lego house

Prečítala som si zopár vlastných postov, ktoré tu síce nasledujú po sebe, ale boli tvorené s obrovskými odstupmi a v úplne iných kontextoch. Tak asi na tom niečo bude, že žlté svetlo, víno a ľudské teplo predstavujú šťastie. Minimálne pre mňa. Je tu aj veľa príbehov, ktoré sa stali a stálo za to o nich napísať, vedela som, že sa k nim rada vrátim, ako teraz. Čím to je, že také príbehy už v živote nemám? Alebo mám, len si ich zabúdam uvedomovať? Pozerám sa snáď všade inde, len nie okolo seba?

Snažím sa s tým niečo urobiť. A tak nemám čas na elementárne činnosti, ktoré iní zázračne zvládajú a stíhajú, ale asi mi to ani neprekáža. Zatiaľ. Bojujem so svojím perfekcionizmom a prvý krát v živote mám pocit, že žijem na doraz. Už viem, aké to je, a aj keď musím maskovať kruhy pod očami, tlmiť bolesť hlavy liekmi a žalúdok plniť fast foodmi, stojí to za to. Stojí mi to aj za výčitky, ktoré mám, lebo niektoré veci nás nepočkajú, nedajú sa odsunúť a tváriť sa, že teraz nie je vhodná doba. Sú veci, na ktoré je vhodná doba vždy. A napriek tomu sú také krehké. Myslím, že si to stále úplne neuvedomujem, aké jednoduché je o to všetko prísť. Tak sa hrám s ohňom a testujem hranice, hľadám mantinely a posúvam možnosti svojej nemožnosti.

Je to už dávno, čo som naposledy prišla domov o štvrtej ráno a nikto ma nečakal. Ísť a zažiť okamihy, pri ktorých nemám istotu, či je vhodné sa o ne podeliť. Paradoxne sú tie najlepšie. Ešte stále ma bolí brucho od smiechu, nohy z prechodenej Prahy a hlava zo všetkého alkoholu ktorý sme ochutnali. Radosť z objavovania miest, na ktoré ani taxík nevie trafiť, sledovanie tohto mesta z terasy kdesi hore nad ním. Slepá dôvera, prvorepublikové vily, široké ulice, a cudzia bunda na mojich ramenách, akési hlbšie prežívanie obyčajného života. Tu, teraz, znova. Viesť rozhovory do hĺbky, až na kosť. Je to radosť aj bolesť zároveň, odhaliť v niekom tak náhodne a tak rýchlo čistú ľudskosť a mrazivú úprimnosť.

V tom taxíku sa dozvedám, že bývala v dome oproti môjmu, aj sa volala rovnako, ale to bolo pred dvanástimi rokmi. Odvtedy na tejto adrese nebol, až dnes so mnou. Zahla mu a bolelo to, ale on už má manželku a dve deti. Sám zvyšok noci rozmýšľal, či je rana, hoci stará, už zahojená. Každopádne na ňu myslel a môžem za to ja. Radšej v tom nehľadám hlbší význam, možno len bývam na zlej adrese.

overwhelmed

Stále tá jedna pesnička on repeat, celé dni. Keď sedím v električke, keď stojím v metre, rozmýšľam či ju počuť, čo si asi tak myslí niekto sediaci vedľa mňa, 25 minút stále tá istá melódia, ten istý klišé text a moje myšlienky niekde medzi poľnou cestou, studeným betónom a teplými dotykmi – pravdepodobne to je úplne jedno.

Prichádzam domov vyčerpaná, a šťastná, ale nie je sa s kým podeliť, o všetky myšlienky, zážitky a dojmy, zvážiť všetky pre a proti rozhodnutí s ďalekosiahlymi následkami. Spomínam na Miláno minulý víkend, akoby to bolo už veľmi, veľmi dávno. Ako to mesto občas pripomína Viedeň, ako sme pili kávu na stojáka (lebo tak je to autentické, prísť do kaviarne vypiť si kávu, nič iné), a ako sme si nemohli unavení sadnúť so zmrzlinou na lavičky, lebo boli kamenné a ešte studené. Vietnamská svadba v parku, naša únava a ľahostajnosť, navonok podráždenosť a v myšlienkach ťaživá neistá budúcnosť – nás oboch. 

