šúchanie

Dnes bola reč o ceste. Ktorú zvolíme, ktorou budeme kráčať, aby sme boli spokojní. Ale v prvom rade aby bola spokojná spoločnosť. Ako správna egoistická egocentrička som sa teda radšej ponorila do seba a robila zábery rekreačným tempom.

Na obed peši, v dlhých, širokých a rifľových. K nim letné tenisky, lebo teplomer. Šúcham šúchavo, je sucho
môžem.
V ušiach vietor
aj vo vlasoch.
Šúcham sama pre seba
cesta
hĺbať
raz za rok
málo
divné
priveľa
inak iná
bohatá vnútri
aj keď vonku stačí
vedia klipkať
kurviť
a nie šúchať
inak iná
trpezlivosť
hĺbka
pomáha
šuch.


Mám črepy v rukách. Trošku režú, pichajú, ale prežiteľne. Do dlaní mi tečie voda(?). Poukladám si úlomky obďaleč, a skladám. Asi to má byť miska. Pekná, farebná. Skúšam, celkom to ide. Niektoré kusy chýbajú. Skladám pekne odspodu. Ak nejaký kus chýba, nahradím ho iným a dám lepidlo navyše. Lepšia miska s dierou na okraji, než na dne. Mám do nej liať vodu, načo by bola deravá? Tak ju zvieram v rukách, voda tečie, tečie a neuniká spodom. Moja miska. Chybná a predsa plní účel takmer dokonale. A estetická hodnota je pre ten kostrbatý okraj ešte vyššia. Možno.

malé vodné hriechy

Môj malý priestor. Umývam si vlasy, v predklone. Z tej perspektívy vyzerajú moje stehná akosi štíhlo. Škoda, že sa na nás ľudia pozerajú hore nohami len keď ide o postoje a nie o nohy. Nato by to bola vcelku fajn perspektíva.

Vlasy umyté, obalzamované a osérované, hodím nimi ako pravá členka pobrežnej hliadky, len tak sama pre seba. Teda.. Robím to kvôli tomu pásu vody, ktorý potom ostane na strope. Každý krát má iný tvar, inú hrúbku, iný obrazec. Kvapky potom zo steny padajú na mňa. Taký simulovaný dážď, ako keď idete do kina a ste jediný v celej sále ale oni vám ten film aj tak pustia, lebo je to také ľudské, že len pre vás.

Vyjdem z kúta, češem tú spleť. Dívam sa na seba do zahmleného zrkadla. Dotknem sa ho, opatrne. A dívam sa aj z druhej strany. Dva rozmery, dva ulhy pohľadu. Stretnutie so mnou. Nepochopené, alebo nestojace o pochopenie? Alebo stačí pochopiť? Aké jednoduché. Ja + 180 stupňov sa na mňa usmeje, tak potmehúdsky. Poznáme sa, vieme svoje, čo vám budem hovoriť.

Nakoniec otvorím okno a kvapky na mojom horúcom tele zvádzajú operetný súboj s vločkami, že kto z koho. Chytám chuchvalce malých kryštálikov do dlaní a po chvíli vzpierania sa tie fascinujúce útvary zmenia na vodu s mojou telesnou teplotou a stečú vo parodusna. Ako.. ako hriechy.

čriepky

Je iné byť sám a byť sám. To len lebo som práve dočítala geo. Odporúčam. Čítala som aj evu. Tú pre zmenu až tak neodporúčam, nejako nedala čo som čakala.

I’m on the outside
I’m looking in
I can see through you
See your true colors
Cause inside you’re ugly
You’re Ugly like me
I can see through you
See to the real you

Dnes som si overila, že nemá zmysel dávať druhé šance. A ani žiadne ďalšie. Keď si s niekým nerozumiem takmer 10 rokov, netreba sa snažiť nič urovnávať len kvôli svedomiu, a ani pre nič iné. Znova a znova. Skončila som s tým. A aj s iným... s ním.

A som rada že som našla mieru únosnosti. Hľadala som ju pridlho. Heuréka.

