jarne

Poď so mnou
do sveta nevšedných všedností
ukážem ti tajomstvo.
Pôjdeme po vlastných
na miesto znovunájdených radostí
vonku bude krásne
akokoľvek bude
lebo nezáleží od vonku
ako je vnútri.
Pátravo
po miestach dávno preskúmaných
s nádychom hmlisto neznámeho
sa rada túlam
mlčky a netrápne
s úsmevom ktorý netreba ukázať
je na duši
a to je tak akurát
dosť.
Kráčať spolu
dýchať vôňu čerstvo rozkvitnutých stromov
a ich bielych kvetov.
Na sklonku dňa
rozpletám vlasy a spomienky
necítim sa definitívne
a to je dobre
lebo
túžiť je dôvod žiť.

steady love

steady = usilovný; verný; pevný; stály; neustály; upevnený; stojaci; stabilný; ustálený; stacionárny; pravidelný; vytrvalý,..

Žiaden dokonalejší prívlastok pre lásku ma nenapadá..

bezoblačno

Mám akútny pocit, že mi každú chvíľu začne tiecť čokoláda ušami von a bude jej strašne veľa, tak ju zapíjam grepovým džúsom a plánujem skončiť. Padla už oriešková aj likérová. Šlape mi ešte odvčera večera, dlhý ostrov, betóny, ploskačka karibského rumu, a ďalej neviem. Už sa ale nesmejem. Všetky moje problémy teraz rieši Pytagorova veta a Staind. Prehlušujú kvapky, je to fajn mix na počúvanie, tak počúvam.

Toto len lebo najprv robím všetko čo ma napadne, aby som nemusela robiť čo mám.

A štve ma, že neviem preložiť slovo express dostatočne patrične.

zachytená náhodnosť

Včera som sa mala zázračne, dnes magicky. S príchuťou muškátového orecha, kokosu, rumu a pomarančov. Tak sladkoľahko.

Vybehla som si zámocké schody a cítila zrýchelný tep v celej mojej fyzickosti. Nechala som prefúknuť krátku čiernu vestu chladným vetrom, zavrela oči a užívala si bytie pre bytie samotné. Na takéto počasie sa nedá pozerať spoza okna. Šli sme pomaly, smejúc sa a všade. Rozprávali sme sa o kryštálových lustroch, vaniach na nožičkách, betóne v žalúdku, sexe, čokoláde, brode a o štatistike. Itinerárne po hradnom vrchu som ticho spomínala. Veľmi živo a neviem či aj trochu bolestne.

V trolejbuse si sadol oproti a ďaleko. Ja som sa opierala hlavou o sklo, mala zavreté oči, a usmievala sa nad tým, čo hovorili. Cítila som na sebe ten pohľad, ako keď sa ráno zobudíte na to, že sa na vás uprene pozerá pes, manžel, alebo niekto iný. Otvorila som oči, a pozerala sa tiež. Priamo, krátko, dlhšie, uprene, sklopene, opovržlivo, usmievavo, veľmi dlho. Postavil sa na výstup. Dvihla som hlavu a cítila blízkosť. Vystúpil, už sa neobzrel. Tak som sa obzrela ja. Stál tam, dva metre odo mňa cez sklo. Usmial sa a zakýval. Odkývala som a odusmiala som sa. A potom som sa usmievala ešte veľmi dlho. Mám rada tieto prepravné lásky, ktoré ešte asi týždeň dúfate, že stretnete opäť. A nestretnete ale nevadí, lebo novú vystrieda novšia, dokola a zase.

V autobuse ma obsadli samí chlapi. Stále som sa usmievala a oni si mysleli, že na nich. A nech. :) Na zahmlené okno som nakreslila srdce. Veľké. Usmial sa ďalší. Už mi to bolo trošku blbé, tak som sa radšej pozerala von. Svetlo pouličných lámp, svietilo na cestu, a pritom z nej chcelo zviesť. Pretože všetko má svoju zákernosť.

There now, steady love, so few come and don't go
Will you won't you, be the one I'll always know?
When I'm losing my control, the city spins around
You're the only one who knows, you slow it down

Oh, oh
be my baby
oh, oh
I'll look after you

It's always have and never hold
You've begun to feel like home
What's mine is yours to leave or take
What's mine is yours to make your own

To sa nehodilo, viem. Ale je to pripekné aby som sa nepodelila a už týždeň mi to dáva taký zvláštny osudový pocit. Tak preto.

zanedbateľno

Snažím sa vnímať globálne
tento svet
ako je
komplexný náhľad
na veci nekonkrétne konkrétne
a celkom mi to ide.
Uvedomujem si zbytočnosť a zanedbateľnosť mojej existencie
zanedbateľnosť existencie ktoréhokoľvek z nás,
že jeden znamená nič
a že mínus jeden je zanedbateľná strata
v zmysle svetovom.
Chodím ulicami
je zimšie než pred pár dňami
a nič to neznamená.
Aj napriek počasiu
to všetko vidieť
a ja sa pozerám.
Vidím lásku
ako letmý bozk v električke
ako dych ohrievajúci dlaň toho druhého
ako detský smiech a pusa na čelo
ako pohľad ktorý povie aj čo nechcel
ako prsty prepletené na opierke v kine
ako párik opúšťajúci kabínku dámskych toaliet
v jednom klube.
Vidím
pozerám sa dobre
a necítim sa ako súčasť
toho všetkého
som pozorovateľ
ktorý vníma
a neprispieva
do divadla života.
Niekedy je lepšie sa len pozerať
vnímať
a nechať
tak.
Rozmýšľam nad malichernosťou svojich problémov
predstavujem si život ako čiaru
viem že to nič neznamená
že sa budem na terajšok pozerať inak
za pár rokov
zrelšie
s nadhľadom
a pochopením.
Všetko do seba zapadne
ako dokonalosť zovretia dlaní.
Pýtam sa sama seba
že v existenciálnom ponímaní
čo na tom záleží?
Aj tak žijeme
v tom veľkom zmätku
ako malé mravce vo veľkom mravenisku
presvedčení že môžme zmeniť svet
že jednotlivec je položka veľká a väčšia
a odhliadnuc od veľkosti
potenciálu
intelektu
ducha
či ega
všetci veríme na šťastné konce
aj keď sme sa už tak veľa krát popálili.
Definitívnosť je predsa hlúposť
a tak chodíme
každý deň
našimi cestami
každý
nesúc vlastný uzlík
nech ostatní vidia
alebo nech nevidia.
Každý inak.
Niekedy máme chuť meniť
niekedy účastniť
a niekedy je lepšie sa len pozerať
vnímať
a nechať
tak.

odkaz

Je tu tma, samota, trošku-zima a ja som príjemne unavená. Pozerám sa na jeho fotku, ktorú mi dal. Myslela som, že mi vypadla z vrecka a bála som sa povedať, že som ju stratila. Našťastie som ju dnes našla pred domom. Pár krát prejdenú a pošliapanú. Sú v nej zaryté maličké kamienky, je tak rôzne povlnená a budí dojem dlho a starostlivo opatrovanej, ale aj tak používanej fotografie. Jeho úsmev na nej je taký detsky nevinný, ako na všetkých, čo mi kedy dal. Usmejem sa a založím ju k ostatným, nech sa zase nestratí.

Paint me over with your dreams, som si dnes napísala do pravej dlane. Rada si píšem do dlaní, stále mi za to niekto nadáva, že z toho raz určite dostanem nejakú zákernú chorobu. Aj tak to nikdy nevydržím. Píšem, a maľujem. Slová, ktoré si chcem preložiť, ktoré chcem začať používať lebo sú skvelé, odkazy, ktoré chcem povedať, keď hovoriť nemôžem. Len otvorím dlaň a sledujem oči, ako mi behajú po dlani. Cítim šteklenie pohľadu a nemienim sa mu brániť. Potom oči presuniem nižšie a dočkám sa úsmevu. Alebo otázky, či som normálna. Podľa reakcie spoznáš priateľa. Jediné blbé, že podľa reakcie nespoznáš spriaznenú dušu. A aj tak niesom normálna, to by potom bola nuda.

Dostalo sa ku mne jedno video. O odkaze v dlani. Čo by ste si do tej dlane napísali, keby to mohllo byť len jedno slovo/krátka fráza? Short and meaningful. Hm?

Vykračujem si bratislavskými ulicami. Už sú také nevľúdne vľúdne s nádychom jari. Nemám šál, bolí ma hrdlo a cítim sa. Nechávam sa strhnúť čarovnou atmosférou. Vytiahnem telefón a odfotím si Dóm. Cítim sa ako turistka vo vlastnom meste. Minie ma škaredé dievča, má zvonenie akéhosi hitu leta 199x. Začnem sa kývať do rytmu a ona sa na mňa pohoršene pozrie. Odmením ju úsmevom a odklopkám v smere chôdze za povinnosťami.

Cítim sa úplne skvelo-skvelúco. Hlas mám ako mutujúci pubertiak, čistím si ho odkašľaním ako tenorista v strednom veku, a aj tak nemám rozsah presahujúci jednu oktávu. Ešteže mám hudobný sluch, aspoň týram okolie len v únosnej miere únosnosti. A aj tak by som spievala čo mi pľúca stačia, kričala ako najviac viem, a smiala sa srdečne a strašne nahlas. No a niekto by spieval, kričal, a smial sa so mnou. Nehovoril by, že je to divne alternatívne, ale že je to také, aké vždy chcel. Ja by som povedala že sa mi splnilo prianie a on by povedal že v tom prípade máme rovnaké priania a že si ich teraz môžeme splniť spolu, lebo je o dôvod viac skutočniť, keď tým potešíme aj niekoho druhého.

And isn't this exactly where you'd like me
I'm exactly where you'd like me, you know
Praying for love and paying in naivety

A že by som celkom rada aj držala niečiu dlaň a písala do nej. Len taký môj, short and meaningful*

šúchanie

Dnes bola reč o ceste. Ktorú zvolíme, ktorou budeme kráčať, aby sme boli spokojní. Ale v prvom rade aby bola spokojná spoločnosť. Ako správna egoistická egocentrička som sa teda radšej ponorila do seba a robila zábery rekreačným tempom.

Na obed peši, v dlhých, širokých a rifľových. K nim letné tenisky, lebo teplomer. Šúcham šúchavo, je sucho
môžem.
V ušiach vietor
aj vo vlasoch.
Šúcham sama pre seba
cesta
hĺbať
raz za rok
málo
divné
priveľa
inak iná
bohatá vnútri
aj keď vonku stačí
vedia klipkať
kurviť
a nie šúchať
inak iná
trpezlivosť
hĺbka
pomáha
šuch.


Mám črepy v rukách. Trošku režú, pichajú, ale prežiteľne. Do dlaní mi tečie voda(?). Poukladám si úlomky obďaleč, a skladám. Asi to má byť miska. Pekná, farebná. Skúšam, celkom to ide. Niektoré kusy chýbajú. Skladám pekne odspodu. Ak nejaký kus chýba, nahradím ho iným a dám lepidlo navyše. Lepšia miska s dierou na okraji, než na dne. Mám do nej liať vodu, načo by bola deravá? Tak ju zvieram v rukách, voda tečie, tečie a neuniká spodom. Moja miska. Chybná a predsa plní účel takmer dokonale. A estetická hodnota je pre ten kostrbatý okraj ešte vyššia. Možno.

malé vodné hriechy

Môj malý priestor. Umývam si vlasy, v predklone. Z tej perspektívy vyzerajú moje stehná akosi štíhlo. Škoda, že sa na nás ľudia pozerajú hore nohami len keď ide o postoje a nie o nohy. Nato by to bola vcelku fajn perspektíva.

Vlasy umyté, obalzamované a osérované, hodím nimi ako pravá členka pobrežnej hliadky, len tak sama pre seba. Teda.. Robím to kvôli tomu pásu vody, ktorý potom ostane na strope. Každý krát má iný tvar, inú hrúbku, iný obrazec. Kvapky potom zo steny padajú na mňa. Taký simulovaný dážď, ako keď idete do kina a ste jediný v celej sále ale oni vám ten film aj tak pustia, lebo je to také ľudské, že len pre vás.

