na doma a rôzne

Tento víkend som si znova čítala o koncepte "na doma". Spomína ho Eva Borušovičová v texte pôvodne publikovanom ani sa nepamätám v ktorom internetovom magazíne. V zásade ide o to, že je nezmysel chodiť doma s mastnými vlasmi, v starých teplákoch a tričkách, ktoré sú súce akurát tak na umývanie podlahy. Práve doma totiž trávime čas s ľuďmi, ktorí sú nám blízki, máme ich radi, a zaslúžia si vidieť nás v reprezentatívnom stave viac než tí, ktorých stretávame v obchodoch, na uliciach, a s ktorými vlastne vôbec nič nemáme a môžu nám byť fuk. Dalo by sa operovať faktorom pohodlia, ale keď som to premyslela, začali mi tie tepláky byť oveľa menej pohodlné než dovtedy. Týmto svoju bohatú zbierku odsudzujem na sporadické nosenie pri ešte sporadickejších pohybových aktivitách, a oprašujem veci, ktoré nemám kam nosiť, lebo v zime je v nich vonku zima a ani kabát nepomôže. Takže to len tak na zamyslenie a prípadnú inšpiráciu.

Ohlásené znovuprebudenie aktivity na blogu trvá dlhšie než som myslela, za všetko hovorí dnešný citát mojej sestry: "neviem si síce predstaviť, že tam z čista jasna odhalíš svoju obsesiu Prada kabelkami, ale možno postupne..". Čiže postupne.

Zatiaľ teda o tom, že som rada, že posledné dva dni nie je hmla, ktorá v takom dlhom trvaní pôsobí depresívne už aj na mňa - jeseňomila. Šoférovanie vo vyšších podpätkoch už ide ok, ale keď sa začne šmýkať, prezúvam naspäť. Keramika a všeobecné patlanie sa s hlinou alebo inou hmotou je prekvapivo dobrá mentálna hygiena (len za nechtami to trochu bolí keď zaschne). A chcela by som menej povinností a viac času a menej tmy a trochu fotiť. A nech je aspoň sneh, keď už.

Toto ešte keď bola jeseň a nebola hmla:

odteraz nanovo

Trvalo mi to dlhšie, ale nakoniec som sa rozhodla. Priznať sama sebe, ale aj vám, čo sem občas zablúdite, že sa so mnou niečo deje, niečo vskutku nevídané. Asi starnem, alebo ako to nazvať. Každopádne som dospela do stavu, kedy sa sama pred sebou (a pred vami samozrejme) nehanbím, že asi nie som taká emotívna a hlboko intelektuálna a všímavá a poetická a všetko ostatné, čo tento blog doteraz zo mňa robil, ako som sa cez neho mohla javiť a javila.

Nikdy nezabudnem, keď som veľmi veľmi dávno bola na prvom stretnutí s v. Bol to jej prvýkrát v mekdonalde. Sedeli sme oproti sebe, jedli sme hranolky, a ona, mnou na základe jej blogu považovaná za nežnú jemnú a krehkú vílu, povedala to slovo na p. To škaredé, viete ktoré. Dodnes sa z toho neviem celkom spamätať, a neviem sa ani rozhodnúť, či je to vlastne dobre, že my ľudia vôbec máme túto možnosť, robiť zo seba niekoho, kým nie sme, kým ani nevieme či by sme chceli byť. Ale o tom potom.

 Keď som pred piatimi rokmi začínala písať tento blog, úmyslom bolo vytvoriť môj malý súkromný priestor, kam si budem odkladať všetko to, čo si chcem pamätať tak, ako si to chcem pamätať. Tento blog má svoju históriu, vývoj, sú tu aj nejakí čitatelia, a ja mám pocit, že päť rokov je celkom optimálny čas na zmenu. Odteraz teda o inom. Rôznom, plytšom, veselšom. Ale ktovie, možno sa mi zase zachce patetizovať, táto jeseň je na to ako stvorená.

 Takže znova - vitajte!

for real

Je tma a je na to dosť hodín, no teraz by som skôr uvítala, aby bola tma a bolo málo hodín. Taká podzimná tmavá atmosféra, trochu snehu, akurát aby sa šmýkalo a bolo mokro, ale nie príliš - na zimu a vianoce a tie ostatné veci, na ktoré je ešte čas. A vôbec. Na aké veci je čas a na aké nie? Je to vec priorít a preferencií? Hry osudu a zvládania životných skúšok? Chcem mať čas na všetko a preto nemám čas na nič. Mám čas na jednu vec a zároveň výčitky že sa nevenujem iným. Veciam ľuďom činnostiam.. že ma to bude mrzieť. Tak nad tým premýšľam a chcem mať všetko a nič, všetkým povedať to, čo by nemalo zmysel, len význam čisto individuálny PRE MŇA, lebo to mi proste stačí.