Keď si po polnoci líham vyčerpaná do postele, nechce sa mi spať, stále musím myslieť na to, že vybrať sa dobrovoľne cestou väčšieho úsilia a neistého výsledku je dobré, je to rozhodne lepšie. Skúšam si to predstaviť, vracať sa takto do prázdneho bytu neskoro večer, keď sa vracajú iní, ktorí už večer stihli celkom iné veci. Žiť tak nie dni a týždne, ale roky. Že či mi to nebude ľúto, obetovať vlastnú lenivosť – už teraz viem že nebude, ale čo ak.. Je to presne tak, ako sa hovorí – zvláštne, ako sa deň za dňom nič nemení, a zrazu je všetko inak.

in their worlds, on their minds

Bolo to niekde medzi Comom a Milánom, keď som si uvedomila, že môj život zase raz rámcuje nesnesitelná lehkost bytí - už x-tá jeseň v Prahe, prvá v Ženeve (..a druhá vo Viedni). Tak si chodím sem a tam a snažím sa nemyslieť na to, koľko ma ten benzín stojí. 

.

Povedala som mu, že to bola najlepšia noc za posledných päť rokov, rozhodne najlepšia. A že mu za to ďakujem. Líca nás boleli, ešte ani nebola tma. K lícam sa postupne pridali nohy, a tak trochu aj duše a srdcia. K tomu sa samozrejme priznalo len pár ľudí pár ľuďom. O to krajšie a dôležitejšie to bolo. Robiť zase po dlhej dobe hlúposti, užívať si život, sľubovať kto komu čo nepovie. A potom tajne dúfať, že ten povie tomu to a to a sledovať myslieť si hádať, čo si o nás asi tak pomyslí. A že slušné, sporiadané a dobre vychované. Určite. 

.

Sedeli sme v kaviarni na Mariahilferstrasse, keď na mňa spýtavo pozeral, či to s tým vzťahom nadiaľku myslím vážne. Že keď raz s niekým chceme byť, mali by sme s ním byť. V zásade je to pravda. Tak som odkývala, že veď to aj dodržiavam. Potom sme šli kúpiť banány a osie hniezda a strávili sme hodinu v špičke cestou do školy absurdnou konverzáciou o netopieroch tváriac sa, že je všetko ako má byť. Čistá radosť a námet na tragikomédiu v jednom.

.

Na diaľnici krátko pred polnocou na seba strašne kričíme. Kvôli (vlastnej) blbosti. Vo vzduchu je cítiť nervozita, snaha vyventilovať niečo, čo sa ťažko definuje. Lebo nás nikto neučil, ako takéto situácie prekonávať. Na druhý deň budíček, všetko posledný krát v tej izbe a v tej posteli, sťahovanie, balenie, toto si nezabudni, toto zober, toto dokúpiš, pošlem ti zoznam, budeš mi chýbať.

.

A vôbec. Prečo mi všetci muži utekajú do Prahy?

just like that

Vonku leje a vzduch je správny, nemôže byť správnejší. Byť o päť stupňov viac, šla by som sa prejsť. V hrudi mám už pár dní pocit, že mi vypadne srdce. Že budem zrazu bez neho a že mi bude fajn. A možno ani nechce vypadnúť, celkom by mu stačilo sa roztrhnúť. Na dve.

Môj život ovládla neuveriteľná rutina. Len sledovať hodinky a pustiť autopilota, nepremýšľať, radšej nepremýšľať. Vidím tú rutinu a jej kontúry už aj vo svojom tieni, keď idem po nábreží a vietor robí bytie trochu ľahším. Nie žeby som sa chcela sťažovať, práve naopak.  Chcem sa pochváliť, koľko mám možností. Som ako púpava - fúknite do mňa prosím, nech ma niekam odvanie cudzia sila a nie vlastné rozhodnutie. Tú zodpovednosť by som nemusela uniesť.

Zistiť, čo v živote človek chce, je asi to najťažšie. Nájsť si cieľ, ukázať prstom aha, to je to miesto kam sa chcem dostať. Ja mám ruku predpaženú, prst vystretý, a kreslím si vo vzduchu krúžky a hviezdičky. Bez prestávky a s istotou, že ešte nič nie je isté. A tak sa pýtam, ako často ľudia myslia na dôsledky svojich rozhodnutí? Čo všetko sa zmení a koľko vecí a ľudí ovplyvní jedno áno/nie/neviem? Jeden telefonát, jeden deň, jedno dobrodružstvo? Je pravda, že keby ľudia mysleli týmto spôsobom, ďaleko by sme sa nedostali. Ale je to zvláštne, že to vôbec dovolíme, nechať sa ovplyvňovať rozhodnutiami, ktoré vôbec neboli naše.

