bright

Cez búrky sa ľahšie dýcha, povedala veronika, a tým ma presvedčila. Cez búrky sa ľahšie dýcha, poviem si zachvíľu. Je to pravda, vždy si spomeniem, keď je mokro okolo mňa aj na mne. Nie je veľa takých viet, čo máme v hlave vždy pripravené prísť na um. Takých nedočkavých.

Okno je dokorán, fingujem prievan. Obloha má tie farby, tie pre ktoré ostávame v lete dlhšie vonku aj keď sú komáre a vnútri toľko roboty. Zachytávam ich cez sieťku, vädne mi orchidea, ona nemá rada slnko, nie ako my. Stále ma to zvádza, pozerať tam, v skle sa odrážajú pouličné lampy. Nezmyselne svietia na cestu, svietia na nezmyselnú cestu.

Snažím sa ju nájsť, hľadať všade. Neviem ako to bude, neviem. Je toľko plánov, chcem ich naplniť, všetky. Spestriť leto jahodovým mojitom a novými plavkami.

S h. si urobíme filmový maratón a dostanem lekciu grafiky. Pôjdeme do botanickej a fotiť. Už možno aj ja, uvidíme.

S b. si pôjdeme do metra kúpiť veľké krevety, potom si ich urobíme, lepšie ako boli v meku. Pustíme si k tomu trainspotting, ktorý podľa neho MUSÍM vidieť. A ja ho potom zoberiem do fk Nostalgia na film náhodného výberu, aby bol viac v obraze než ja. Bude rád.

S t. si na miletičke kúpime kilo hrachu a zase ho celý zjeme na lavičke pod jeho domom. Prejeme sa zeleniny a dostanem masáž, lebo bude lepší, stále je, len mi to skromne neverí. Mám rada také stávky.

Neviem ako to bude, dúfam že nejako takto, dúfam, že najlepšie možne. Stále tu sedím, čas beží. Už ho nemám veľa, pár hodín. Stále sa mi páči ten odraz lámp, ako mi nie je zima a ako mi prestalo záležať a inde začalo. Som prekvapene šťastná, tak veľa za tak málo. Výhodný obchod, skúsim ho uzavrieť aj so životom.

veľký svet, malý kus

Žijem v takom svete, kde sa dejú veci. Neviem, možno je tak, ako má byť. V tom svete, keď sa veci udejú, ľudia, veď čo by to inak boli za ľudia, reagujú. Veci sa dejú, ľudia sa usmievajú, ja sa pozerám. Veľa vecí nechápem, veľa veciam nerozumiem. Usmievajú sa, mne prší v duši. Hm, nechce sa mi utierať, je mokro, napršane. Trošku sa odparí, potom zase a zase. V tom svete, kde sa ľudia usmievajú, sa hranice posúvajú. Nie je bezhraničný, len širšospektrálny. Slovo tolerancia nadobúda najhmotnejšiu podobu. Nekamarátim sa s ňou, je nesympatická a pripomína ten strom, čo kričal a hýbal konármi do tmy v tej rozprávke, keď som bola malá, najmenšia.

Večer, keď chodím domov, všetko nadobúda svoju skutočnú podobu. Spolucestujúci v autobuse sú o dva stupne temnejší. Majú zlovestné tváre a ich profil je povšimnutiahodnejší. Mnohí počúvajú nahlas hudbu, aj ja. Vždy sa zľaknem keď začnú hrať bicie, taká nečakaná dynamickosť. Vzduch je chladný, niektorí ľudia ho chladný aj vydychujú. S desivosťou ladia šarlátové závesy, ktoré ešte nestihli prežrať mole. Sklá sa zadýchavajú, akoby to bolo ich námahou, že motor rachotí. Na zastávke je kaluž krvi, veľká. Aj na druhý deň, aj potom. Z kaluže je fľak. Komu mám ísť povedať, že krv sa z asfaltu dáva dole kolou? Rozožiera lepšie než rozpúšťadlo. Na zdravie. Na Vaše zdravie.

ako prišlo

Šla som cez Starý most, dnes, naposledy predtým minulú noc. Ako znova, vtedy dlhá expozícia a hlboká tma, že turisti, málo svetla, presvetlená fotka, stále nerozumiem. Fotoaparáty - predo mnou stále pár krokov vpred, začínam si zvykať. Nadskakujem, míňam cyklistov a oni míňajú mňa. Cez mušie megaokuliare ala Paris maskujem, kam sa pozerám. Nepochopili by to.

Dobré veci sú veci používané. Potom sa nečudujte, keď sa opoužívajú. Ako ja.

Ruže, orchidea, poľné kvety, levandule.
Krásne
pominuteľné
krásne pominuteľné
mám ich plnú izbu
kým krásne nepominú
potom budú voňat v spomienkach
na toto jedinečné obdobie.

Myseľ sa vyjasňuje, najvyšší čas na svit a na spánok. V samovoľnom procese príde na veľa, nie o veľa. Dôležitý rozdiel.