Najprv sme my a potom sú ostatní. Je to sebecké, alebo prirodzené? Čo som tým ľuďom dala a vzala, budú mi chýbať ich úsmevy a humor, už nebudeme mať spoločné problémy a prekážky, už si o nich len budeme rozprávať, niekde potme medzi komármi a pohármi. Ideme ďalej a niektorí ostávajú, rozdiely sú stále väčšie, dajú sa chytať a dá sa o nich napísať veľa strán, ktoré nikoho nezaujímajú, lebo ich máme všetci spoločné.

A preto, treba vôbec hovoriť o veciach ako je piesok, slnko, lehátko a spánok, drevené okenice, pastelové farby a nové topánky? Vrásky na čele a na nose, novoprepichnuté uši a bozky na ústa detí, ktoré sa na nás pozerajú inak než tí ostatní? Súčasti všetkých, neoddeliteľné väzby každodenných rozhovorov a myšlienok, ktorých dôležitosť si koľkokrát vôbec neuvedomujeme. To je povrchnosť, to je vskutku povrchnosť!


V živote sú stále nové veci, nové miesta a tí, ktorí tvoria naše spomienky. Dúfam, že budú inšpirujúci. A zábavní, to je asi najdôležitejšie. Cez deň sa smiať a večer skloniť hlavu na rameno do vážnej prítomnosti toho niekoho celého zahaleného v žltom svetle. Lebo to je moja spokojnosť. Tak veľa, tak málo.

tento máj

Niekedy mi je ľúto, že už neviem hrať na klavíri. Keby som vedela, hrala by som také tie patetické, smutnokrásne piesne, vedela by som sa z toho tešiť. Keby, hlavne keby bolo možné sústrediť sa na to, čo je teraz. Vo váze mám tri rozkvitnuté pivonky, dá sa povedať, že sú to moje najobľúbenejšie kvety. Jediné, ktoré sa pre mňa oplatí odcvaknúť od koreňov.

Okrem tmavoružových kvetov je tu teraz veľa intenzívneho prežívania radosti, na ktorú si stále neviem zvyknúť. Na strety s ľuďmi a s ich malými veľkými problémami, na lúče slnka a slobodu a pocit, že potrebné veci vlastne vôbec nie sú potrebné. Pijeme ríbezlák v chladných pivniciach, oranžádu v svetlých záveroch našich dní voľna, ktoré by sa nikdy nemali skončiť.

Posledné dni chodím veľa peši a aj keď ma z toho bolia nohy a mám množstvo otlakov a počítač cez rameno, asi sa mi to nezunuje. Keď som čakala na električku, stretla som pri nefunkčnom automate chlapca. Mal futbalové modriny na nohách a veľké kučeravé vlasy. Predala som mu lístok, posledný čo som mala, chlapec sa poďakoval a nesmelo odišiel. Vyvolalo to vo mne dobrý a zároveň zvláštny pocit. Nedáva to zmysel, ale myslím si, že deti by mi ešte nemali vykať.

Pivonky vydržia dlho, no na ich počesť som dnes natiahla do fotoaparátu film, aby mi ony a všetky ostatné obrázky tejto jari pripomínali radosť, ktorá s časom a istotou bude meniť svoje podoby.

pulz

Je tu teplo a ticho
prázdno.
Okolo, z toľkého voľného priestoru
náhle neviem kam sa mám skôr pozrieť
čo si všímať.
Už mi bolo povedané
že treba prekonávať strachy a zábrany a hranice a všetko
čo nejakým spôsobom posúva.
Vpred.
Bolia ma nohy
do špiku kostí by sa dalo povedať
nepoznám príčinu
poznám len prázdnotu.
Taký ten pocit, potrebu myslieť na niečo
čokoľvek
a následne zistiť, že nie je načo
lebo nie je nič.
Cítim to v spánkoch a neviem
čo by sa dalo urobiť
čo by mohlo byť inak.
Malo by to byť niečo veľké, poviem si
niečo o čom by sa dalo dlho do noci hovoriť pri fľašiach vína
jednej sviečke a nahej koži na nohách.
A všetko to mám
vlastním víno aj sviečku aj kožu
a predsa sa nič nemení
len farby áut ráno na diaľnici, keď sa snažím presvedčiť samu seba
že to bude len ďalší deň
keď sa nič nezmení
a ktorý nič nezmení.
Keby sa ma niekto opýtal
vyzval ma na akciu
vysloviť slová
o ktorých tvrdíme že neexistujú
možno by som sa prekonala
a všetko by dostalo úplne iné kontúry.
Môj svet by obliali kýble farieb
diametrálne odlišných od tých
v ktorých po nociach snívam.
Je to osobné a ja to budem brať osobne
kým tu som
lebo nikto iný len ja sama
neisto a pomaly
vyfarbujem svoju realitu.