Neviem, dnes už nič neviem. Okrem jednej veci - spustiť sa na šmykľavke po 15tich rokoch bol skvelý zážitok. 

tak predsa

O mojich pretrvávajúcich pohnútkach realizovať sa aj inak, než mi to dovoľuje dlhodobé ladenie tohto blogu, som sa zmienila už viackrát. O mojej snahe to spomínané ladenie blogu postupne zmeniť tiež. No keďže sa mi to dlhodobo nedarí, tak Vám, moji milí čitatelia (ak tu vôbec nejakí ostali), oznamujem, že sa odteraz budem realizovať aj tuto.

Všetci ste vítaní!

spring thing

Tak sa to vonku rozpučalo, až mi je ľúto, že mám v praktice naládovaný čiernobiely film. Je tam už od jesene, kedy som ho kúpila exspirovaný v zľave, pretože fotiť jeseň čiernobielo sa mi zdal byť skvelý nápad. Lenže jeseň bola samý zhon, tma, zima, škola, škola, práca, zhon, takže toto obdobie (našťastie) ostalo nezdokumentované. Tak teraz chodím so stokilovou kabelkou a snažím sa fotiť a fotiť, nech svet zase môže byť farebný.

Minulý rok na burze starožitností na Červenom Kameni som si kúpila objektív - pevnú 200vku. Nezdá sa to, ale je super, cítim sa ako fotograf z bulváru. Vyjsť si tak ráno v pyžame a papučiach na balkón a fotiť ľudí v okolitých domoch, ako vešajú prádlo, polievajú kvety, vetrajú paplóny. Len tak obyčajne pozorovať rutinu, netušiac, že si ju niekto zachytáva.

Z toho čo je nové stojí za zmienku, že už tie opätky za volantom idú bez problémov. Riziková hranica 7 cm bola zdolaná a nie je plánované ju v najbližšej dobe prekračovať, takže si gratulujem. Obete na životoch zatiaľ nehlásim.

Okrem toho sa cítim staro, ale to je asi pozitívne. Všetky pocity a pohnútky ktoré kedysi hýbali svetmi beriem ako pekné samozrejmosti, ale som neochvejná. Je to zvyk, alebo ako sa to deje, že si človek začne hniezdiť v živote? Len tak chodiť prstom po mape, zrazu zastať a povedať si aha, tu je to celkom fajn, zhodiť batožinu, vyzuť lodičky a začať sa obzerať, čo sa nám ponúka. Súdiac podľa tých dlhých kapitol vývinovej psychológie som čakala, že to teda bude väčšie vzrúšo. Alebo len potrebujem, aby už prišlo leto 48°+, aby aspoň niečo začalo topiť ten ľad vo mne. Ten, ktorý mám tak rada.

v letku

Nikdy som nevedela povedať, aký chlap je pre mňa príťažlivý. Žiaden typ, taká kombinácia všetkého. A potom som raz na jeseň videla tento klip. Asi tridsať krát po sebe. Nevedela som z neho spustiť oči. No a už viem, že vyzerá ako môj frajer. Tak preto. To je, čo? Takto zrazu po x rokoch objaviť svoj typ. No ale nie o tom som chcela.

Zase sem nič nepíšem a zanedbávam svoje predsavzatia a veci, ktoré ma bavia. Lebo musím robiť veci, ktoré musím robiť. Chodiť párkrát do týždňa večer vlakom do Viedne a o pol noci z nej, zaprisahávajúc sa zmrznutá na zastávke, že sa už konečne odhodlám chodiť autom. V noci po diaľnici plnej rumunských ešpézetiek.

Pijem veľa redbullov, pretože bojkotujem kávu, stále som kakavková. Aby sa dalo sústrediť, v piatok o desiatej večer na európske nariadenia, regulácie, peniaze v čase a svetlú budúcnosť plnú kariérneho naplnenia a úspechu. Voila. Všade ma prenasleduje big blue, asi je to nejaké znamenie. Radšej to najbližší rok nebudem analyzovať. 

Jediné, čo treba, je na všetko sa adekvátne pripraviť a čakať na svoj údel. Že nám to všetko snaženie sa raz na niečo bude. 

ako dáma

Mám hroznú chuť na pivo, ale nemôžem si dať, lebo beriem lieky, pri ktorých sa nesmie piť. Lieky na kĺby. Myslela som, že to je záležitosť 50+, ale evidentne nie.

Tak si aspoň nakrájam tú gazdovskú slaninu, čo som dnes dostala ako darček na meniny.

