hlavne nezakríknuť

Sedím v mojom kresle s nohami v tureckom sede. Len tak, strapatá, nenamaľovaná, v tielku, gaťkách a bielych vlnených nadkolienkach. Fúkam si med s čajom a rozmáčam v ňom pradedkove trubičky. Ako malá. Chutia sladko a chrumkavo, chutia ako vtedy.. Snažím sa pozostatky Vianoc pochytať do hrnčeka, každý deň by som si odliala len kúsok. To by mi stačilo.

Nakoniec, myslím, všetko dopadlo ako malo. Až nato, že nesnežilo. Ale to nevadí, bude inokedy. Podstatné je, že som na Vianoce dostala pokoj na duši a mapu ku šťastiu. Tak ju teraz otváram, každý deň, a robím si radosť malými krokmi vpred. Prechádzam procesom systematizácie a nachádzam v tom nevídanú satisfakciu. Idem ďalej. O spomienkach písať, príležitosti chytať, šance nezahadzovať, rozprávku prežívať. To by som chcela.

Osudovosť.

Máme nádej. Vždy ju máme, len ju nevidíme. A vtedy treba otvoriť oči a začať sa pozerať lepšie. Odosobniť sa, získať nadhľad a iný pohľad, nájsť to. Vy viete čo. Myslite na to, keď bude nabudúce, dobre?

optimism. just a little.

Aj zajtra vyjde slnko, chcem povedať vám niektorým, ktorých mám rada a viem, že práve nedostávate to, čo by ste si zaslúžili, že ste niekomu dali lásku, a on vám ju nevracia, že sa nevyznáte vo svojom živote a vo vlastných citoch, že neveríte v spokojnú budúcnosť, že musíte bojovať s bezmocnosťou a nemožnosťou pomôcť svojim najbližším, že na vás doliehajú existenčné problémy a všetky možné formy malovernosti. Aj zajtra vyjde slnko a bude ďalší deň a nikde nie je napísané, že neprinesie niečo pekné. Opakujem to sebe aj vám, hoci si neprikladáme hlaveň ku spánku, ani nedrvíme lyžicou našetrené tabletky. O život nám totiž ide každý deň.

parkom

Je to čudné a choré, na tom sme sa zhodli. Prekročili sme medze zdravomyseľnosti, a alarm aj tak nezvoní. Vybili sa baterky..?

Možnosť voľby? Načo? Nie je to buď-alebo, ani jedno z dvoch. Kombinujeme možnosti ako sa páči. Každý podľa toho svojho. Jeme zmrzlinu s hranolkami, nosíme v zime minisukne, milujeme koho nemáme, máme koho nechceme. Víno kážeme, vodu pijeme. Ako z inej planéty. Materniské city miešame s partnerskou intimitou ako kávu s čajom. A potom sa nestačíme čudovať z výsledkov našich veľkolepých omylov. Sme takí zvyknutí mať presne to čo chceme, až sa nevieme rozhodnúť, pokiaľ o našu všemohúcnosť pri voľbe prídeme. Áno? Nie? Nevieme. Postavení pred dilemu radšej zájdeme za roh a tvárime sa nenápadne. Stali sa z nás zhýčkaní zbabelci. Stroskotávame na vlastnej rozmaznanosti ako decká ktorým sa nedostalo 5 cukríkov, ale len 4. Kam to spejeme.. Ale raz si nás tá dilema nájde. A potom už nebude úniku. Áno/nie, nič iné. Vyberieme nespávne. A bude neskoro. Prineskoro..

je mi zima

Ja už nevládzem. Naozaj absolútne vôbec. Takto to vyzerá keď veríte v svoje sny. Stále a stále dúfate, a v hĺbke duše cítite, že sa všetko na dobré obráti, a že váš život bude konečne vyzerať tak, ako si ho predstavujete vo svojich snoch. V tých najtajnejších, ktoré nikomu nepoviete, tak veľmi chcete aby sa stali skutočnosťou.