fixing it

Napríklad: máme čo chceme, je to to, čo potrebujeme? Hovoríme o tom pri víne, jeme teplé banánové koláče a je nám dobre, dobre že sú okolo nás správni ľudia a že je to tak už veľa rokov. Počas takých nocí viem, že práve tu a presne takto je tá správna možnosť, som si istá, že v ponuke nič lákavejšie nebolo. Vyspím sa na cudzom gauči plná nových podnetov, a ďalší deň prežijem s kávou v teplákoch. A ako rada.

Chcela by som sa teraz prejsť v mrazivom daždi, sama sa ponáhľať a potkýnať o krivé chodníky Bratislavy s plnými rukami tašiek, cítiť sa adekvátne týmto pocitom, že je to niekedy ťažké, ťažšie než vieme uniesť. Keď zavriem oči, bežia mi v hlave záblesky, ako pretáčaný film mojej mysle o tom, čo bolo je a bude, o tom aký skvelý a zložitý je tento život tu, že by som ho nechcela zmeniť, a pritom ho stále a s veľkou radosťou mením. Keď sa v tom už nikto nevyzná, keď je príliš veľa hodín a príliš málo vôle hovoriť o tom, o tej ľudskej obyčajnosti a fakte, že žijeme len pre seba a pre tých pár okolo, pre nič iné.

Sú to všetko veľké zmeny, na ktoré nemám čas sústrediť sa, prežiť svoju jednoduchú radosť. Že budeme zase trošku zariaďovať, že ak to všetko zvládnem, príde leto lúčenia sa s Prahou a vítania sa s Viedňou, veľa cestovania, smiechu a fotiek, že si budem zase dokola hovoriť, že nič nemôže byť lepšie. Možno len písať sem o tom trochu častejšie.

marcipán

Napadlo mi to v utorok, niekde medzi 176 a 179 kilometrom, keď sme stáli v zápche na diaľnici a merali cestu za smiešnymi povinnosťami. Do očí nám svietilo slnko, kývajúce deti v autách okolo. Kto mi vysvetlí, z čoho sa skladá život človeka? Sú to ingrediencie, konkrétne zloženie, postupy, skladačky. Predstavujem si to kompaktne a jednoducho, všetok ten balast a malé významnosti, ktoré sú za nami, pred nami, i medzi nami.

Keď sú tri hodiny ráno, pozerám sa na tyrkysové žalúzie v okne, cítim teplo radiátora a človeka vedľa mňa. O siedmej zazvoní budík, ktorý ma nezobudí, tak vstanem, oblečiem si teplý sveter a čiapku s ušami. Počas cesty na metro sa zadýcham, dýchajú aj ľudia, ktorí oškrabávajú ľad z okien svojich áut. Pri schodoch kvitne ďatelina, pražská októbrová ďatelina posiata mrazom, asi ju sem poslali z rozprávky.

Dnes zložili lešenie z nášho domu, výhľad dole je opäť čistý. Vidno vlak, lietadlo, autá, všetko je v pohybe. Cintoríny stále svietia, stále majú plné parkoviská. A keby, keby som mohla v tieto dni poriadne chodiť, šla by som teiž na cintorín. Nájsť tie správne hroby a porozmýšľať trochu o živote vtedy, o živote tam, o živote potom. Prejsť sa pomedzi kamene, svetlá a stromy, vyjsť bránou von - naspäť sem, kde sa nás to týka.

Mám mokré vlasy a sedíme na posteli, je tma a ja hovorím o svojich veľkých vymyslených svetoch, o veciach ktoré sú v mojej hlave a spôsobujú mi radosť. Chcem sa o ne podeliť, aby boli pochopené aj niekým iným, aby sa tak stali ozajstnejšími. Len toľko chcem, toľko veľa.

joni, jong a jeseň

Just before our love got lost you said
I am as constant as a northern star
And I said, constantly in the darkness
Where's that at?
If you want me I'll be in the bar


Keď veci nie sú dobré, netreba o nich hovoriť, načo ich dávať von, aby to pomohlo? Nepomôže. Namiesto toho treba myslieť na to, čo teší. Čo je dobré a príjemné a šťuchá do ramena ako niečo viac a hovorí psst! pre toto, pre toto tu sme.

