videla som slnko

ráno, potom už nie. Teraz je tu tmavo, nikto sa neospravedlňuje, nenesie zodpovednosť za to, že nás bolia hlavy, srdcia, svaly na rebrách. Chodím po prázdnom tichom dome, pozerám sa von oknom a neprší, neviem prečo. Keby pršalo, zapadlo by to do celku tohto dňa.

Ľadovú vodu na boľavý zub, štípnutie osou do bezcitnej končatiny, niečo také prudké, čo vnímajú všetci, lebo závisí od intenzity, závisí od intenzity vnemu, kto ho postrehne a ako hlboko človekom prenikne. Ako ho zmení, uloží, uchová v sebe na časy, kedy si povie hej, presne takto to bolo a malo to dôvod, prečo som si vtedy povedal, že nikdy nezabudnem.

Rozprávame o sile, uvažujem či to je naozaj tak, že to najhoršie nás urobí odolnejšími. Sila sa nedá sľúbiť, môžeme len dúfať a predpokadať, veriť, že sme silnejší, než si myslíme. Aj do výťahov sa píšu kapacity nižšie, než tie skutočné. Pre zdanlivú istotu a pokojnejší spánok.

Aj tak si myslím, že takéto veci sa nemajú stávať. Ako keby nestačilo, že nebol tu, ale tam. Že už nie je. Len tak, zmenil to okamih, čas, ktorý vraj ani neexistuje. To len my sme si ho vymysleli, v našej trápnej ľudskej snahe systematizovať pre dojem kontroly.

Ani nám nezobrali peniaze
nič
čo je naše
aj tak sme stratení.

teplé miesto

Dobre sa mi beží cez mláky, s dokladmi vo vreckách a rukou na hlave, pridŕžajúc baretku, nech ju neodfúkne niekam ďaleko, preč z môjho dosahu. A ani to nevadí, keď si v tieto dni zabudneme šále a zmokneme týmto dažďom, lebo je to príjemné, príjemné ako nohy od blata, ruka kopírujúca vodnú hladinu.

Používať zmysly, všetkých šesť a naplno, to by malo stačiť, aby si nikto nevšimol prázdninujúci rozum. Aspoň nateraz. Rozprávať sa s ohňostrojmi, prekračovať uvoľnené kachličky. V škole stojí ťažká vôňa dámskych parfémov, vystriedala smrad jedálne z podzemia. Stoja v hale ako rozhádzané farbičky, každá má kostým v inej farbe dúhy. Na záchodoch pred zrkadlom bojujú o svoj odraz, jedna si červenou kontúrkou skoro vypichla oko. Tie vonku držia kytice ľalií v celofánoch, obzerajú sa naokolo. Indícia k tomu, čo hľadajú, chýba.

Všadeprítomné nepretržité prepojenie, veľké rezané a paradajka na kraji taniera, máme pocit dvojakej plnosti.

Vybavuje sa mi uháňajúci vlak na dobré ráno, pravidelný dych, vnímajúca ruka. Fakt, že sa našli. Naše teplé miesta.

posolstvo

Počujem jeho dych, zavreté oči a kvapky potu na čele, odrážajú oranžové svetlo blikajúcich lámp. Pozerám sa na jeho ruky a vidím prežívanie, hlboké cítenie pre veci iným úplne cudzie. Stoja vedľa seba, ona nemá podprsenku a nikto sa nesústredí, prežívame. Dýchanie do mikrofónu, nástroje a umenie, vo vlasoch cigaretový dym, ktorý sa nedá vyčesať. Len oddeliť časť do vankúša, potom v teple a bezpečí, keď bude vychádzať slnko, a ľudia pôjdu do práce.

Listen to the silence, dnes budem len sedieť v tme. A nechám si to tu, hneď pri sebe. Cvak, cvak, červené svetlo a blesk, vŕzgajúce drevá, po ktorých chodím, do školy a zo školy, z parkoviska po schodoch hore, pľuť do rýchlej vody a zachytávať farby.

Skrývam v sebe pohyb, silný prudký pohyb, ktorý by bolo vidno aj z vrchu tribúny, aj keby som mala splývavý kostým a hudba by doliehala len tesne pred publikum. Švih, moment prekvapenia. Naplnené neočakávanie. A už nebudem odbočovať, pôjdem tou cestou rovno, to len ona sa bude kľukatiť. Bude, bude.. Mám príliš veľa dôvodov byť tu, to ma tu drží.

Sú tu ľudia
a hudba
nesníva sa mi
všetko sa to deje
s očami naširoko otvorenými.

Ulice sú šikmé, tečie po nich voda k jednému kraju. Nikto si to nevšíma, len chodia v topánkach s podrážkami, ktoré ich držia kolmo k zemi. Stačia jedny vysoké čižmy, a je to iné, takmervytknutý členok a holé kríže. Lacná bolesť, potreba splynúť s davom.

Stojím na prechode a čakám. Že čo.

za-stávky

Veľmi modré, áno, úzke nebovomodré nohavice. Mal. Nastúpil a sadol si vedľa, dotýkali sa nám strany. Cez rameno držal sivožltú tašku a spod bundy mu vytŕčalo popísané tričko. Budúci uznávaný umelec. Myslím, že maľba bude jeho obor, bude mať pred menom art. a v životopise VŠVU. Ale nikam ho nepošle, bude sa živiť sám. O tri zastávky vyššie vystúpi, a ja si ho cez veľké tmavé okuliare posledný krát premeriam. Telefonuje, žmúri, odráža sa vo výklade. A tie nohavice.. Ešte ho uvidím, je to tu také malé. Napríklad vedľa jeho školy, sedieť v podniku, kde je každá stolička iná.



cítim dážď vo filmoch
a rozhovor skôr, než sa rozsvieti obrazovka
počujem reťaze v parku
nerád volám a píšem
pokiaľ nie je príliš neskoro v noci a
vlastne najviac myslím potme*


Mihajú sa stierače, všetko predo mnou sa leskne. No a potom sedím na rozkývanej drevenej lavici a nasávam chlad čo ma obklopuje, pozerám sa do výšky a vnímam hĺbku priestoru, ako sa lámu klenby. Behajú tam deti a mňa to núti smiať sa, nesústrediť myšlienky. Pýtam sa prečo hovoria toto, keď som predsa prišla pre niečo celkom iné. Deti si sadnú, jedia chlieb v servítke aj so servítkou, rodičia dvíhajú prsty, a ja nechávam preniknúť slová do svojho vnútra, sondujem ktoré sú to, siete nášho života. Máme oddeľovať, čo treba zanechať.


vyzeráš príliš unavene aby si jedla
príliš hladne aby si spala
len si predstav tú rýchlosť
to je presne to, čo potrebuješ*


*Nada surf

odraz

Vnímam tlmene
so stoickým pokojom
všetkých tým znepokojujem.
Tak cez bariéru,
moju vlastnú bariéru.

Na garde v peknom podniku trochu sedíme a trochu stojíme. M. a P. tancujú kankán a spievajú o námorníckom tričku, nadhadzujú sa im bruchá - aký vysoký výkop, pomyslím si - rozlievajú pivo po parketách. Potom, keď časom a pitím všetci strácajú stabilitu, sa to šmýka. Pamätám si limetky, ako sme ich chceli žmýkať a šmýkali sa nám z rúk, studené hranolky.

Hovorí, ako pôjde na motorke na Island, ja sa teším, tiež chcem ísť, len nie na motorke, ja niesom ten motorkový typ za chrbát. Ale ísť.. išla by som, minúť 500 korún za bagetu a nerozumieť ani slovo. Len ďakujem - takk. Zíde sa.

Na stenách sú heslá, revolučné portréty z kuby, a ja si spomeniem na výstavu, ešte stále ma z nej bolia nohy. Obrázky zo strahova a 117-tisíc ľudí v identických úboroch, informácie o XY. zjazde komunistov vylepené vo výklade mäsiarstva. Absurdita. Čo normálne sa dá dať do výkladu mäsiarstva? Po schodoch dole stojíme najdlhšie pri fotkách odtiaľto, staré budovy na obchodnej a štrkovec, ako sa zmenili a stále sa dajú spoznať.

Vonku svitá a pokazí sa nám auto.

vlna

Strieborné, všade veľa striebornej, keď jej maľujem oči na elektropárty. Dá si vysoké opätky, farebné pančuchy a krátku sukňu. Zavesí si na krk kazetu a veľké okuliare. Cestou autobusom sa bude hanbiť, pretože prísť ako šarmantná príšera chce guráž. S glitrami natretými na lícach a ofinou do obočia, aby to z nej elektrošokovými pohybmi všetko opadalo. Smejem sa. Stále sa prezlieka, pripomína neónovú bublinku.