Ako dáma.

na doma a rôzne

Tento víkend som si znova čítala o koncepte "na doma". Spomína ho Eva Borušovičová v texte pôvodne publikovanom ani sa nepamätám v ktorom internetovom magazíne. V zásade ide o to, že je nezmysel chodiť doma s mastnými vlasmi, v starých teplákoch a tričkách, ktoré sú súce akurát tak na umývanie podlahy. Práve doma totiž trávime čas s ľuďmi, ktorí sú nám blízki, máme ich radi, a zaslúžia si vidieť nás v reprezentatívnom stave viac než tí, ktorých stretávame v obchodoch, na uliciach, a s ktorými vlastne vôbec nič nemáme a môžu nám byť fuk. Dalo by sa operovať faktorom pohodlia, ale keď som to premyslela, začali mi tie tepláky byť oveľa menej pohodlné než dovtedy. Týmto svoju bohatú zbierku odsudzujem na sporadické nosenie pri ešte sporadickejších pohybových aktivitách, a oprašujem veci, ktoré nemám kam nosiť, lebo v zime je v nich vonku zima a ani kabát nepomôže. Takže to len tak na zamyslenie a prípadnú inšpiráciu.

Ohlásené znovuprebudenie aktivity na blogu trvá dlhšie než som myslela, za všetko hovorí dnešný citát mojej sestry: "neviem si síce predstaviť, že tam z čista jasna odhalíš svoju obsesiu Prada kabelkami, ale možno postupne..". Čiže postupne.

Zatiaľ teda o tom, že som rada, že posledné dva dni nie je hmla, ktorá v takom dlhom trvaní pôsobí depresívne už aj na mňa - jeseňomila. Šoférovanie vo vyšších podpätkoch už ide ok, ale keď sa začne šmýkať, prezúvam naspäť. Keramika a všeobecné patlanie sa s hlinou alebo inou hmotou je prekvapivo dobrá mentálna hygiena (len za nechtami to trochu bolí keď zaschne). A chcela by som menej povinností a viac času a menej tmy a trochu fotiť. A nech je aspoň sneh, keď už.

Toto ešte keď bola jeseň a nebola hmla:

odteraz nanovo

Trvalo mi to dlhšie, ale nakoniec som sa rozhodla. Priznať sama sebe, ale aj vám, čo sem občas zablúdite, že sa so mnou niečo deje, niečo vskutku nevídané. Asi starnem, alebo ako to nazvať. Každopádne som dospela do stavu, kedy sa sama pred sebou (a pred vami samozrejme) nehanbím, že asi nie som taká emotívna a hlboko intelektuálna a všímavá a poetická a všetko ostatné, čo tento blog doteraz zo mňa robil, ako som sa cez neho mohla javiť a javila.

Nikdy nezabudnem, keď som veľmi veľmi dávno bola na prvom stretnutí s v. Bol to jej prvýkrát v mekdonalde. Sedeli sme oproti sebe, jedli sme hranolky, a ona, mnou na základe jej blogu považovaná za nežnú jemnú a krehkú vílu, povedala to slovo na p. To škaredé, viete ktoré. Dodnes sa z toho neviem celkom spamätať, a neviem sa ani rozhodnúť, či je to vlastne dobre, že my ľudia vôbec máme túto možnosť, robiť zo seba niekoho, kým nie sme, kým ani nevieme či by sme chceli byť. Ale o tom potom.

 Keď som pred piatimi rokmi začínala písať tento blog, úmyslom bolo vytvoriť môj malý súkromný priestor, kam si budem odkladať všetko to, čo si chcem pamätať tak, ako si to chcem pamätať. Tento blog má svoju históriu, vývoj, sú tu aj nejakí čitatelia, a ja mám pocit, že päť rokov je celkom optimálny čas na zmenu. Odteraz teda o inom. Rôznom, plytšom, veselšom. Ale ktovie, možno sa mi zase zachce patetizovať, táto jeseň je na to ako stvorená.

 Takže znova - vitajte!

for real

Je tma a je na to dosť hodín, no teraz by som skôr uvítala, aby bola tma a bolo málo hodín. Taká podzimná tmavá atmosféra, trochu snehu, akurát aby sa šmýkalo a bolo mokro, ale nie príliš - na zimu a vianoce a tie ostatné veci, na ktoré je ešte čas. A vôbec. Na aké veci je čas a na aké nie? Je to vec priorít a preferencií? Hry osudu a zvládania životných skúšok? Chcem mať čas na všetko a preto nemám čas na nič. Mám čas na jednu vec a zároveň výčitky že sa nevenujem iným. Veciam ľuďom činnostiam.. že ma to bude mrzieť. Tak nad tým premýšľam a chcem mať všetko a nič, všetkým povedať to, čo by nemalo zmysel, len význam čisto individuálny PRE MŇA, lebo to mi proste stačí.