Je tu ticho a zima, cítim jeseň, cítim ju po vôni. Mám nový krém z bambuckého masla, už je v obliečkach, už robí rána trošku znesiteľnejšie a večery rozprávkovejšie. Čítam počas nich o strachu z lietania a nebojím sa lietať, je to škandalózne a na dobrú noc zároveň.

Som sama a chcem byť ešte viac, vziať si veľké slúchadlá a po práci sa ísť prejsť, rozprávať sa so sebou, dýchať všetko, čo je okolo, sedieť sama v parku na lavičke a nikam sa neponáhľať, pretože práve to mi teraz chýba. Ku šťastiu.

Je tu ticho a ja s tým nič neurobím, len zaspím a potom, uprosted noci, niekto príde, chytí ma za ruku a zmení tým priebeh môjho snívania.

I remember that time that you told me, you said
Love is touching souls
Surely you touched mine
Cause part of you pours out of me
In these lines from time to time*


*Joni Mitchell

things we share

Všetko sa zmenilo a nie je veľmi čo povedať. Všetko je nové, ale obyčajné, dni sú od rána dlhšie a od večera kratšie, tažko sa na to zvyká. Nastala pravidelnosť a presná postupnosť, mám kolegov. Blúzky, kofeín, veľa telefonátov a žmúrenia do monitora, zatiaľ ma to baví, zatiaľ je to nové.

V šuflíku mám mydlo s vôňou čokolády, vonia od neho index, diár, všetko, čo ma teraz vôbec nezaujíma. Kúpila som si krásnu knihu. Sú v nej nálepky a fotky, listujem si ňou v posteli a cítim sa ako malá, keď som si vzala knihu, ktorá nebola moja, a obrázky boli to jediné, čomu som rozumela. Vôbec to nevadilo, stačilo mlčať a pozerať sa, na nič sa nepýtať, nič nevysvetľovať. Robím to stále a mám z toho rovnakú radosť. Z niektorých vecí sa asi nedá vyrásť.

Súčasnosť treba osláviť, tak si pripime na život, život s komármi, krémom na nohách a slzami spojenými s tmou a teplom človeka. Život s varenou kukuricou každý deň na večeru a odtlačkami nôh na parketách, ako si šliapeme po dušiach vo všedné dni, keď nám nie je do smiechu a predsa sme šťastní.

trasenie

Ťahala som kufor hore kopcom. Tĺklo mi srdce a rýchlo som dýchala, na spotenom čele som si potom prstom kreslila obrázky. Teraz sedím vo vlaku, hovoríme spolu po anglicky a je to fajn, nenútené. Pre nás už je štandard, že okrem svojej kultúry máme aj túto spoločnú. Aj o tom bola dnes skúška, o Brucovi Springsteenovi a o paradoxoch, o tom, prečo chcem robiť s ľuďmi, keď ich nemám rada. Práve preto, je to väčšia výzva ako logické veci. Tie sú logické. Tŕpnu mi nohy a teším sa domov, na zaslúžený pohár vína a dôverné rozhovory po toľkých dňoch.

Počítam, že ešte trikrát tam pôjdem, než sa definitívne odsťahujem. Stále sa budem cítiť ako doma, ale nebudem doma, nebude tam už žiadna posteľ ani papuče ani zubná kefka. Budú len dni plné vlakov a autobusov, možno dni strávené v aute s nejakou správnou hudbou a spoločnosťou. A spomienky ako tieto:

Bola nedeľa a my sedeli sme v tráve a bolo nám najteplejšie, pár metrov ďalej hučal predvolebný míting odees, toitoi-e a pivo v plaste a tak, vôbec nás to nezaujímalo. Všetci okolo nás fajčia trávu, stále ju je cítiť, keď sa prechádzame tak hádame, kedy je to tráva a kedy plzeň, lebo voňajú skoro rovnako.

Stáli sme na Kampe pri zábradlí so zámkami, a ja som zistila že jeden mám, a že ho už nebudem potrebovať. Chceli sme ho tam pripnúť k ostatným a kľúče hodiť do Vltavy, ako toľko ľudí pred nami, ale všetci by si nás fotili, skupinky turistov, ktoré sa teraz dozvedajú o tunajších novodobých tradíciách. Stále si myslím, že to musíme urobiť, lebo napriek tomu počtu zámkov je to niečo výnimočné, lebo s nikým iným to už neurobím. Takže taká je dohoda, pôjdeme tam nabudúce, možno za tmy po ceste z krčmy, a nebudeme na žiadnych fotkách Japoncov, zachytíme len svoje prežívanie, zachytíme ho do vlasov a očí, lebo tieto dve veci ostávajú rovnaké.