Cítila som úsmevom, nesúc k pokladni desať citrónov a ananás. Zdravá radosť. Potom som vzala tašky do tepla, a dlho opravovala dĺžne, ypsilony, skloňovanie, tri rovnaké slová v jednej vete. Dvíha mi to adrenalín, taká štylistika. Opravím a odídem, nie dlhšie, na to nemám vhodnú štruktúru. Ani písať charakteristiky postáv a analyzovať dej filmov. Len dojem. Len o ten mi ide.

Vnútri stále utekám, hovorím si, ako veľa toho treba urobiť, aby som bola kde chcem, aby som sa mohla sťažovať, koľko zbytočných povinností a ako precízne. Ktovie, ako dlho budem preč. Vnáram sa a je to príjemné, cítim si telo, bolestivo dobre ho cítim. Chuť, ktorá ostáva v ústach po kohibe, je ako slané tyčinky. Chce sa mi zmyť zo seba farbu červeného kresla, a vstať do žltého rána. Lebo farby sa menia.

topenie

Máme málo času na to všetko, primálo. Skracujeme ho dvíhaním rukávu, pohľadom na zápästie, a odrátavaním minút, ktoré sa ešte stali len podľa nepresných hodiniek. 16.34 zažli na nivách všetky lampy, chvíľu blikali, niektoré začali hučať. Dievča v rade predo mnou obkolesujú chlapci, všetci fajčia. Na chodník dopadajú pľuvance, aj jej. Povie čo mu jebe, pristúpi ohorok snehobielou teniskou a pusy na líca. Chlapci odkráčajú preč.

Myslím na to, koľko je svetov a možností, prečo ľudia idú tým svojím a nemyslia, len si zautomatizujú. Všetko. Spôsob dvíhania telefónu, priebeh rozhovorov, lúčenie sa. A potom to rozhodí, keď zložia a začnú usedavo plakať, ako malé deti. Treba ich vziať okolo pliec a hovoriť, čo si nemyslíte. Náhle to mení situáciu, cez ľadové kvety na skle, polámané konáre a hrdzavé pletivo, pozerať sa na dážď a pritom cítiť slzy na rukách. Nahromadené z hĺbky.

Sužujúci strach a neistota, potreba vytvoriť niečo krásne, krásne trvalé, čo nepominie bez varovania. Kĺžem sa po ľade a som neviditeľná, zastavím a nikto do mňa nevrazí. Tma a dve lampy a ja sa kĺžem, myslím na to, že som v bezpečí, že keby niekto prišiel tak spadne, pomstí sa sám sebe. Ja idem pomaly, kráčam, napredujem.

vysoko

Každé nebo je modré. Nadpis fotky. Myslím, že to nie je pravda, že v dni ako tento, alebo ako Štedrý, to neplatí. Nebo bolo oranžové, jasne oranžové. Aj každý z posledných rokov, stále na tom istom mieste, na nadchode, mení sa tam scenéria. Chvíľu budovy na jednej strane, potom aj na druhej a ďalší deň prídem a najprv nič, len sa cítim zvláštne, cudzo na známom mieste. A keď sa otočím, budova chýba, aby na jej mieste stála nová, vyššia, iná. Zvyšuje sa perspektíva okolia, ale nebo oranžovie rovnako. V také dni zastanem, pohľad hore mi evokuje niečím pomaranče a niečím iným mlieko. Možno kvôli hudbe. Vždy je iná, inak melodická. Tak sa mi to zafixovalo do mojich predstáv, ako si vedia ľudia s vysokým IQ predstaviť 4 a viac dimenzionálny priestor, aj keď ho nikdy nevideli.

Cesty sa prestali šmýkať, ale jazero za domom ostalo zamrznuté. Ľad je hladký, hladší ako na klzisku, lebo sem chodí málo ľudí. Len chlapci hrať hokej a susedia s malými deťmi, ktoré ešte nechápu kolobeh vody a tešia sa. Zaujímalo by ma, aká hrubá je vrstva ľadu, aká musí byť, aby nepraskol a korčule neťahali ku dnu. Mama si myslí, že má meter, že viac nie. Ja to chcem vedieť naisto. Je zvláštne, že to nikoho nenapadlo napísať do encyklopédie, len samé nepotrebné informácie.