Vstávam z popola. Za lepším zajtrajškom.

so hollow, baby

Bola som ho odprevadiť. Ja viem, že to nie je správne, že on mal ísť odprevadiť mňa, obzvlášť keď ide tam kam ide, ale to je jedno. Dostala som dva bozky, jedno kreditné objatie, želanie pekného večera, pár výkrikov do tmy otočená chrbtom, a intenzívny pocit prázdnoty.

Myslím, že by rozdávanie pocitu prázdnoty malo byť trestné. Dokáže to len pár ľudí, ale vyvolení ho vedia darovať tak nonšalantne, až je to nechutné. Keby sa dalo, tak ho chytím na zúženom mieste a oplieskam štedrému darcovi o hlavu. Smola, nedá sa.

Kráčam od bodu rozlúčky tmavými prázdnymi ulicami, kde je síce veľa áut, ale žiaden život. Dva stroje zatrúbia a jeden mi zastaví na prechode aj keď má zelenú. A dnes vyzerám tak strašne. Smiešne, aj tak je tma.

Stojím na polopnej zastávke a čakám na spasenie v podobe jedného auta. Oziabajú ma ruky, v ľavej kŕčovito zvieram telefón. Pre niečo, čo aj tak nepríde. Mám čas, obzerám sa. Chlapec fotí svoju mamu a blesk presvecuje našu stranu ulice. Pár držiaci sa za ruky uteká po ceste na trolejbus. Smejú sa a stihnú ho. V diaľke počujem ako chodník prichádza o život. Zvuk motorov. Hľadím stojac na obrubníku kúsok pred zastávkou, tam kde vždy.

Let me know that You hear me
Let me know Your touch
Let me know that You love me
Let that be enough

Oči mi osvetľujú svetlá áut, snažím sa rozpoznať to pravé. Keď sa potom zadívam na nebo, cez svetielka vtlačené do zreničiek nejasne spoznávam Orion. Svieti mi na cestu a ja sa v duchu usmejem. Cez cestu oproti ide ďalší pár. Ona krásne oblečená, asi idú do divadla. On o hlavu menší. Už sa usmievam aj očami. Viem, že mne sa niečo také nikdy nestane.

Nasadám do auta a celú cestu hľadím na hviezdy a do svojej duše. Že čo s tým intenzívnym prázdnom.. Mám ho totiž v pohľade. Nikdy som nevedela skrývať čo je dnu. A možnože ani nechcela.

hlavne nezakríknuť

Sedím v mojom kresle s nohami v tureckom sede. Len tak, strapatá, nenamaľovaná, v tielku, gaťkách a bielych vlnených nadkolienkach. Fúkam si med s čajom a rozmáčam v ňom pradedkove trubičky. Ako malá. Chutia sladko a chrumkavo, chutia ako vtedy.. Snažím sa pozostatky Vianoc pochytať do hrnčeka, každý deň by som si odliala len kúsok. To by mi stačilo.

Nakoniec, myslím, všetko dopadlo ako malo. Až nato, že nesnežilo. Ale to nevadí, bude inokedy. Podstatné je, že som na Vianoce dostala pokoj na duši a mapu ku šťastiu. Tak ju teraz otváram, každý deň, a robím si radosť malými krokmi vpred. Prechádzam procesom systematizácie a nachádzam v tom nevídanú satisfakciu. Idem ďalej. O spomienkach písať, príležitosti chytať, šance nezahadzovať, rozprávku prežívať. To by som chcela.

Osudovosť.

Máme nádej. Vždy ju máme, len ju nevidíme. A vtedy treba otvoriť oči a začať sa pozerať lepšie. Odosobniť sa, získať nadhľad a iný pohľad, nájsť to. Vy viete čo. Myslite na to, keď bude nabudúce, dobre?

optimism. just a little.