Teraz - dnes, aj včera, a aj predtým, stále dostávam pocítiť náraz svojej hlavy prepchatej ilúziami a nádejami o tvrdú skalu. Všetky ideály sa hnusnými zážitkami a skúsenosťami rozbijú na milión kúskov, stratia sa v nenávratne, a po chvíli dostatočne dlhej na regeneráciu sa opäť vytvoria, zhybridnené a zregenerované, silnejšie než predtým. Ľahšie rozbiteľné a dopad je čoraz bolestivejší a bolestivejší. Už to jednoducho nejde, len tak vstať, pofúkať rany a ide sa ďalej. Lebo už sa ďalej nejde, nedá sa ísť. Už treba volať o pomoc. Kričať, stále hlasnejšie a hlasnejšie, aby niekto počul, aby niekto vôbec vnímal. Registrovať prehliadané zúfalstvo. Kričať, z plných pľúc a na doraz, aby to vôbec donútilo konať. A u niekoho ani to nestačí.

Bolo ublížené. Mne..

b&b tudej

- To bolo aj v tom filme, že "Ženy chcú buď všetko, alebo nič."
- Mhm
- A ono to tak fakt je.
- Nie je.
- Ale je, sama si to povedala.
- Nie, ja som povedala, že to tak je s tebou. Sú aj takí, na ktorých sa to nevzťahuje.
- Šťastlivci
- Idiot. Mal by si byť rád.
- Prečo?
- Jak prečo??
- Veď vieš, že to nejde.
- Hej.. A čo.

A tak ideme ďalej, tmou a dažďom. Hovoriť nám viac netreba..

z nedeľňajšej kázne

S láskou môžeme urobiť oveľa viac, než si vôbec dokážeme predstaviť.

sem tam, sem a tam

Mám takú náladu na smiech cez slzy. Celé to vyzerá ako zlý vtip s očakávanými neblahými následkami. V parku už opadalo takmer všetko lístie, miestami šuští, miestami sa lepí na topánky, vdychujem októbrový vzduch, poriadne zhlboka, aj keď viem že si tým koledujem o zápal priedušiek, a čo.

Rozmýšľam nad neohraničeným egom podaktorých pánov tvorstva. Ja nechcem byť netaktná, ani surová a ani sprostá. A aj tak mi T nedal na výber. B si myslí, že je lepšie mať prehnané sebavedomie než žiadne. Ja nie. Zakríknutí a neistí aspoň pôsobia milo, na rozdiel od tých neadekvátne nafúknutých. Na dlhodobejšie použitie rozhodne.

Piatková noc, preplnená miestnosť, romantika na bode mrazu. Neodolateľná vôňa, čistá chémia. Svedkovia umocňujúci zatĺkaný exhibicionizmus. Užívaj, očami okamihu.

Objímam vanúš. A chcela by som rozprávku.. napísať, prečítať, prežiť: stať sa jej súčasťou..

o plači

Je tomu len pár dní, čo sa mi podarilo rozplakať sa na verejnosti. Šla som po ulici, pršalo, bola tma a zima a mne v iPode hrali The Corrs - The Song For Ireland. Nikoho som nestretla, ale aj tak som sa cítila zvláštne. Započúvala som sa do piesne a zrazu to nejako prišlo. Uvoľnené emócie, potláčané city, falošné presviedčania, krutá realita. Padalo to zo mňa v podobe slaných sĺz zanechávajúcich čiernu stopu. Nekontrolovateľne.

To je už raz tak, keď je vám všetko ľúto. Ale nie preto to píšem.

Dnes som šla prepchatou dvestodvojkou a oproti mne stála žena. Veľmi pekná žena. V čiernych ihličkách bola aj tak nižšia odo mňa, vyzerala tak naivne a seriózne. Zapozerala som sa na svetlách zase niekomu do auta a keď mi pohľad zablúdil späť k nej, plakala. Tiekli jej slzy, smrkala, a hlavne, snažila sa tváriť nenápadne. Odvracala hlavu od ľudí a jej slzy sa odrážali v špinavom okne trolejbusu. Výrazne dymovo nalíčené oči sa pomaly menili na rozpité machule. Tak nóbl oblečená, vyzerala plačúc strašne fascinujúco.

