sugar, honey

Žlté, modré, zelené, hnedé, červené. Na každom je m. Poukladám ich vedľa seba a mám jedno veľké mmmmmm. Také sú, chrúmavé, raz roztopené, raz stopené. Exces.

Ešte stále cítim soľ, nejde vymyť zo svetlých, svetlejších kučier. Na chodbe sa suší stvrdnutý uterák, absorboval plnou kapacitou. Všade je neporiadok, na zemi, v posteli, v hlave, nechce sa mi sysematizovať.
Letná
lenivosť.
Letargia.


Natreté hnedé nohy, v legínach na hrádzi, Dunaj je špinavý a studený. Nie ako more. Nové slovo, slovo most. Sú dôležité, tie mosty, uvedomujme si. Nielen deti, aj dospelí.

Spomenula som si, dnes pri Dunaji, na ten večer na zoschnutom pni v objatí pri západe slnka, potrebovala som utešiť pre vlastné chyby, bolo príjemne mrazivo. Vlny narážali na breh, na betónové panely, poznačená príroda, čajky, oranžovo. Symfonický gýč, cesta späť tmavá, hviezdnatá, preto nie mesto, len pre tie hviezdy. Objatia, pomiešaná vôňa, harmonizovali sme.
Aké je to zložité, stále, zase, aj potom bude, viem to. Navždy. Tento svet, zvláštna matematika, keď ten, čo ubližuje je ten, čo lieči. Nevadí, nie je čas na výpočty bez výsledku, len prežívať, trpieť, plakať a nechať lieky prísť. Nehľadať. Pasívne je to dobré, niekedy najlepšie.

Fotky, obrazy v mojej hlave, nechám si ich. Ten pohľad naposledy. Nestačí odfotiť, ani nakresliť. Emócie, tie sú dôležité. Čo + ako. Počítam.

horúcno

Teplo, teplejšie. Posledné dni sú presne také, aké majú byť. Disorganizované. Málo spánku a jedla, veľa zábavy, hudby, alkoholu, nových zoznámení, telefónnych čísel a dobrodružstiev, takých celoživotných.

V noci na fontáne, do bodky ako som to písala vtedy dávno, na neuverenie. Treba si vychutnávať všetko, aj toto, naučil ma, žije pre moment, prvý krát sa mi minuli argumenty, mal pravdu, odvtedy žijem pre moment uvedomelejšie.

Chrúmanie ľadu
kúpanie v daždi
kúpanie v noci
vstávanie po obede
správy
správy.

Páči sa mi tento život, jeho konečnosť. Takmer úpal, vôňa mužského potu, vriaci krém na opaľovanie, dusno v električke, trolejbuse a autobuse. Ďalšie hudobné spriaznenie. Podal mi papierik, vraj sa mu páči čo počúvam, že čo to je. Nepovedala som metal, lebo sa to nehodilo k minisukni, ani alternatíva, lebo by som musela zbytočne vysvetľovať, tak som mu podala slúchatká. Cez úsmev, mám vraj dobrý vkus, aj mi bolo ľúto, že nemám rada jeho etno.

Žemľa s nábehom na pokazenie na autobusovej stanici, lesklé čelá, veľa ľudí má v rukách fľaše vody, minerálky, nezmestia sa do tašiek. Niektorých zmohla únava, spia na lavičkách, iní sa prezliekajú. Len tak, na ulici do plaviek, dovolia si, ľudia majú pochopenie.

Takéto to je, nefingované júlové provizórno.

schody

Hej, takto letne a upršane, fúkavo a pokojne. Wolfmother mi z rádia rozpáva príbeh o srandistovi a zlodejovi, ja vám iný.

Chcela som Kvety zla, nikde ich nemali, akoby už bolo na jeseň.