V televízií beží S tebou mně baví svět a ja sa smejem, tisíci krát a dúfam, že aj nám nasneží. Už mám zbalené to najpotrebnejšie, lebo sama v garáži na najvyššiu policu nedočiahnem ani s rebríkom. Rozmýšľam, čo nám chýba, čo ešte treba kúpiť, aby sme potom nemuseli za svitania ísť dva kilometre bez bežkárskej trate po rožky, mlieko a horalky. Aby sme boli pripravení na všetko očakávateľné. Ľahko sa môže stať, že niekto ovracia posteľ, alebo pokazí rýchlovarnú kanvicu, že sa vymkne v kúpeľni, alebo prechladne v pivnici pri stolnom futbale. Zohnať nosiče, nezabudnúť reťaze, hudbu, ktorú si budeme spievať tam, aj cestou späť. Vybrať ju precízne, aby nám potom pripomínala len to intenzívne pozitívne.

raz-dva

Utlmená skutočnosť, stres, a jedlo a nejedlo, chlad až v kostiach odráža dych okoloidúcich.

A taký ten pocit, ktorý sa človek snaží necítiť, len ho registruje a vie, že nie je trvalý, nesústredí sa, plaší ho preč, odísť, vypne mozog, hovorí si, že to nie je možné, nie je reálne a nie je to jeho, nedeje sa to.

Odháňa to alkoholom, smiechom nasilu, striedavým plačom, hysterickými záchvatmi, ale nepadajú taniere na protľahlú stenu, len tvrdé rany do nerozbitného skla, presne mierené na hlavu, a zľakne sa, aj keď vie, že sklo nepustí. Tvrdý náraz a rezonancia. Šok. A po ňom veľa útržkov, ktoré si nebude pamätať,

vie, že si ich nebude pamätať. Pýta sa prečo, prepočúva prečo nie idúce zozadu svedomia. A toto dotvárajú svetielka, ľad na ceste, vôňa manga na rukách a radosť,
ktorá zrazu nie je dosť.



Myslím, že vieš, že dúfam.

pozri sa do vzduchu

Zobudím sa, a na stole čaká medovník. Srdiečko a cukrová poleva, zabalený, aby nestvrdol. Nezjem ho, budem si ho ceniť. Duchovne. Oranžové tabletky hrkajú v dlani, potom v tele, otváram ďalšie okienko na adventnom kalendári a telefón vibruje a pripomína. Vyratúvam, nezabudnem, treba spočítať všetky malichernosti.

Celý deň mi zvoní v hlave, v hlave mi zvoní celý dnešný deň. Ruky voňajú penou z kúpeľa, držia teplý čajník, odsávam teplo z krbu pre svoje nohy, a potom, potom keď už sú horúce, si sadnem a pošlem to teplo ďalej, sedačke a dvom malým mrkvám, ktoré doteraz mrzli v chladničke.

Po černohorskom rezni, čo bol na obed, mám hybnú túžbu vidieť gýč, modifikovaný stromček pred tým mallom v New Yorku, čo je v každom správnom filme o Vianociach, pozrieť sa naňho inak, nie tak prvoplánovo, ako ho tam dávali. Počúvať pri ňom piesne s dokonalou kompozíciou, pozvoľnou gradáciou, nájsť pod ušliapaným snehom lístie, čo zabudli povysávať z pešej zóny. Tomu som nikdy nerozumela, vysávať prírodu. Potom sa prejdem po bulvári s veľkými taškami z obchodov, ktorých výklady kričia vianočné zľavy, darčeky, a slovo výhodný v ľubovoľnom spojení. Domov vyjdem požiarnym schodiskom, sadnem si na parapetu a budem chytať vločky za sklom, vykrúcať krk, a nechám sa fascinovať nekonečnosťou mrakodrapu oproti. Zaspím v červenom komplete z kolekcie sexy santa a precitnem s výčitkou, že zabúdam na to podstatné.

Autobus zatrúbi, na kolenách mám knižku, a v tej chvíli si poviem, že ju budem nosiť stále, moju drobnú potrebnosť. Ľavý rukáv sa šúcha o mokrý záves, a ja nechcem ten záves a kvapky z neho na sebe, chcem len cítiť blízkosť, chcem byť bližšie, najbližšie tomu, čo nemám. Autobus zastaví, jedna z posledných ciest ním, tma na ceste, nevnímam štrk, na ktorý stúpam, zrutinnel. Potreba skúsiť to a odísť, ma dúfam neopustí.