things we share

Všetko sa zmenilo a nie je veľmi čo povedať. Všetko je nové, ale obyčajné, dni sú od rána dlhšie a od večera kratšie, tažko sa na to zvyká. Nastala pravidelnosť a presná postupnosť, mám kolegov. Blúzky, kofeín, veľa telefonátov a žmúrenia do monitora, zatiaľ ma to baví, zatiaľ je to nové.

V šuflíku mám mydlo s vôňou čokolády, vonia od neho index, diár, všetko, čo ma teraz vôbec nezaujíma. Kúpila som si krásnu knihu. Sú v nej nálepky a fotky, listujem si ňou v posteli a cítim sa ako malá, keď som si vzala knihu, ktorá nebola moja, a obrázky boli to jediné, čomu som rozumela. Vôbec to nevadilo, stačilo mlčať a pozerať sa, na nič sa nepýtať, nič nevysvetľovať. Robím to stále a mám z toho rovnakú radosť. Z niektorých vecí sa asi nedá vyrásť.

Súčasnosť treba osláviť, tak si pripime na život, život s komármi, krémom na nohách a slzami spojenými s tmou a teplom človeka. Život s varenou kukuricou každý deň na večeru a odtlačkami nôh na parketách, ako si šliapeme po dušiach vo všedné dni, keď nám nie je do smiechu a predsa sme šťastní.