Po tomto všetkom nasledovala myšlienková úvaha, čo dokáže človeka zobrať natoľko, aby sa rozplakal tam, kde evidentne nechcel, potom prečo sa ľudia tak boja plaču na verejnosti (napríklad ja som na paranoju tohto druhu, hlavne čo sa porozchodových období týka, expert), prečo im robí taký problém prejaviť negatívne emócie a naopak tie pozitívne bez mihnutia oka. Že prečo sa stále všetci tvárime že nebyť občas pesimista a nemať aj zlú náladu je samozrejmosť. Pravdu som nenašla ani vo víne. Heelp! :)

nemám právo

Niektorí si myslia, že bezmocnosť je fajn vec. Že keď človek dospeje do štádia bezmocnosti, môže si vydýchnuť, pretože už jednoducho nemá čo urobiť, aby danú skutočnosť, ohľadom ktorej je bezmocný, zvrátil/napravil/zmenil. Ostáva pasívny a sleduje vývoj situácie zo svojej bubliny bez schopnosti pohnúť čímkoľvek. Ja ju neznášam. Potrebujem mať moc korigovať dianie vo svojom živote. Potrebujem sa odpútať..

Tak dnes to boli najdhšie hodiny môjho života. Stáť vedľa človeka, s ktorým ste si mali vždy toho toľko povedať a zrazu vás nenapadá absolútne nič, máte prázdny pohľad ktorým sa navzájom radšej míňate, možno zo strachu čo by ste uvideli v tých druhých očiach, možno len prílišnou snahou nájsť čokoľvek, čím by ste odľahčili situáciu. Trápne krátke postrehy a vety hovorené jedine z dôvodu, že nádej rozvíjanej konverzácie opäť nezhasne communication breakdown neznámej príčiny.

Je to dosť nepríjemný pocit, stáť a prizerať sa, bezmocne, ako sa vám pred očami rúca vzťah. Je jedno aký. Ale nie je jedno že bez príčiny. Bez príčiny mne známej.

niečo je vo vzduchu

Párty ako sa patrí. S očami vyštípanými od chlóru sedíme v kuchyni. Je krátko po polnoci, a my oslavujeme narodky našej sestry Ústavy, dojedáme zbytky večere a strašne sa smejeme. Na sebe, na nich, na tých, ktorých sme zamkli v bazéne, a vlastne na všetkom na čo príde reč. Výnimka nezdieľajúca našu vlnovú dĺžku kladie do pléna otázku, či stav, kedy je všetko smiešne vzniká skutočnosťou, že sa proste darí a naozaj čo slovo to perla, alebo je to založené na princípe čo čokoľvek to záchvat. Nezhodli sme sa, lebo niekto zase zaperlil a my sa v kŕčoch dusíme marinovanými krídelkami.

Uväznencov v bazéne vyslobodzujeme, je čas na ďalšie saunovanie. Témy sa točia po miestnosti celkom slušnou rýchlosťou, pretriaslo sa hádam všetko. Spánok prichádza na rad čosi pred šiestou ráno. Východ slnka bol vskutku romantický. Čakalo ma necelých 5 hodín spánku v najpohodlnnejšej posteli, v akej som kedy spala, neklamem.

Pri vode a kofole sme stretli dávno nevidených. Dnes sa rozišli dva páry z nášho okolia, ktoré sa doposiaľ pýšili nálepkou šťastný dlhotrvajúci vzťah. Dnes sú minulosťou. Sú to presne tí, na ktorých sme mysleli pri zániku našich šťastných dlhotrvajúcich vzťahov - wannabies. Zase raz padol nejaký z priamych dôkazov nehynúcej lásky, dôkazov, že niekedy to fakt môže mať happy end.

A ja sa napriek tomu necítim tak zúfalo, ako by som predpokladala že sa budem. Niečo je vo vzduchu. Niečo sa zrútilo, niečo sa vystavia..