Veľké myšlienky chodia neintencionálne. slovo dneška
Preto sú veľké.
Stále ma to fascinuje,
stále skúšam obísť systém pravdy a faktov,
stále rada bežím dažďom,
ako dnes.

jedným krokom

Srdce bije rýchlo, nedokážem si predstaviť ako bude, keď budem rušená jej gestikuláciou. Od rána hlučne pília a prerývavo do toho detský plač z mnohých strán. Mám plnú hlavu, snažím sa jej dodatočne prirobiť kapacitu, nejde. Zobudila som sa s barokovou ofinou, ale hneď myslím na Johna Miltona. Či to nebolo vtedy? Chytá ma panika.

Ešte všetci spia, šla som si dole po pohár vody, nohy sa lepia na podlahu, to teplo. Ventilátor je pustený, vzduch aj tak stojí, revoltuje. A to už som sa dnes chcela zaoberať niečím celkom iným. Vnútri, stále vnútri. Ubíjajúce.

Včera sme rozoberali či len alebo až. Či žijeme len raz, alebo až raz. Či sú niektoré životné obdobia len také strašné, alebo až také strašné.

Uhol pohľadu

uhol pohľadu.

Nikdy nezabudni.

dream on

Mám chaos pre tisíce dôvodov. Bolo to také čudne futuro-nostalgické, a potom také inosvetové. To by som predtým nepovedala, ale keď sa to stalo, teraz už hej. Preskakovali sme medzi svetmi podľa potreby. Raz, keď som síce vydržala, ale vedela som že keby som ostala dlhšie tak nevydržím a poviem toho priveľa, potom omylom, a potom sa nepamätám.

Sedeli sme na fontáne na Gottku a búchali čiernymi balerínkami synchrónne o múrik, nedalo sa toho zvuku nasýtiť. Klop, klop. Potom sme si tam ľahli so slnkom svietiacim do očí, a ja som nadávala, čo som nemohla tam kde som chcela. Vietor nám dvíhal sukne, ale len po hranicu decentnosti.

Na parkovisku sedel bielovlasý pán v modrých montérkach, pôsobil voňavo, tak ho pozdravila. Doširoka sa usmial, opýtal sa 'kamže kamže' a ja hneď že 'domov'. V skutočnosti sme šli do Medickej šmyknúť sa na ihrisko.

Rada si požičiavam jej objektív.

Dnes sú všetci (presnejšie všetci mínus dva) ako spriazené duše. Starí známi, medzi svetmi aj medzi životmi. Keď som si z topánok vytriasala piesok, nikoho to nepohoršilo. Tak sa smejeme na svety, všetko je menej vážne.

Keď sa tá teta opýtala, či sa nehanbíme takto sa správať na ulici, Cyril povedal 'nie' tak presvedčivo, že by som mu to uverila aj keby čo bolo. Ale teta, teta. Vo vedľajšej uličke už nebola.

Ďalšia láska z autobusu, cítila som ako sa za mnou predklonil, privoňal mi vlasy a slúchadlá. Podľa toho ako sa pozeral keď som vystupovala mi bolo jasné, že to čo má v tvári má aj v hlave, bol (nielen) hudobne spriaznený.

Aj sa mi chce pokračovať, takto štylisticky extrémne nekorektne so samými toto, to, táto a také, ale nemôžem. Ja totiž idem na to.

A ešte, že.. nabudúce mi odzdravte, nemá odpoveď je veľmi demotivačná.
Ďakujem.

peripetne

Mám novoaktivovaný intenzívny strach, že stratím kontrolu. Nad sebou, nad vecami okolo, že nebude všetko ako potrebujem aby to bolo. Keď ja to teraz tak potrebujem.

Nič nie je a nič nebude, teraz sa necíti, teraz nie je obdobie na cítenie. Tak idem s davom a spolunecítim, len občas nenápadne prežívam. Vôňu grepovej minerálky čo stála na štadióne a bola smiešna, dokonale skrútený vlas na svetri, noci preplnené snami pripeknými na trasfer sem, kukuricu z konzervy, a tak.

Rozliala som čaj po stole. Chcela som ho utrieť, ale nebolo čím. Mám teraz trošku výčitky, keď tam už nikdy nepôjdem, či sa náhodou niekto nenalepí rukávom a nebude na mňa nadávať, to by ma mrzelo.

I hope that you can find your way back
To the place where you belong..

Neviem, bolo mi dobre, trochu zima. Chcela som ti zavolať a povedať ti o orgováne a o tom čo chcem aby bolo, ale ty by si vzdychol a čudne sa tváril a ja by som to cítila na diaľku a to som nechcela. Tak som len sedela, hudba mi rozširovala vnútornú kapacitu až sa to dalo pekne precítiť, a páčili sa mi hviezdy na teniskách. V tom momente. Potom som nastúpila, nesadla si, a už som nemala energiu prežívať.

do krížov

Len tak si sem vhupnem
môžem
urobím to.
Prerýva sa dážď.
Potichu
hlasnejšie
na maxime.
Keď zavriem oči,
vidím gombík.
Myšlienky ho točia
a dážď mení
hluk
intenzitu
objem.
Padá ako točím. Sem a tam, neomŕza ma to.

