme. Bez obalu.

piatok, júna 02, 2006

drahoty

„Nerob drahoty!“ Povedal mi dnes kamarát. Robím? Ani som si to neuvedomila. Moje neúmyselné drahoty ho celkom vyviedli z miery, a mňa tiež. Ale iným spôsobom. Zistila som, aké sú tie drahoty vlastne skvelá vec. (Nie je to skvelé slovo? Drahoty, drahoty..)

Drahoty robia všetky deti, a nežnejšiemu pohlaviu nezriedka ostanú aj po dovŕšení dospelosti. Deti sa nimi snažia robiť zaujímavými, alebo si chcú niečo vydupať. Alebo si u nich chcú niečo vydupať rodičia a deti, ktoré sú vtedy na koni, z radosťou robia drahoty.

Drahoty spôsobujú pôžitok. Robíme ich, lebo chceme predĺžiť príjemný pocit nedostupnosti, vychutnávame si výhodu, ktorá nám je daná, pozíciu, že my sme tie, ktoré o veci rozhodnú.

Existujú však aj muži, ktorí robia drahoty a ako som si všimla, nie je ich tak málo. Priznávam, že pred mojim samotným znovuobjavením drahôt, som si myslela, že v dospelosti sú typické pre ženy. Omyl! Chlapi sa v nich vyžívajú rovnako. A nie že nie :)

štvrtok, júna 01, 2006

na začiatok

Po náhlom spontánnom rozhodnutí otvoriť si blog na tomto serveri (ja za to nemôžem, že mi jeden nestačí) zisťujem, že napísať zmysluplný úvod je ťažšie než som predpokladala. Mohla som ho síce aj obísť a hneď vybaliť nejaké tie literárne útvary, ale nejako mi to nedá.

Všetky začiatky sú svojim spôsobom ťažké. A začať od konca? No neviem. Tak už tu nebudem zbytočne špiritizovať a srdečne vítam všetkych zblúdilých na tomto kúsku môjho internetového sveta. Ako rada hovorím, enjoy. Dúfam, že bude čo.

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP