je mi zima

Ja už nevládzem. Naozaj absolútne vôbec. Takto to vyzerá keď veríte v svoje sny. Stále a stále dúfate, a v hĺbke duše cítite, že sa všetko na dobré obráti, a že váš život bude konečne vyzerať tak, ako si ho predstavujete vo svojich snoch. V tých najtajnejších, ktoré nikomu nepoviete, tak veľmi chcete aby sa stali skutočnosťou.

Teraz - dnes, aj včera, a aj predtým, stále dostávam pocítiť náraz svojej hlavy prepchatej ilúziami a nádejami o tvrdú skalu. Všetky ideály sa hnusnými zážitkami a skúsenosťami rozbijú na milión kúskov, stratia sa v nenávratne, a po chvíli dostatočne dlhej na regeneráciu sa opäť vytvoria, zhybridnené a zregenerované, silnejšie než predtým. Ľahšie rozbiteľné a dopad je čoraz bolestivejší a bolestivejší. Už to jednoducho nejde, len tak vstať, pofúkať rany a ide sa ďalej. Lebo už sa ďalej nejde, nedá sa ísť. Už treba volať o pomoc. Kričať, stále hlasnejšie a hlasnejšie, aby niekto počul, aby niekto vôbec vnímal. Registrovať prehliadané zúfalstvo. Kričať, z plných pľúc a na doraz, aby to vôbec donútilo konať. A u niekoho ani to nestačí.

Bolo ublížené. Mne..

b&b tudej

- To bolo aj v tom filme, že "Ženy chcú buď všetko, alebo nič."
- Mhm
- A ono to tak fakt je.
- Nie je.
- Ale je, sama si to povedala.
- Nie, ja som povedala, že to tak je s tebou. Sú aj takí, na ktorých sa to nevzťahuje.
- Šťastlivci
- Idiot. Mal by si byť rád.
- Prečo?
- Jak prečo??
- Veď vieš, že to nejde.
- Hej.. A čo.

A tak ideme ďalej, tmou a dažďom. Hovoriť nám viac netreba..

z nedeľňajšej kázne

S láskou môžeme urobiť oveľa viac, než si vôbec dokážeme predstaviť.

sem tam, sem a tam

Mám takú náladu na smiech cez slzy. Celé to vyzerá ako zlý vtip s očakávanými neblahými následkami. V parku už opadalo takmer všetko lístie, miestami šuští, miestami sa lepí na topánky, vdychujem októbrový vzduch, poriadne zhlboka, aj keď viem že si tým koledujem o zápal priedušiek, a čo.

Rozmýšľam nad neohraničeným egom podaktorých pánov tvorstva. Ja nechcem byť netaktná, ani surová a ani sprostá. A aj tak mi T nedal na výber. B si myslí, že je lepšie mať prehnané sebavedomie než žiadne. Ja nie. Zakríknutí a neistí aspoň pôsobia milo, na rozdiel od tých neadekvátne nafúknutých. Na dlhodobejšie použitie rozhodne.

Piatková noc, preplnená miestnosť, romantika na bode mrazu. Neodolateľná vôňa, čistá chémia. Svedkovia umocňujúci zatĺkaný exhibicionizmus. Užívaj, očami okamihu.

Objímam vanúš. A chcela by som rozprávku.. napísať, prečítať, prežiť: stať sa jej súčasťou..

o plači

Je tomu len pár dní, čo sa mi podarilo rozplakať sa na verejnosti. Šla som po ulici, pršalo, bola tma a zima a mne v iPode hrali The Corrs - The Song For Ireland. Nikoho som nestretla, ale aj tak som sa cítila zvláštne. Započúvala som sa do piesne a zrazu to nejako prišlo. Uvoľnené emócie, potláčané city, falošné presviedčania, krutá realita. Padalo to zo mňa v podobe slaných sĺz zanechávajúcich čiernu stopu. Nekontrolovateľne.

To je už raz tak, keď je vám všetko ľúto. Ale nie preto to píšem.

Dnes som šla prepchatou dvestodvojkou a oproti mne stála žena. Veľmi pekná žena. V čiernych ihličkách bola aj tak nižšia odo mňa, vyzerala tak naivne a seriózne. Zapozerala som sa na svetlách zase niekomu do auta a keď mi pohľad zablúdil späť k nej, plakala. Tiekli jej slzy, smrkala, a hlavne, snažila sa tváriť nenápadne. Odvracala hlavu od ľudí a jej slzy sa odrážali v špinavom okne trolejbusu. Výrazne dymovo nalíčené oči sa pomaly menili na rozpité machule. Tak nóbl oblečená, vyzerala plačúc strašne fascinujúco.

Po tomto všetkom nasledovala myšlienková úvaha, čo dokáže človeka zobrať natoľko, aby sa rozplakal tam, kde evidentne nechcel, potom prečo sa ľudia tak boja plaču na verejnosti (napríklad ja som na paranoju tohto druhu, hlavne čo sa porozchodových období týka, expert), prečo im robí taký problém prejaviť negatívne emócie a naopak tie pozitívne bez mihnutia oka. Že prečo sa stále všetci tvárime že nebyť občas pesimista a nemať aj zlú náladu je samozrejmosť. Pravdu som nenašla ani vo víne. Heelp! :)

nemám právo

Niektorí si myslia, že bezmocnosť je fajn vec. Že keď človek dospeje do štádia bezmocnosti, môže si vydýchnuť, pretože už jednoducho nemá čo urobiť, aby danú skutočnosť, ohľadom ktorej je bezmocný, zvrátil/napravil/zmenil. Ostáva pasívny a sleduje vývoj situácie zo svojej bubliny bez schopnosti pohnúť čímkoľvek. Ja ju neznášam. Potrebujem mať moc korigovať dianie vo svojom živote. Potrebujem sa odpútať..

Tak dnes to boli najdhšie hodiny môjho života. Stáť vedľa človeka, s ktorým ste si mali vždy toho toľko povedať a zrazu vás nenapadá absolútne nič, máte prázdny pohľad ktorým sa navzájom radšej míňate, možno zo strachu čo by ste uvideli v tých druhých očiach, možno len prílišnou snahou nájsť čokoľvek, čím by ste odľahčili situáciu. Trápne krátke postrehy a vety hovorené jedine z dôvodu, že nádej rozvíjanej konverzácie opäť nezhasne communication breakdown neznámej príčiny.

Je to dosť nepríjemný pocit, stáť a prizerať sa, bezmocne, ako sa vám pred očami rúca vzťah. Je jedno aký. Ale nie je jedno že bez príčiny. Bez príčiny mne známej.

niečo je vo vzduchu

Párty ako sa patrí. S očami vyštípanými od chlóru sedíme v kuchyni. Je krátko po polnoci, a my oslavujeme narodky našej sestry Ústavy, dojedáme zbytky večere a strašne sa smejeme. Na sebe, na nich, na tých, ktorých sme zamkli v bazéne, a vlastne na všetkom na čo príde reč. Výnimka nezdieľajúca našu vlnovú dĺžku kladie do pléna otázku, či stav, kedy je všetko smiešne vzniká skutočnosťou, že sa proste darí a naozaj čo slovo to perla, alebo je to založené na princípe čo čokoľvek to záchvat. Nezhodli sme sa, lebo niekto zase zaperlil a my sa v kŕčoch dusíme marinovanými krídelkami.

Uväznencov v bazéne vyslobodzujeme, je čas na ďalšie saunovanie. Témy sa točia po miestnosti celkom slušnou rýchlosťou, pretriaslo sa hádam všetko. Spánok prichádza na rad čosi pred šiestou ráno. Východ slnka bol vskutku romantický. Čakalo ma necelých 5 hodín spánku v najpohodlnnejšej posteli, v akej som kedy spala, neklamem.

Pri vode a kofole sme stretli dávno nevidených. Dnes sa rozišli dva páry z nášho okolia, ktoré sa doposiaľ pýšili nálepkou šťastný dlhotrvajúci vzťah. Dnes sú minulosťou. Sú to presne tí, na ktorých sme mysleli pri zániku našich šťastných dlhotrvajúcich vzťahov - wannabies. Zase raz padol nejaký z priamych dôkazov nehynúcej lásky, dôkazov, že niekedy to fakt môže mať happy end.

A ja sa napriek tomu necítim tak zúfalo, ako by som predpokladala že sa budem. Niečo je vo vzduchu. Niečo sa zrútilo, niečo sa vystavia..

ehMHD

Šla som 50-kou, a z dlhej chvíle som si čítala pokyny pre cestujúcich ohľadom cestovných lístkov.

Zaujalo ma v anglickej verzii:
Put voucher into the marker and wait a minute.

Nechcela by som byť anglofónnym turistom v našej metropole. Držať lístok minútu v označovači je dosť absurdné, odhliadnuc od toho, že niekedy tým lístkom treba poriadne pomykať, kým označovač zaregistruje, že má vôbec niečo označiť.

Ďalej je veľmi zaujímavé, že v anglickej verzii sa na lístok použilo slovo voucher, pričom vo francúzskej je ticket.

Odveci.

namiešane

Bolo mi zle, zvažovala som či ísť, alebo nie. Nakoniec som doma nezostala. V kabelke ibáč, v ruke pollitrová kola z mekdonaldu a v hlave zbožné prianie, aby to na mňa neprišlo vo víre noci - vysvetľovať, ako sa obsah môjho žalúdka zrazu ocitá v kúte nejakého podniku a nie je to z chlastu by bolo asi zbytočné a zbytočne nepríjemné.

Najprv nuda, podniky sa striedali, zakončila to jedna diskotéka. Z fľašou neperlivej minerálky som sa predierala davom hľadajúc známe tváre. Za rameno ma schmatla čiasi silná dlaň. Otočila som sa a v jej majiteľovi som spoznala známeho neznámeho. Vybavili sa mi spomienky na dobu, kedy "som bola doňho." Časy dávne a hlavne dávno zabudnuté. Po krátkej konverzácii s nulovou výpovednou hodnotou som mu kývla a šla ďalej.

Nájduc stôl mojich spoločníkov som zhodila háčkovaný "sveter" a vrhla sa na parket. Vo víre tanca som za polhodinu stihla odmietnuť zopár pozvaní na vzduch od mužov podstatne vyššej vekovej kategórie. Prosbu o fotografiu do mobilu so such a beauty som neodmietla. Úsmev, cvak a vrelé thank you bolo pasé v priebehu niekoľkých sekúnd. Teraz sa určite bude kamarátom vychvaľovať, že ma pretiahol. Nech, pche. Už som ho nevidela.

Chvíľu trvalo, kým sa známy neznámy priblížil. Vo víre tanca som veľmi nerozmýšľala. Dostali sme sa k sebe. V jeho očiach, skúmajúco hľadiacich na mňa sa mihotal laser. Tma, dym, dusno, chytľavá hudba. Pocítila som jeho ruku na svojom boku. Prichytila som ju a druhú som položila na jeho šiju. So zavretými očami v pulzujúcom rytme sme sa vlnili ako jedno telo. Okolitý svet prestal existovať s celou svojou skutočnosťou. Tancovali sme, dlho. A ja som si to dokonale vychutnávala. Hudba menila tempo, ľudia okolo sa striedali a nechávali strhnúť z reality podobne ako my. Otočila som sa mu čelom a pozrela do tých očí. Vyzeral, že to pochopil inak, než mal.

Päť hodín ráno. V panike som schmatla svoje veci, nechala nedopitú minerálku na stole, a predierala som sa k východu. Číslo som mu nedala. Mrcha? No a čo.

After all, bola to pekná noc. :)

dotyk

Dnes som strážila dieťa. Hralo sa v postieľke, ktorá nemá mreže, ale bielu sieťovinu. Zakričalo, tak som prišla a sadla si vedľa postieľky. Položilo ruku na sieť a povedalo: "taj!". Tak som dala. Tú svoju na opačnú stranu sieťe. Skúmavo po nej prešlo, pozrelo sa mi do očí, a usmialo sa. Tak krásne detsky. Usmiala som sa aj ja. Pár minút sme na seba len hľadeli cez tú sieťku, ruky nepustiac. Tak blízko a tak ďaleko. Magické.

Mimochodom, dieťa nie je moje.