Aj zajtra vyjde slnko, chcem povedať vám niektorým, ktorých mám rada a viem, že práve nedostávate to, čo by ste si zaslúžili, že ste niekomu dali lásku, a on vám ju nevracia, že sa nevyznáte vo svojom živote a vo vlastných citoch, že neveríte v spokojnú budúcnosť, že musíte bojovať s bezmocnosťou a nemožnosťou pomôcť svojim najbližším, že na vás doliehajú existenčné problémy a všetky možné formy malovernosti. Aj zajtra vyjde slnko a bude ďalší deň a nikde nie je napísané, že neprinesie niečo pekné. Opakujem to sebe aj vám, hoci si neprikladáme hlaveň ku spánku, ani nedrvíme lyžicou našetrené tabletky. O život nám totiž ide každý deň.

parkom

Je to čudné a choré, na tom sme sa zhodli. Prekročili sme medze zdravomyseľnosti, a alarm aj tak nezvoní. Vybili sa baterky..?

Možnosť voľby? Načo? Nie je to buď-alebo, ani jedno z dvoch. Kombinujeme možnosti ako sa páči. Každý podľa toho svojho. Jeme zmrzlinu s hranolkami, nosíme v zime minisukne, milujeme koho nemáme, máme koho nechceme. Víno kážeme, vodu pijeme. Ako z inej planéty. Materniské city miešame s partnerskou intimitou ako kávu s čajom. A potom sa nestačíme čudovať z výsledkov našich veľkolepých omylov. Sme takí zvyknutí mať presne to čo chceme, až sa nevieme rozhodnúť, pokiaľ o našu všemohúcnosť pri voľbe prídeme. Áno? Nie? Nevieme. Postavení pred dilemu radšej zájdeme za roh a tvárime sa nenápadne. Stali sa z nás zhýčkaní zbabelci. Stroskotávame na vlastnej rozmaznanosti ako decká ktorým sa nedostalo 5 cukríkov, ale len 4. Kam to spejeme.. Ale raz si nás tá dilema nájde. A potom už nebude úniku. Áno/nie, nič iné. Vyberieme nespávne. A bude neskoro. Prineskoro..

je mi zima

Ja už nevládzem. Naozaj absolútne vôbec. Takto to vyzerá keď veríte v svoje sny. Stále a stále dúfate, a v hĺbke duše cítite, že sa všetko na dobré obráti, a že váš život bude konečne vyzerať tak, ako si ho predstavujete vo svojich snoch. V tých najtajnejších, ktoré nikomu nepoviete, tak veľmi chcete aby sa stali skutočnosťou.

Teraz - dnes, aj včera, a aj predtým, stále dostávam pocítiť náraz svojej hlavy prepchatej ilúziami a nádejami o tvrdú skalu. Všetky ideály sa hnusnými zážitkami a skúsenosťami rozbijú na milión kúskov, stratia sa v nenávratne, a po chvíli dostatočne dlhej na regeneráciu sa opäť vytvoria, zhybridnené a zregenerované, silnejšie než predtým. Ľahšie rozbiteľné a dopad je čoraz bolestivejší a bolestivejší. Už to jednoducho nejde, len tak vstať, pofúkať rany a ide sa ďalej. Lebo už sa ďalej nejde, nedá sa ísť. Už treba volať o pomoc. Kričať, stále hlasnejšie a hlasnejšie, aby niekto počul, aby niekto vôbec vnímal. Registrovať prehliadané zúfalstvo. Kričať, z plných pľúc a na doraz, aby to vôbec donútilo konať. A u niekoho ani to nestačí.

Bolo ublížené. Mne..

b&b tudej

- To bolo aj v tom filme, že "Ženy chcú buď všetko, alebo nič."
- Mhm
- A ono to tak fakt je.
- Nie je.
- Ale je, sama si to povedala.
- Nie, ja som povedala, že to tak je s tebou. Sú aj takí, na ktorých sa to nevzťahuje.
- Šťastlivci
- Idiot. Mal by si byť rád.
- Prečo?
- Jak prečo??
- Veď vieš, že to nejde.
- Hej.. A čo.

A tak ideme ďalej, tmou a dažďom. Hovoriť nám viac netreba..

z nedeľňajšej kázne

S láskou môžeme urobiť oveľa viac, než si vôbec dokážeme predstaviť.