Ak bude v pondelok pršať, pôjdeme fotiť. Mňa, pochmúrne. Dýchnem na zapršané sklo, nechám si zmáčať strapaté zlaté vlasy. Alebo aj nie, nezáleží odo mňa.

Šúpe sa mi nos, vyzerám kontrastne. Trošku pásikavo, trošku hlúpo. Ustráchane s vedomím, že nejako bude. Teraz je studeno s vlašskými orechmi.

Mám rada príjemné veci..

Asi si popíšem podrážku. Tak, aby bola popísaná, a aby som to vedela len ja. Bude to chcieť umenie,
chcem umenie.
Vcelku bytostne.
Nebaví ma stále o ňom písať
stále o ňom čítať,
nasávať ho od rána do večera.
Chcem ho v sebe
na sebe
chcem ho
chcem..
Len tu chcem byť
Len tu chcem byť s ním,
s mojim umením..

..budeš ním
aj keď sa unavím?

pohupom

V hĺbke mojej duše je jedna pieseň bez slov..

Dvere vŕzgajú, mám zaprášené obdobie, inakú všehochuť. Deja vú, spomienky na budúcnosť, a niektoré veci odznova. Mixujú sa ako puding, ktorý sa mi včera nepodarilo rozmiešať do hladka. Cítim únavu, ľahostajnosť, nerozumiem a neopodstatnene verím.

Na okne je odtlačená ruka a na parketách kvapnutý kečup. Vraj dobre že sme si ho všimli, do rána by do podlahy vypálil dieru. Je totiž pálivý. Mňa pálilo v hrdle, keď som včera ležala na ramene, na ktorom som ešte ňe. Pálilo príjemne a upozorňovalo. Tieto mechanizmy vedia byť užitočné, také privátne upozorňovače obalené tajomnom.

Šampanské sladké, hranolky áno, a aj on. Áno, som si istá a nie, už stanovisko meniť nebudem. Pri hľadaní energie som našla tajomstvo rozhodovania. Či úspešného, ukáže čas. Vždy nájdem čo nehľadám a i tak sa zíde; som rada. Zaspala som so žuvačkou a zobudila sa s výhľadom do knižného raja. Tak som šla dýchať. Čerstvý vzduch je menej vzácny než vôňa kníh. To je dobre, lebo by zovšednela.

Vyčešem si vlasy, a budem sa hrať na vyšší štýl. Zahrám na klavíri bez tempa a bez spevu, aby bol priestor pre fantáziu. Rozumne ľahostajný kompromis pre nenávaratnosť momentu.

shot down

Práve som sa rozsypala ako zle zaviazaný balíček karát. Takých malých, aké nosíš v bunde. Som totiž malá, primalá a prislabá, znášať toto všetko. Klamem telom ako okuliare z nezničiteľného plastu. Bolo to super a bolo by to super. A tak.

Vždy sa predstavuje. Keď nie je istota, tak sa predstavuje bojazlivo. Je jasné že nič nebude presne ako to chceme. Tak sa bojíme snívať konkrétne. Keď už zdanlivo držíme čo sme tak dlho chceli, zrazu sa to rozbije na milión kúskov ako ja pred chvíľou. Lebo som si predstavila. Stále to robím. Stále tú istú chybu. Akurát načas a predsa trošku priskoro. Nepoučiteľne naivne a dokola. No a teraz si môžem ísť trieskať hlavu o stenu napriek tomu, že to je za normálnych okolností tvoja parketa.

Idem nájsť posledné Geo a prečítam si ten veľký článok o nádeji, optimizme a tak. Bude to pekná rozprávka na dobrú noc. Taká nereálne snívavá. Tie sú fajn, kým sa ich nesnažíme prenášať do reality..

akordeónová atmosféra

Tak som ja ako ty, rovnako iná až si rád aj zneistený. Stále je niečo čo nevieš, a bude to tak vždy, lebo tak je to správne a tak to má byť. Pozeráš sa ako si umývam tvár studenou vodou na prebudenie pred svitaním a tečú mi čierne slzy smiechu. Je to zvláštne, cítiť istotu a neposkytovať ju.

Natočené vlasy padajú v povolených prstencoch na plecia a nižšie. Nohy mi dnes nekončia a nekončí ani nič iné, je výnimočno. Rozbitá fľaša, žuvačka na lavičke, stopy po ľuďoch, suché oči a červené ústa. Nerevolučne pasívne žiť to najlepšie čo sa dá. Stále sa je načo tešiť, stále je niečo čo by chýbalo. Zrýchlený dych v hluku a chaose, jasné nebo a žiadne lampy, aby sa dobre počítala obloha.

Sústredím sa na nevyužitý priestor v mojej hlave. Pocit, že ak by sa niečo vyskytlo, tak je to kam uskladniť, upokojuje. Asi zavriem oči a nechám na ľavé obočie sadnúť bozk dávno vyslaný a dlho blúdiaci. Nejaké informácie navyše a budem svietiť pokrčeným portrétom na cestu. Kým dýcham, kráčam. Kým mám kam kráčať, mám v čo dúfať.