Najprv sme my a potom sú ostatní. Je to sebecké, alebo prirodzené? Čo som tým ľuďom dala a vzala, budú mi chýbať ich úsmevy a humor, už nebudeme mať spoločné problémy a prekážky, už si o nich len budeme rozprávať, niekde potme medzi komármi a pohármi. Ideme ďalej a niektorí ostávajú, rozdiely sú stále väčšie, dajú sa chytať a dá sa o nich napísať veľa strán, ktoré nikoho nezaujímajú, lebo ich máme všetci spoločné.

A preto, treba vôbec hovoriť o veciach ako je piesok, slnko, lehátko a spánok, drevené okenice, pastelové farby a nové topánky? Vrásky na čele a na nose, novoprepichnuté uši a bozky na ústa detí, ktoré sa na nás pozerajú inak než tí ostatní? Súčasti všetkých, neoddeliteľné väzby každodenných rozhovorov a myšlienok, ktorých dôležitosť si koľkokrát vôbec neuvedomujeme. To je povrchnosť, to je vskutku povrchnosť!


V živote sú stále nové veci, nové miesta a tí, ktorí tvoria naše spomienky. Dúfam, že budú inšpirujúci. A zábavní, to je asi najdôležitejšie. Cez deň sa smiať a večer skloniť hlavu na rameno do vážnej prítomnosti toho niekoho celého zahaleného v žltom svetle. Lebo to je moja spokojnosť. Tak veľa, tak málo.

tento máj

Niekedy mi je ľúto, že už neviem hrať na klavíri. Keby som vedela, hrala by som také tie patetické, smutnokrásne piesne, vedela by som sa z toho tešiť. Keby, hlavne keby bolo možné sústrediť sa na to, čo je teraz. Vo váze mám tri rozkvitnuté pivonky, dá sa povedať, že sú to moje najobľúbenejšie kvety. Jediné, ktoré sa pre mňa oplatí odcvaknúť od koreňov.

Okrem tmavoružových kvetov je tu teraz veľa intenzívneho prežívania radosti, na ktorú si stále neviem zvyknúť. Na strety s ľuďmi a s ich malými veľkými problémami, na lúče slnka a slobodu a pocit, že potrebné veci vlastne vôbec nie sú potrebné. Pijeme ríbezlák v chladných pivniciach, oranžádu v svetlých záveroch našich dní voľna, ktoré by sa nikdy nemali skončiť.

Posledné dni chodím veľa peši a aj keď ma z toho bolia nohy a mám množstvo otlakov a počítač cez rameno, asi sa mi to nezunuje. Keď som čakala na električku, stretla som pri nefunkčnom automate chlapca. Mal futbalové modriny na nohách a veľké kučeravé vlasy. Predala som mu lístok, posledný čo som mala, chlapec sa poďakoval a nesmelo odišiel. Vyvolalo to vo mne dobrý a zároveň zvláštny pocit. Nedáva to zmysel, ale myslím si, že deti by mi ešte nemali vykať.

Pivonky vydržia dlho, no na ich počesť som dnes natiahla do fotoaparátu film, aby mi ony a všetky ostatné obrázky tejto jari pripomínali radosť, ktorá s časom a istotou bude meniť svoje podoby.

pulz

Je tu teplo a ticho
prázdno.
Okolo, z toľkého voľného priestoru
náhle neviem kam sa mám skôr pozrieť
čo si všímať.
Už mi bolo povedané
že treba prekonávať strachy a zábrany a hranice a všetko
čo nejakým spôsobom posúva.
Vpred.
Bolia ma nohy
do špiku kostí by sa dalo povedať
nepoznám príčinu
poznám len prázdnotu.
Taký ten pocit, potrebu myslieť na niečo
čokoľvek
a následne zistiť, že nie je načo
lebo nie je nič.
Cítim to v spánkoch a neviem
čo by sa dalo urobiť
čo by mohlo byť inak.
Malo by to byť niečo veľké, poviem si
niečo o čom by sa dalo dlho do noci hovoriť pri fľašiach vína
jednej sviečke a nahej koži na nohách.
A všetko to mám
vlastním víno aj sviečku aj kožu
a predsa sa nič nemení
len farby áut ráno na diaľnici, keď sa snažím presvedčiť samu seba
že to bude len ďalší deň
keď sa nič nezmení
a ktorý nič nezmení.
Keby sa ma niekto opýtal
vyzval ma na akciu
vysloviť slová
o ktorých tvrdíme že neexistujú
možno by som sa prekonala
a všetko by dostalo úplne iné kontúry.
Môj svet by obliali kýble farieb
diametrálne odlišných od tých
v ktorých po nociach snívam.
Je to osobné a ja to budem brať osobne
kým tu som
lebo nikto iný len ja sama
neisto a pomaly
vyfarbujem svoju realitu.

