nič sa nedeje

Tento dážď sa mi nepáči. Nepáči sa mi ako topí sneh, ako sem vôbec nepasuje. Lenže sme kde sme, dážď bude ďalej a viac daždiť a sneh bude malá-veľká biela výsada hôr. Tak myslím na taký dážď, ktorý mám rada. Myslín naňho pri písaní všetkých tých mailov, v ktorých si hľadám bývanie. Čoskoro príde time to move on, time to move out again.

Chcem malý svetlý, môj, s veľkou posteľou a takými dvojitými oknami ako naposledy. Napríklad dole pod Petřínom, kde sme minule zmokli a hovorili o Müllerovi a milovaní v daždi s českým prízvukom. Dážď patrí k tomu mestu, viaže sa na chodníky a na moje spomienky. Aj na tie budúce, ktoré sa chystám ovplyvniť, čarovať si s budúcnosťou a pliesť sa iným do životov, pliesť im hlavy. A potom odísť a rezonovať, miznúť a zase sa objavovať, lebo to je moja obľúbená aktivita posledné roky. Hra a život, hra na život.

Okrem bývania hľadám letenky, túto jar to bude Belgicko a Holandsko, my, dve blondíny, dlhé hodiny v aute a čokoláda, pekné fotky a rozhovory o bolestiach, ktoré už nebolia, ktoré už len sú, len občas pichnú tam kdesi v zátylku, keď sa povie nevera, šampanské, alebo Innsbruck.

No a potom sa vrátim, lebo ja sa vždy vrátim. Musím potvrdzovať svoje výnimky, to k tomu jednoducho patrí. Dopijeme všetok glögg čo ostane z tejto zimy, kúpime nejaké dospelé veci, urobíme zopár sprostostí, ktoré nás budú tešiť, zaspíme a budeme k sebe patriť.


the way is to climb
the way is to lie still
and let the moon do its work on your body
(Shearwater)

2:24 a.m.

Je tu -23 stupňov a nie je to zimšie, len sa teraz ťažko dýcha. Para zamŕza, a tak máme závažia na mihalniciach a na srdciach, ale aj iné veci inde. Všade sú vločky, sú ako páperie, dajú sa rozfúkať, vidno trblietanie ako chodíme, ako neznesiteľne vŕzgame. Len sa na to pozerám a zvnútorňujem, neviem to inak zachytiť.

Jedli sme sladkú polievku, zdieľali sme názory a poháre a teplé miesta na kožených sedačkách. Je to smutné a je to smutne patetické. Pot a trasúce sa ruky, rozšírené póry a zakázané stretnutia, aj to si človek všimne, keď zažíva niečo naozaj hlboké. Aj keď sme plytší než predstierame, pred inými aj pred nami samými.



Zajtra to už bude len o zápachu čistiacich prostriedkov, ktoré aj tak neodstránia to, čo by mali. Možno budeme chodiť po vode, cítiť nadpozemské čaro tejto činnosti, aj keď voda je zamrznutá.

Predala som svoj bicykel, podala veľa rúk a rozdala zopár objatí a bozkov. Keď odvážim batožinu, opovážim sa to prehodnotiť, toto celé. Cítim sa oveľa bohatšia a šťastnejšia, nebojím sa to povedať nahlas. A je toho trochu viac, čoho sa už nebojím.

heartbeat

V mysli mi utkveli isté momenty, krátke a svojim spôsobom krásne podprahovosti. Teplá dlážka v kúpeľni, plyšové soby na jedálenskom stole, alebo náš bublinový rozhovor. Sedeli sme na drevenej podlahe pred horiacim krbom a konečne sme hovorili s prelomeným ľadom. Okolo nás bolo plno ľudí, veľká párty a hlučná zábava. Nikto sa o nás nepotkol, len ja som sa potkýnala o svoje slová. Ako že neviem. Jediné čo som vedela bolo confusion. Bolo veľa hodín a veľa myšlienok, tak som sa obula a prešla snehovým poľom do správnej chaty, bdieť obklopená simultánnym chrápaním.


Počúvam tú hudbu čo včera v autobuse, v nedýchateľnom vzduchu a nekonečnej tme. Vonku za oknom boli len stromy, a ja som stále hľadela do diaľky a dúfala, že tú polárnu žiaru uvidím.
Alebo niečo iné.
Odpovede na nepoložené otázky napríklad.
Že čo nás definuje.
Kedy je z pocitu o probléme problém.
O tom ako sa to stane, že sa človek zobudí do iného sveta ako je ten v ktorom zaspal.
A čo ak sa zobudí neskoro.
Či je 42 naozaj tá správna odpoveď.