Vyjdem z kúta, češem tú spleť. Dívam sa na seba do zahmleného zrkadla. Dotknem sa ho, opatrne. A dívam sa aj z druhej strany. Dva rozmery, dva ulhy pohľadu. Stretnutie so mnou. Nepochopené, alebo nestojace o pochopenie? Alebo stačí pochopiť? Aké jednoduché. Ja + 180 stupňov sa na mňa usmeje, tak potmehúdsky. Poznáme sa, vieme svoje, čo vám budem hovoriť.

Nakoniec otvorím okno a kvapky na mojom horúcom tele zvádzajú operetný súboj s vločkami, že kto z koho. Chytám chuchvalce malých kryštálikov do dlaní a po chvíli vzpierania sa tie fascinujúce útvary zmenia na vodu s mojou telesnou teplotou a stečú vo parodusna. Ako.. ako hriechy.

čriepky

Je iné byť sám a byť sám. To len lebo som práve dočítala geo. Odporúčam. Čítala som aj evu. Tú pre zmenu až tak neodporúčam, nejako nedala čo som čakala.

I’m on the outside
I’m looking in
I can see through you
See your true colors
Cause inside you’re ugly
You’re Ugly like me
I can see through you
See to the real you

Dnes som si overila, že nemá zmysel dávať druhé šance. A ani žiadne ďalšie. Keď si s niekým nerozumiem takmer 10 rokov, netreba sa snažiť nič urovnávať len kvôli svedomiu, a ani pre nič iné. Znova a znova. Skončila som s tým. A aj s iným... s ním.

A som rada že som našla mieru únosnosti. Hľadala som ju pridlho. Heuréka.

Vstávam z popola. Za lepším zajtrajškom.

so hollow, baby

Bola som ho odprevadiť. Ja viem, že to nie je správne, že on mal ísť odprevadiť mňa, obzvlášť keď ide tam kam ide, ale to je jedno. Dostala som dva bozky, jedno kreditné objatie, želanie pekného večera, pár výkrikov do tmy otočená chrbtom, a intenzívny pocit prázdnoty.

Myslím, že by rozdávanie pocitu prázdnoty malo byť trestné. Dokáže to len pár ľudí, ale vyvolení ho vedia darovať tak nonšalantne, až je to nechutné. Keby sa dalo, tak ho chytím na zúženom mieste a oplieskam štedrému darcovi o hlavu. Smola, nedá sa.

Kráčam od bodu rozlúčky tmavými prázdnymi ulicami, kde je síce veľa áut, ale žiaden život. Dva stroje zatrúbia a jeden mi zastaví na prechode aj keď má zelenú. A dnes vyzerám tak strašne. Smiešne, aj tak je tma.

Stojím na polopnej zastávke a čakám na spasenie v podobe jedného auta. Oziabajú ma ruky, v ľavej kŕčovito zvieram telefón. Pre niečo, čo aj tak nepríde. Mám čas, obzerám sa. Chlapec fotí svoju mamu a blesk presvecuje našu stranu ulice. Pár držiaci sa za ruky uteká po ceste na trolejbus. Smejú sa a stihnú ho. V diaľke počujem ako chodník prichádza o život. Zvuk motorov. Hľadím stojac na obrubníku kúsok pred zastávkou, tam kde vždy.

Let me know that You hear me
Let me know Your touch
Let me know that You love me
Let that be enough

Oči mi osvetľujú svetlá áut, snažím sa rozpoznať to pravé. Keď sa potom zadívam na nebo, cez svetielka vtlačené do zreničiek nejasne spoznávam Orion. Svieti mi na cestu a ja sa v duchu usmejem. Cez cestu oproti ide ďalší pár. Ona krásne oblečená, asi idú do divadla. On o hlavu menší. Už sa usmievam aj očami. Viem, že mne sa niečo také nikdy nestane.

Nasadám do auta a celú cestu hľadím na hviezdy a do svojej duše. Že čo s tým intenzívnym prázdnom.. Mám ho totiž v pohľade. Nikdy som nevedela skrývať čo je dnu. A možnože ani nechcela.