fixing it

Napríklad: máme čo chceme, je to to, čo potrebujeme? Hovoríme o tom pri víne, jeme teplé banánové koláče a je nám dobre, dobre že sú okolo nás správni ľudia a že je to tak už veľa rokov. Počas takých nocí viem, že práve tu a presne takto je tá správna možnosť, som si istá, že v ponuke nič lákavejšie nebolo. Vyspím sa na cudzom gauči plná nových podnetov, a ďalší deň prežijem s kávou v teplákoch. A ako rada.

Chcela by som sa teraz prejsť v mrazivom daždi, sama sa ponáhľať a potkýnať o krivé chodníky Bratislavy s plnými rukami tašiek, cítiť sa adekvátne týmto pocitom, že je to niekedy ťažké, ťažšie než vieme uniesť. Keď zavriem oči, bežia mi v hlave záblesky, ako pretáčaný film mojej mysle o tom, čo bolo je a bude, o tom aký skvelý a zložitý je tento život tu, že by som ho nechcela zmeniť, a pritom ho stále a s veľkou radosťou mením. Keď sa v tom už nikto nevyzná, keď je príliš veľa hodín a príliš málo vôle hovoriť o tom, o tej ľudskej obyčajnosti a fakte, že žijeme len pre seba a pre tých pár okolo, pre nič iné.

Sú to všetko veľké zmeny, na ktoré nemám čas sústrediť sa, prežiť svoju jednoduchú radosť. Že budeme zase trošku zariaďovať, že ak to všetko zvládnem, príde leto lúčenia sa s Prahou a vítania sa s Viedňou, veľa cestovania, smiechu a fotiek, že si budem zase dokola hovoriť, že nič nemôže byť lepšie. Možno len písať sem o tom trochu častejšie.

marcipán

Napadlo mi to v utorok, niekde medzi 176 a 179 kilometrom, keď sme stáli v zápche na diaľnici a merali cestu za smiešnymi povinnosťami. Do očí nám svietilo slnko, kývajúce deti v autách okolo. Kto mi vysvetlí, z čoho sa skladá život človeka? Sú to ingrediencie, konkrétne zloženie, postupy, skladačky. Predstavujem si to kompaktne a jednoducho, všetok ten balast a malé významnosti, ktoré sú za nami, pred nami, i medzi nami.

Keď sú tri hodiny ráno, pozerám sa na tyrkysové žalúzie v okne, cítim teplo radiátora a človeka vedľa mňa. O siedmej zazvoní budík, ktorý ma nezobudí, tak vstanem, oblečiem si teplý sveter a čiapku s ušami. Počas cesty na metro sa zadýcham, dýchajú aj ľudia, ktorí oškrabávajú ľad z okien svojich áut. Pri schodoch kvitne ďatelina, pražská októbrová ďatelina posiata mrazom, asi ju sem poslali z rozprávky.

Dnes zložili lešenie z nášho domu, výhľad dole je opäť čistý. Vidno vlak, lietadlo, autá, všetko je v pohybe. Cintoríny stále svietia, stále majú plné parkoviská. A keby, keby som mohla v tieto dni poriadne chodiť, šla by som teiž na cintorín. Nájsť tie správne hroby a porozmýšľať trochu o živote vtedy, o živote tam, o živote potom. Prejsť sa pomedzi kamene, svetlá a stromy, vyjsť bránou von - naspäť sem, kde sa nás to týka.

Mám mokré vlasy a sedíme na posteli, je tma a ja hovorím o svojich veľkých vymyslených svetoch, o veciach ktoré sú v mojej hlave a spôsobujú mi radosť. Chcem sa o ne podeliť, aby boli pochopené aj niekým iným, aby sa tak stali ozajstnejšími. Len toľko chcem, toľko veľa.

joni, jong a jeseň

Just before our love got lost you said
I am as constant as a northern star
And I said, constantly in the darkness
Where's that at?
If you want me I'll be in the bar


Keď veci nie sú dobré, netreba o nich hovoriť, načo ich dávať von, aby to pomohlo? Nepomôže. Namiesto toho treba myslieť na to, čo teší. Čo je dobré a príjemné a šťuchá do ramena ako niečo viac a hovorí psst! pre toto, pre toto tu sme.