Spala som málo a málo a potom zase veľa, a teraz to nejde. Tak sedím na posteli a opracovávam svoju túžbu objímať ľudí.
Cítim ako sa topím.
Cítim všeličo.
Aj to, že potrebujem poupratovať.

teplo

Ešte včera tu bol sneh a navodzoval prázdninový pocit, výhľad z okna ako na štrbské pleso, len obuť bežky. Vŕzgal pod nohami, dnes už vŕzgajú iba kamene z posypu. Je to takto lepšie, človek sa nebojí do zákrut na bicykli. O tretej je tma a všetci sú označení, blikajúci ľudia strachujúci sa o svoju bezpečnosť. Aj ja blikám, je to zvláštny pocit, taký novoviditeľný. Blikať v tme.

Posledný víkend bol rýdzo fínsky. Fínske sánky, fínska sauna, skákanie po snehu bosými nohami, sublimujúci ľudia a ich šťastné úsmevy všade okolo mňa. Spievali sme do zvuku gitár a praskajúceho ohňa, opekali sme klobásy a kukurice v krbe v obývačke. Lebo prečo nie. Potom sme si hovorili jazykolamy, každý vo svojom jazyku, a písali sme zážitky do knihy návštev. O tom ako sme triasli stromami a potom padal sneh, o mokrých rukaviciach a o varenom víne.


Prišiel muž a povedal nám príbeh o svojich deťoch, ktoré raz dávno spali v našich izbách. Ako ich raz cestou do školy sediac v autobuse na priecestí zobral vlak, tiež bolo vtedy veľa snehu a tma. Muž stíchol a my sme všetci dlho mlčali a s pohármi v rukách nad tým každý rozmýšľal vo vlastnom jazyku. Z rádia hrali piesne soundtracku k filmu Juno, na ktoré odvtedy neviem prestať myslieť. A vôbec. Myslím, že na nič z toho nezabudnem.

červené

Vrátili sme sa z východu a ostali sme očarení. Máme v sebe tú krásu, niečo cudzie, na čo sa nedá prestať pozerať, nedá sa na to nemyslieť. Možno pompéznosť je to správne pomenovanie. Prvýkrát som nevnímala mesto ako celok, ale len jednotlivé časti, stavby dovedené do dokonalosti, postavené na svojom mieste tak trochu omylom - v špine a chaose, ktorý bol svojim spôsobom príťažlivý.


No a všetky tie krásne ženy, ktoré svojimi vysokými podpätkami tvorili zvuk pulzu tohto mesta. Ženy a ich veľké náušnice a ešte väčšie kožušiny. Prirodzená súčasť prostredia, také ruské parížanky. Zastávka metra bratislavská a na nej sídlisko, na pražskej zase blšák. To metro je palác ľudu, aspoň tak to povedala Olga s prešedivenými vlasmi, silným prízvukom a neuveriteľnou charizmou.

Stratili sme sa a pýtala som sa na cestu, zjednávala som ceny a všetko, smiali sme sa na podobnostiach a rozdieloch, pochopili sme, že svetový jazyk vôbec nie je taký svetový. Spájala nás pri tom vodka a nedostatok spánku, zatuchnutý autobus a hmlisté východy slnka, ktoré nám robili ráno.

Presun na západ bol mrazivý, bol to prvý sneh, autentický zážitok ruskej zimy. Vlastne oveľa viac autentických zážitkov, napríklad prehra vo futbale a následná prehra jedného z nás. Veľa krvi a nejaké štichy, lebo vodka aj rozdeľuje. Bolo toho veľa, viac než sa dá povedať. Obrazy a momenty, pohľady a výhľady, všetky s rovnakým nádychom neistoty. Ako celá krajina. Taký je pozitívny dojem európy.

a must

• kučery a trblietavé veci
• všetci čo hrajú na hudobné nástroje a robia tým radosť sebe aj iným, ale najmä sebe. tu, hneď za stenou, ale aj o poschodie nižšie.
• dúhy, tiene, oblaky a klišé. nápisy na post-it papierikoch, po celej izbe a po celej duši. výhľad cez okno, ktorý je zo dňa na deň farebnejší.
• čo sa stane, keď človek prestane chcieť.
  
• moje červené líca v zrkadle vo výťahu, keď zamknem svoj bicykel a ponáhľam sa.
• slová, ťažké a dôležité. slová o živote, píšeme si ich v zarážkach, ako tento text. ako jednoducho vyzerá, keď ho členia čísla, pomlčky.

filozofovanie namiesto povinností
je dnes povinné.

vnútorný výskum

Zistila som, že tráviť čas myslením a vôbec mať čas na svoje myšlienky vždy vedie k nejakým dôsledkom - u mňa je to plánovanie. Myslím za účelom. Tak som si dnes po pár dňoch intenzívneho myslenia spísala, čo všetko chcem uskutočniť. Keď sa vrátim domov, a aj keď je to ešte ďaleko, teším sa. Sú to napríklad veci ako - stihnúť viedenské vianočné trhy a varené víno tam, pekne sa obliecť a ísť na predstavenie do historickej budovy snd, konečne nalepiť na stenu tie svetielka, čo som kúpila pred piatimi rokmi, prechladnúť hore na hrade, keď bude oranžovo, a také.