Vošla som, ovanul ma chlad a písmená, veľa písmen, veľa kníh, slov, príbehov. Všetky napísané a zachované, len jeden sa dial. Páčilo sa mi, ako sa vynoril spoza jedného regálu a hovoril na mňa, akoby ma mal dávno prečítanú. Ako všetky jeho kamošky v policiach okolo. Povedal, že sa nehodím na riadenie ľudí, že som na to príliš úprimná, milá a príliš pekná, že to vie, lebo k nemu sa ľudia nechodia na nič hrať, chodia mu brať priateľky a prispievať na život. Smiala som sa, bol autenticky akčný, ani on sa nehodil na predavača. Nechcela som mu to povedať, veľa ľudí robí, čo sa im nehodí a aj tak je to dobré. Mal hrubé okuliare, tenký sveter a niečo cez päťdesiat. Hovoril aktuálne o životných pravdách, počúvala som, smiala som sa, videla som, že je rád. Zatiaľ sa v podzemí prestriedalo pár zákazníkov, ako taká rodina,

ahoj
nie, ešte tie zbierky neprišli
práve včera som to predal, cestovali na dovolenku a chceli niečo ľahké
kniha, ktorú hľadáte príde zaručene 20 minút po vašom odchode
dovi
vidíme sa o týždeň.

Hovoril pútavo, kvetnato, najviac zapôsobil prirovnaniami. Úžasne presné, také matfyzácke, ako povedal, škola človeka poznačí. Povznesene som na ceste späť rozdala dobrú náladu zopár náhodným okoloidúcim, ešte sa vrátim.

Je to škoda, že nemá rád symbolizmus.

bright

Cez búrky sa ľahšie dýcha, povedala veronika, a tým ma presvedčila. Cez búrky sa ľahšie dýcha, poviem si zachvíľu. Je to pravda, vždy si spomeniem, keď je mokro okolo mňa aj na mne. Nie je veľa takých viet, čo máme v hlave vždy pripravené prísť na um. Takých nedočkavých.

Okno je dokorán, fingujem prievan. Obloha má tie farby, tie pre ktoré ostávame v lete dlhšie vonku aj keď sú komáre a vnútri toľko roboty. Zachytávam ich cez sieťku, vädne mi orchidea, ona nemá rada slnko, nie ako my. Stále ma to zvádza, pozerať tam, v skle sa odrážajú pouličné lampy. Nezmyselne svietia na cestu, svietia na nezmyselnú cestu.

Snažím sa ju nájsť, hľadať všade. Neviem ako to bude, neviem. Je toľko plánov, chcem ich naplniť, všetky. Spestriť leto jahodovým mojitom a novými plavkami.

S h. si urobíme filmový maratón a dostanem lekciu grafiky. Pôjdeme do botanickej a fotiť. Už možno aj ja, uvidíme.

S b. si pôjdeme do metra kúpiť veľké krevety, potom si ich urobíme, lepšie ako boli v meku. Pustíme si k tomu trainspotting, ktorý podľa neho MUSÍM vidieť. A ja ho potom zoberiem do fk Nostalgia na film náhodného výberu, aby bol viac v obraze než ja. Bude rád.

S t. si na miletičke kúpime kilo hrachu a zase ho celý zjeme na lavičke pod jeho domom. Prejeme sa zeleniny a dostanem masáž, lebo bude lepší, stále je, len mi to skromne neverí. Mám rada také stávky.

Neviem ako to bude, dúfam že nejako takto, dúfam, že najlepšie možne. Stále tu sedím, čas beží. Už ho nemám veľa, pár hodín. Stále sa mi páči ten odraz lámp, ako mi nie je zima a ako mi prestalo záležať a inde začalo. Som prekvapene šťastná, tak veľa za tak málo. Výhodný obchod, skúsim ho uzavrieť aj so životom.

veľký svet, malý kus

Žijem v takom svete, kde sa dejú veci. Neviem, možno je tak, ako má byť. V tom svete, keď sa veci udejú, ľudia, veď čo by to inak boli za ľudia, reagujú. Veci sa dejú, ľudia sa usmievajú, ja sa pozerám. Veľa vecí nechápem, veľa veciam nerozumiem. Usmievajú sa, mne prší v duši. Hm, nechce sa mi utierať, je mokro, napršane. Trošku sa odparí, potom zase a zase. V tom svete, kde sa ľudia usmievajú, sa hranice posúvajú. Nie je bezhraničný, len širšospektrálny. Slovo tolerancia nadobúda najhmotnejšiu podobu. Nekamarátim sa s ňou, je nesympatická a pripomína ten strom, čo kričal a hýbal konármi do tmy v tej rozprávke, keď som bola malá, najmenšia.

Večer, keď chodím domov, všetko nadobúda svoju skutočnú podobu. Spolucestujúci v autobuse sú o dva stupne temnejší. Majú zlovestné tváre a ich profil je povšimnutiahodnejší. Mnohí počúvajú nahlas hudbu, aj ja. Vždy sa zľaknem keď začnú hrať bicie, taká nečakaná dynamickosť. Vzduch je chladný, niektorí ľudia ho chladný aj vydychujú. S desivosťou ladia šarlátové závesy, ktoré ešte nestihli prežrať mole. Sklá sa zadýchavajú, akoby to bolo ich námahou, že motor rachotí. Na zastávke je kaluž krvi, veľká. Aj na druhý deň, aj potom. Z kaluže je fľak. Komu mám ísť povedať, že krv sa z asfaltu dáva dole kolou? Rozožiera lepšie než rozpúšťadlo. Na zdravie. Na Vaše zdravie.

ako prišlo

Šla som cez Starý most, dnes, naposledy predtým minulú noc. Ako znova, vtedy dlhá expozícia a hlboká tma, že turisti, málo svetla, presvetlená fotka, stále nerozumiem. Fotoaparáty - predo mnou stále pár krokov vpred, začínam si zvykať. Nadskakujem, míňam cyklistov a oni míňajú mňa. Cez mušie megaokuliare ala Paris maskujem, kam sa pozerám. Nepochopili by to.

Dobré veci sú veci používané. Potom sa nečudujte, keď sa opoužívajú. Ako ja.

Ruže, orchidea, poľné kvety, levandule.
Krásne
pominuteľné
krásne pominuteľné
mám ich plnú izbu
kým krásne nepominú
potom budú voňat v spomienkach
na toto jedinečné obdobie.

Myseľ sa vyjasňuje, najvyšší čas na svit a na spánok. V samovoľnom procese príde na veľa, nie o veľa. Dôležitý rozdiel.

Veľké myšlienky chodia neintencionálne. slovo dneška
Preto sú veľké.
Stále ma to fascinuje,
stále skúšam obísť systém pravdy a faktov,
stále rada bežím dažďom,
ako dnes.

jedným krokom

Srdce bije rýchlo, nedokážem si predstaviť ako bude, keď budem rušená jej gestikuláciou. Od rána hlučne pília a prerývavo do toho detský plač z mnohých strán. Mám plnú hlavu, snažím sa jej dodatočne prirobiť kapacitu, nejde. Zobudila som sa s barokovou ofinou, ale hneď myslím na Johna Miltona. Či to nebolo vtedy? Chytá ma panika.

Ešte všetci spia, šla som si dole po pohár vody, nohy sa lepia na podlahu, to teplo. Ventilátor je pustený, vzduch aj tak stojí, revoltuje. A to už som sa dnes chcela zaoberať niečím celkom iným. Vnútri, stále vnútri. Ubíjajúce.

Včera sme rozoberali či len alebo až. Či žijeme len raz, alebo až raz. Či sú niektoré životné obdobia len také strašné, alebo až také strašné.

Uhol pohľadu

uhol pohľadu.

Nikdy nezabudni.

dream on

Mám chaos pre tisíce dôvodov. Bolo to také čudne futuro-nostalgické, a potom také inosvetové. To by som predtým nepovedala, ale keď sa to stalo, teraz už hej. Preskakovali sme medzi svetmi podľa potreby. Raz, keď som síce vydržala, ale vedela som že keby som ostala dlhšie tak nevydržím a poviem toho priveľa, potom omylom, a potom sa nepamätám.

Sedeli sme na fontáne na Gottku a búchali čiernymi balerínkami synchrónne o múrik, nedalo sa toho zvuku nasýtiť. Klop, klop. Potom sme si tam ľahli so slnkom svietiacim do očí, a ja som nadávala, čo som nemohla tam kde som chcela. Vietor nám dvíhal sukne, ale len po hranicu decentnosti.

Na parkovisku sedel bielovlasý pán v modrých montérkach, pôsobil voňavo, tak ho pozdravila. Doširoka sa usmial, opýtal sa 'kamže kamže' a ja hneď že 'domov'. V skutočnosti sme šli do Medickej šmyknúť sa na ihrisko.

Rada si požičiavam jej objektív.

Dnes sú všetci (presnejšie všetci mínus dva) ako spriazené duše. Starí známi, medzi svetmi aj medzi životmi. Keď som si z topánok vytriasala piesok, nikoho to nepohoršilo. Tak sa smejeme na svety, všetko je menej vážne.

Keď sa tá teta opýtala, či sa nehanbíme takto sa správať na ulici, Cyril povedal 'nie' tak presvedčivo, že by som mu to uverila aj keby čo bolo. Ale teta, teta. Vo vedľajšej uličke už nebola.

Ďalšia láska z autobusu, cítila som ako sa za mnou predklonil, privoňal mi vlasy a slúchadlá. Podľa toho ako sa pozeral keď som vystupovala mi bolo jasné, že to čo má v tvári má aj v hlave, bol (nielen) hudobne spriaznený.

Aj sa mi chce pokračovať, takto štylisticky extrémne nekorektne so samými toto, to, táto a také, ale nemôžem. Ja totiž idem na to.

A ešte, že.. nabudúce mi odzdravte, nemá odpoveď je veľmi demotivačná.
Ďakujem.

peripetne

Mám novoaktivovaný intenzívny strach, že stratím kontrolu. Nad sebou, nad vecami okolo, že nebude všetko ako potrebujem aby to bolo. Keď ja to teraz tak potrebujem.

Nič nie je a nič nebude, teraz sa necíti, teraz nie je obdobie na cítenie. Tak idem s davom a spolunecítim, len občas nenápadne prežívam. Vôňu grepovej minerálky čo stála na štadióne a bola smiešna, dokonale skrútený vlas na svetri, noci preplnené snami pripeknými na trasfer sem, kukuricu z konzervy, a tak.

Rozliala som čaj po stole. Chcela som ho utrieť, ale nebolo čím. Mám teraz trošku výčitky, keď tam už nikdy nepôjdem, či sa náhodou niekto nenalepí rukávom a nebude na mňa nadávať, to by ma mrzelo.

I hope that you can find your way back
To the place where you belong..

Neviem, bolo mi dobre, trochu zima. Chcela som ti zavolať a povedať ti o orgováne a o tom čo chcem aby bolo, ale ty by si vzdychol a čudne sa tváril a ja by som to cítila na diaľku a to som nechcela. Tak som len sedela, hudba mi rozširovala vnútornú kapacitu až sa to dalo pekne precítiť, a páčili sa mi hviezdy na teniskách. V tom momente. Potom som nastúpila, nesadla si, a už som nemala energiu prežívať.

do krížov

Len tak si sem vhupnem
môžem
urobím to.
Prerýva sa dážď.
Potichu
hlasnejšie
na maxime.
Keď zavriem oči,
vidím gombík.
Myšlienky ho točia
a dážď mení
hluk
intenzitu
objem.
Padá ako točím. Sem a tam, neomŕza ma to.

Ak bude v pondelok pršať, pôjdeme fotiť. Mňa, pochmúrne. Dýchnem na zapršané sklo, nechám si zmáčať strapaté zlaté vlasy. Alebo aj nie, nezáleží odo mňa.

Šúpe sa mi nos, vyzerám kontrastne. Trošku pásikavo, trošku hlúpo. Ustráchane s vedomím, že nejako bude. Teraz je studeno s vlašskými orechmi.

Mám rada príjemné veci..

Asi si popíšem podrážku. Tak, aby bola popísaná, a aby som to vedela len ja. Bude to chcieť umenie,
chcem umenie.
Vcelku bytostne.
Nebaví ma stále o ňom písať
stále o ňom čítať,
nasávať ho od rána do večera.
Chcem ho v sebe
na sebe
chcem ho
chcem..
Len tu chcem byť
Len tu chcem byť s ním,
s mojim umením..

..budeš ním
aj keď sa unavím?