ehMHD

Šla som 50-kou, a z dlhej chvíle som si čítala pokyny pre cestujúcich ohľadom cestovných lístkov.

Zaujalo ma v anglickej verzii:
Put voucher into the marker and wait a minute.

Nechcela by som byť anglofónnym turistom v našej metropole. Držať lístok minútu v označovači je dosť absurdné, odhliadnuc od toho, že niekedy tým lístkom treba poriadne pomykať, kým označovač zaregistruje, že má vôbec niečo označiť.

Ďalej je veľmi zaujímavé, že v anglickej verzii sa na lístok použilo slovo voucher, pričom vo francúzskej je ticket.

Odveci.

namiešane

Bolo mi zle, zvažovala som či ísť, alebo nie. Nakoniec som doma nezostala. V kabelke ibáč, v ruke pollitrová kola z mekdonaldu a v hlave zbožné prianie, aby to na mňa neprišlo vo víre noci - vysvetľovať, ako sa obsah môjho žalúdka zrazu ocitá v kúte nejakého podniku a nie je to z chlastu by bolo asi zbytočné a zbytočne nepríjemné.

Najprv nuda, podniky sa striedali, zakončila to jedna diskotéka. Z fľašou neperlivej minerálky som sa predierala davom hľadajúc známe tváre. Za rameno ma schmatla čiasi silná dlaň. Otočila som sa a v jej majiteľovi som spoznala známeho neznámeho. Vybavili sa mi spomienky na dobu, kedy "som bola doňho." Časy dávne a hlavne dávno zabudnuté. Po krátkej konverzácii s nulovou výpovednou hodnotou som mu kývla a šla ďalej.

Nájduc stôl mojich spoločníkov som zhodila háčkovaný "sveter" a vrhla sa na parket. Vo víre tanca som za polhodinu stihla odmietnuť zopár pozvaní na vzduch od mužov podstatne vyššej vekovej kategórie. Prosbu o fotografiu do mobilu so such a beauty som neodmietla. Úsmev, cvak a vrelé thank you bolo pasé v priebehu niekoľkých sekúnd. Teraz sa určite bude kamarátom vychvaľovať, že ma pretiahol. Nech, pche. Už som ho nevidela.

Chvíľu trvalo, kým sa známy neznámy priblížil. Vo víre tanca som veľmi nerozmýšľala. Dostali sme sa k sebe. V jeho očiach, skúmajúco hľadiacich na mňa sa mihotal laser. Tma, dym, dusno, chytľavá hudba. Pocítila som jeho ruku na svojom boku. Prichytila som ju a druhú som položila na jeho šiju. So zavretými očami v pulzujúcom rytme sme sa vlnili ako jedno telo. Okolitý svet prestal existovať s celou svojou skutočnosťou. Tancovali sme, dlho. A ja som si to dokonale vychutnávala. Hudba menila tempo, ľudia okolo sa striedali a nechávali strhnúť z reality podobne ako my. Otočila som sa mu čelom a pozrela do tých očí. Vyzeral, že to pochopil inak, než mal.

Päť hodín ráno. V panike som schmatla svoje veci, nechala nedopitú minerálku na stole, a predierala som sa k východu. Číslo som mu nedala. Mrcha? No a čo.

After all, bola to pekná noc. :)

dotyk

Dnes som strážila dieťa. Hralo sa v postieľke, ktorá nemá mreže, ale bielu sieťovinu. Zakričalo, tak som prišla a sadla si vedľa postieľky. Položilo ruku na sieť a povedalo: "taj!". Tak som dala. Tú svoju na opačnú stranu sieťe. Skúmavo po nej prešlo, pozrelo sa mi do očí, a usmialo sa. Tak krásne detsky. Usmiala som sa aj ja. Pár minút sme na seba len hľadeli cez tú sieťku, ruky nepustiac. Tak blízko a tak ďaleko. Magické.

Mimochodom, dieťa nie je moje.

prozaizujem

Ja toto počasie milujem. Viem, nič sa nedá robiť, len sedieť doma a neproduktívne piť teplý čaj, aj keď je to teraz divné. Mám takú prozaickú, sentimentálno-povznesenú náladu. Ach, krásne to slová. A tak sentimentálne tápam vo svojich myšlienko-spomienkach, tých, čo sa stali, tých čo sa mohli, a tých čo sa chceli, a prichádzam k mnohým poznatkom. Sú vlastne zistenia o vlastných myšlienkových pochodoch poznatkami? Neviem. Skôr mi príde byť čudné, že zisťujem o svojich myšlienkach novoty až teraz.