Je tu ticho a zima, cítim jeseň, cítim ju po vôni. Mám nový krém z bambuckého masla, už je v obliečkach, už robí rána trošku znesiteľnejšie a večery rozprávkovejšie. Čítam počas nich o strachu z lietania a nebojím sa lietať, je to škandalózne a na dobrú noc zároveň.

Som sama a chcem byť ešte viac, vziať si veľké slúchadlá a po práci sa ísť prejsť, rozprávať sa so sebou, dýchať všetko, čo je okolo, sedieť sama v parku na lavičke a nikam sa neponáhľať, pretože práve to mi teraz chýba. Ku šťastiu.

Je tu ticho a ja s tým nič neurobím, len zaspím a potom, uprosted noci, niekto príde, chytí ma za ruku a zmení tým priebeh môjho snívania.

I remember that time that you told me, you said
Love is touching souls
Surely you touched mine
Cause part of you pours out of me
In these lines from time to time*


*Joni Mitchell

things we share

Všetko sa zmenilo a nie je veľmi čo povedať. Všetko je nové, ale obyčajné, dni sú od rána dlhšie a od večera kratšie, tažko sa na to zvyká. Nastala pravidelnosť a presná postupnosť, mám kolegov. Blúzky, kofeín, veľa telefonátov a žmúrenia do monitora, zatiaľ ma to baví, zatiaľ je to nové.

V šuflíku mám mydlo s vôňou čokolády, vonia od neho index, diár, všetko, čo ma teraz vôbec nezaujíma. Kúpila som si krásnu knihu. Sú v nej nálepky a fotky, listujem si ňou v posteli a cítim sa ako malá, keď som si vzala knihu, ktorá nebola moja, a obrázky boli to jediné, čomu som rozumela. Vôbec to nevadilo, stačilo mlčať a pozerať sa, na nič sa nepýtať, nič nevysvetľovať. Robím to stále a mám z toho rovnakú radosť. Z niektorých vecí sa asi nedá vyrásť.

Súčasnosť treba osláviť, tak si pripime na život, život s komármi, krémom na nohách a slzami spojenými s tmou a teplom človeka. Život s varenou kukuricou každý deň na večeru a odtlačkami nôh na parketách, ako si šliapeme po dušiach vo všedné dni, keď nám nie je do smiechu a predsa sme šťastní.

trasenie

Ťahala som kufor hore kopcom. Tĺklo mi srdce a rýchlo som dýchala, na spotenom čele som si potom prstom kreslila obrázky. Teraz sedím vo vlaku, hovoríme spolu po anglicky a je to fajn, nenútené. Pre nás už je štandard, že okrem svojej kultúry máme aj túto spoločnú. Aj o tom bola dnes skúška, o Brucovi Springsteenovi a o paradoxoch, o tom, prečo chcem robiť s ľuďmi, keď ich nemám rada. Práve preto, je to väčšia výzva ako logické veci. Tie sú logické. Tŕpnu mi nohy a teším sa domov, na zaslúžený pohár vína a dôverné rozhovory po toľkých dňoch.

Počítam, že ešte trikrát tam pôjdem, než sa definitívne odsťahujem. Stále sa budem cítiť ako doma, ale nebudem doma, nebude tam už žiadna posteľ ani papuče ani zubná kefka. Budú len dni plné vlakov a autobusov, možno dni strávené v aute s nejakou správnou hudbou a spoločnosťou. A spomienky ako tieto:

Bola nedeľa a my sedeli sme v tráve a bolo nám najteplejšie, pár metrov ďalej hučal predvolebný míting odees, toitoi-e a pivo v plaste a tak, vôbec nás to nezaujímalo. Všetci okolo nás fajčia trávu, stále ju je cítiť, keď sa prechádzame tak hádame, kedy je to tráva a kedy plzeň, lebo voňajú skoro rovnako.

