pulz

Je tu teplo a ticho
prázdno.
Okolo, z toľkého voľného priestoru
náhle neviem kam sa mám skôr pozrieť
čo si všímať.
Už mi bolo povedané
že treba prekonávať strachy a zábrany a hranice a všetko
čo nejakým spôsobom posúva.
Vpred.
Bolia ma nohy
do špiku kostí by sa dalo povedať
nepoznám príčinu
poznám len prázdnotu.
Taký ten pocit, potrebu myslieť na niečo
čokoľvek
a následne zistiť, že nie je načo
lebo nie je nič.
Cítim to v spánkoch a neviem
čo by sa dalo urobiť
čo by mohlo byť inak.
Malo by to byť niečo veľké, poviem si
niečo o čom by sa dalo dlho do noci hovoriť pri fľašiach vína
jednej sviečke a nahej koži na nohách.
A všetko to mám
vlastním víno aj sviečku aj kožu
a predsa sa nič nemení
len farby áut ráno na diaľnici, keď sa snažím presvedčiť samu seba
že to bude len ďalší deň
keď sa nič nezmení
a ktorý nič nezmení.
Keby sa ma niekto opýtal
vyzval ma na akciu
vysloviť slová
o ktorých tvrdíme že neexistujú
možno by som sa prekonala
a všetko by dostalo úplne iné kontúry.
Môj svet by obliali kýble farieb
diametrálne odlišných od tých
v ktorých po nociach snívam.
Je to osobné a ja to budem brať osobne
kým tu som
lebo nikto iný len ja sama
neisto a pomaly
vyfarbujem svoju realitu.