Navodila som si vo svojom kráľovstve nevídané romantično. Zažala som všetkých 8 sviečok čo mám, jednu lávovú lampu a jednu tlmenú lampu so žltým svetlom na elektrinu. Aj by som si sadla do svojho mileného kresla a popíjala ten čaj, ale písať na papier sa mi nechce. Počítač je v tejto atmosfére priam deromantizujúci prvok, ešte keď ho mám tak dementne, že zo stoličky vidím len na jednu sviečku. A čo. Veď tu už nebudem dlho. Aj keď to hovorím vždy..

Ja toto počasie milujem. Ale nie v auguste..

vôňa muža

Už dlho som nemala tento pocit. Potrebu schúliť sa v tvojom náručí ako malé dieťa a ukryť sa v ňom pred svetom. Teraz by som si to priala za akúkoľvek cenu. Stálo by to za ňu. A ty si teraz tak ďaleko. Ďalej než kedykoľvek predtým. Hovorím s tebou, ale to nestačí. V túto chvíľu by som ťa potrebovala cítiť. Už viem čo. Kúpim si tvoju vôňu a nastriekam si ju na zápästie tak ako vždy, keď mám možnosť. Budem ťa cítiť, aj keď len nosom..

***

Prečo ja vždy musím chcieť niečo čo nemôžem mať??

džouktájm

Už je tomu pár dní, čo od každého chcem počuť niečo vtipné. Dnes som počula:

"Toto nie je počasie, toto je demoverzia krematória."

Trochu smutnosmiešne.

chjo.

Je to vymazané. Definitívne.

paleta

Zvláštne smutnosmiešno v teple tohto dňa. Nechcem do toho znova spadnúť. Nechcem..

Je čudné, ako dokážem svoje pocity opisovať z toľkých strán, až sa zdá, že naraz prežívam aj výrazne protikladné. Je to možné? Je možné myslieť na jedného človeka tak intenzívne, tak veľa a z toľkých rôznych uhlov až si pocity navzájom začnú odporovať? Ako sa potom dá prezentovať určité stanovisko, keď popri všetkých pôsobí tak neurčito? Keď je aj to aj to opačné, aj to dobré aj to zlé zároveň?

Mám pocit bezmocnosti pred svojimi pocitmi (bojím sa ich nazvať citmi), ktorých tiahu cítim na svojich čerstvo spálených ramenách. Dúfam, že sa čoskoro zošúpu..

kreslenie duší

S Hanou máme už dlhšiu dobu zvláštny rituál.

Dostali sme sa k nemu objavením funkcie na jednom messengeri - kreslením. Ako sme skúšali svoju zdatnosť, ktorá sa ukázala ako dosť nízka :) sme hádali, čo tá druhá práve nakreslila. Strašne sme sa smiali, celkom dobre to totiž osviežilo spomienky na geniálne detské čarbanice, ktoré naše mamy dodnes archivujú. Pri odoslaní jedného veľmi abstraktného obrazca (ktorý, priznávam, som neidentifikovala ani ja ako autor) sa ma kamarátka spýtala, či to je moja duša. Samozrejme že nebola, ale bol to podnet naše duše naozaj nakresliť. A tak sme kreslili a kreslili, a keď sme tie naše duše videli farebné na bielom, zistili sme, že kreslenie duší je celkom dobrá forma sebaspoznávania. Odporúčam :)

pesničkovo

Koľká irónia v takej krátkej príležitosti. Žasnem.

Sedela som v autobuse na ceste domov. Bolo mi tak príjemne chladno. Zmokla som! Prvý krát tento rok tak naozaj. Tak, že som sa nemala kam skryť. Vychutnala som si to o to viac, že som bola sama. Nikto kráčajúci popri mne nemoralizoval ani nemyslel na dôsledky. Pomalým krokom som prišla k autobusu, nastúpila, zvraštené čelá sediace v autobuse natočené ku mne. Demonštratívne som si do uličky vyžmýkala vlasy. Strašne rada provokujem :)

Sadla som si k oknu a do uší mi zo slúchadiel znel Oasis - Don´t look back in anger. Kvapky na skle rýchlo pribúdali. Ako myšlienky. Slza v mojom oku nebola pre tie pohoršené pohľady, ukryla som ju v spleti mokrých vlasov. I don´t look back in anger. So why you do?