Stáli sme na Kampe pri zábradlí so zámkami, a ja som zistila že jeden mám, a že ho už nebudem potrebovať. Chceli sme ho tam pripnúť k ostatným a kľúče hodiť do Vltavy, ako toľko ľudí pred nami, ale všetci by si nás fotili, skupinky turistov, ktoré sa teraz dozvedajú o tunajších novodobých tradíciách. Stále si myslím, že to musíme urobiť, lebo napriek tomu počtu zámkov je to niečo výnimočné, lebo s nikým iným to už neurobím. Takže taká je dohoda, pôjdeme tam nabudúce, možno za tmy po ceste z krčmy, a nebudeme na žiadnych fotkách Japoncov, zachytíme len svoje prežívanie, zachytíme ho do vlasov a očí, lebo tieto dve veci ostávajú rovnaké.

sunset

Tieto dni ma obklopujú obaly z čokolád, knihy, sirup proti kašľu, kečup, také banality, z ktorých sa dá vyskladať pekná realita. Všetko je na svojom mieste, všetko je úplne obyčajné. Len jedna vec -

Toto vidím z okna:


Už týždeň okrem toho vidím aj otvorené okná na druhom poschodí, jedno dokorán a druhé len tak pootvorené, či je 20 stupňov, či je 5, či je ráno, obed, polnoc. Musím nad tým rozmýšľať, nad životom, ktorý sa zastavil na druhom poschodí v dome oproti. Vidím kvetovaný gumený obrus, odstatú vodu v pohári, týždeň starý televízny program. Nevidím ľudí. Vidia to aj iní ľudia? Je to strašidelné, reálne dotýkajúce sa môjho rozprávkového výhľadu. Neviem, čo sa patrí v takýchto situáciách. Zaklopať? Hľadať odpovede? Myslím na to pravidelne, keď zazvoní budík a ja púšťam do izby svetlo, aj keď už je tma a ja idem spať. Rutinné myslenie na osudové udalosti v cudzích životoch.

A ešte:

Niekedy si myslím,
že keď ma to prestane baviť
a uvedomím si,
že vlastne môžem,
odídem.

A potom bude:

If I told you my stories and sang you my songs
Would you laugh at me
Would you pity me
What would you say if I asked of you
Not out of accident, out of loneliness
Would you shelter me
Will you shelter me*


*Hello Saferide

koľajnice

Vnímam krv pulzovať vo svojich nohách, kvapky vody na svojom tele, horúcu paru a rádio hrajúce šansóny. Všetko dostáva iný rozmer, má iné rozmery. Väčšia posteľ vo vedľajšej izbe možno znamená menší strach na ceste preč.

Na podlahe vedľa kufra je pripravený rad jarných topánok, vo všetkých si skúsim svoju každodennú trasu. Prejdem parkom, v ktorom mládež sedí na dekách, hádže si lietajúce taniere, spieva, fajčí a tancuje. Je to lákavé, lenže ja mám povinnosti a nemám priateľov.

Posúvajúc si arašidové chrumky sme pozerali film. Smiali sme sa, stuhnuto sme mlčali, tak na striedačku. Všetky scény z toho filmu som vedela lokalizovať. Znamená to, že to mesto poznám? Mám v nohách jeho ulice, dlažbu, v ktorej nedokonalostiach som zničila už pár podpätkov. Sú to urbanistické túry a nepríjemné prechádzky, keď sa z poslednej električky ponáhľam do kopca vyše hradu a v ruke stískam odistený slzný plyn. Ľahko sa na to zabúda, kým človeku nechýba mobil, či pocit bezpečia.


Keď mi ostane voľná chvíľa, sadnem si do električky a jazdím z konečnej na konečnú. Pozerám sa von, na domy, v ktorých už nikto nebýva, a rozmýšľam, že prečo. Pozorujem ľudí v električke, keď si vedľa holohlavého chlapca v bombere sadne černoch v rokoch a vyzerá to celé celkom obyčajne. Nazerám ľuďom do nákupných tašiek a čudujem sa, že niekto má tak rád zrovna ten a ten hnusný jogurt. Väčšinou sa smejem, robím si radosť, len sa tých ľudí letmo dotknem a odídem, zabudnem ako zabudnú aj oni, práve preto sú mi takí sympatickí. Ohlásená zastávka, výmena cestujúcich, výmena okoloidúcich. Taká dobrá divadelná hra s rýchlym spádom a vďačnými obmenami.

Pijem rosé a spomínam si na noc na hradčanoch, keď pršalo a my sme stáli na zastávke v dlhom objatí. Prišla nočná električka, nastúpili sme a mlčky sme hľadeli na dievčatá, ktoré dostali alkohol a stratili súdnosť, plné zážitkov a omylov držiac si sukne plesových šiat. Zvratky, taxíky, čudní ľudia. To sú istoty, ktoré robia isté okamihy pochybnými a iné neopakovateľnými. A aj keď to nie vždy robí radosť, myslím, že ešte nejakú dobu si to budem chcieť opakovať.

A kvitnú čerešne, bude ich treba ísť zachytiť do spomienok, alebo na film. Možno na oboje.