Obklopujem sa tu radosťami a vyjadrujem sa jednoducho. Stretla som tu prvého človeka, ktorý sa naučil po slovensky. Normálne, ako sa my učíme po anglicky. Až na to, že on vedel okrem po anglicky aj slovenčinu. Zažila som s ním noc, kedy pohár vody a veľa slov o Bratislave sú všetko, čo človek potrebuje. Hovoril mi o Aligátore a hovoril pomaly, stihla som pri tom spomínať na jeseň, v ktorú som tam chodila ja. Pre zvláštnu lásku a dobrodružstvo. Ale myslím, že som to vtedy brala vážne. Od Aligátora sme išli ďalej mestom, prežíval to akoby bol vo vlastnom, prežíval to ako ja. Vraj sa u nás ľudia hanbia. Tu sa zas hanbia usmievať. Musím zistiť, kedy u nich dochádza k tej vážnosti. Pod oknami mám totiž školu a z nej sa nič iné než smiech neozýva. Čo je potom prirodzené? Keby som tu žila, chcela by som ostať dieťaťom.

Tento človek mi okrem iného povedal, že na jeseň je tu krásne. Zatiaľ je, trochu chladno, listy už začínajú červenieť. Od vrcholkov stromov, postupne. Ja sa postupne obkladám knihami a pripravujem svoju psychiku na dni plné tmy a nekonečného prúdu myšlienok. S čajom v takomto hrnčeku:


Ako sa hovorí, it made my day. A robí každý ďalší.

another

Dnes píšem o pohľadoch, o gestách, ktoré sa nám nechcú robiť. O druhých ľuďoch, o ich dôvodoch prečo tu sú. Ako ostrov duší, ktoré sa stretli celkom náhodou a teraz musia spolužiť. Sú tu pocity, ktoré som mala kedysi, sú tu pocity, ktoré nechcem a ktoré ma neminú. Myšlienky naskakujú inak než obvykle, keď hovorím s domovom, musím hľadať ten správny jazyk. Mám v hlave pop-pop-pop. Automat.

Hlboká noc a naše odparkované bicykle, veľa dymu, kryštáľové lustre a zamat, mäkké sedačky a na nich hmatateľný chaos. Ľudia a pot a drinky a nepísané pravidlá. Nie je to prekvapenie, skôr akési prijatie skutočnosti. Že s vekom sa vlastne vôbec nič nemení. Ako všetci tí dospelí ľudia a ich zmätky, strachy a zúfalstvo zo skutočného sveta. A ťažké rána, samozrejme.

It is sometimes an appropriate response to reality to go insane.
- Philip K. Dick

Teraz sa mi chce myslieť na Slavín, na ten parížsky pocit zo Šancovej a svetiel dole pod nami. Na komáre, ktoré dodržovali diskrétnu vzdialenosť, na moju krátku bielu bundu, ktorú tu nepotrebujem, na konšpiračné teórie o drogách skrytých pod kameňmi. Na teplé večery, na aké sa čaká.

Nedáva to zmysel, ale dáva to pocit šťastia.
Len sa nechcem báť, že sa budem báť.

kvetované šaty

Dnes som na Obchodnej dostala balón. Žltý s nápisom "pekný deň", a bez dôvodu. Cestou v električke vyfučal, ale ten pekný deň zostal. Žiadne podráždené dôchodkyne, len zdvorilí dôchodcovia s bielymi igelitkami. A vôbec, všetci muži dnes dávajú pocit ochrancov.
Je to smiešne, páni s opálenými vypracovanými ramenami v ružových tričkách vám dnes nepodržia dvere, ale pred tými automatickými zastanú a povedia "až po vás", ako keby v tom bol nejaký rozdiel, či pred alebo po mne. Plážoví inžinieri s prehnanými ambíciami, by som povedala.
Aj také veci vyvolávajú úsmev, aj všetci tí ľudia, ktorí sa len tak dávajú do reči. Vo výťahu dnes o zlom spánku, o ťažkom nákupe, o nových susedoch a tak podobne.

Je málo tmy a málo spánku, preto je toľko zážitkov. Budem z nich čerpať ešte dlho, viem to celkom určite. Ako sme prešli autom celé Slovensko, všetko čo sa stalo, čo sa splodilo v našich hlavách pri kuchynskom stole v dome, ktorý už o pár dní nebude náš.

Teraz sa stmieva a ja som sama. Odídem presne o dva týždne, a budem už len viac sama, samejšia. Stále myslím na veci, ktoré nemôžem zabudnúť, ktoré sa musia zmestiť do kufra. Chcem písať zoznam, robiť kôpky a mať to premyslené, ale nebolo by to na nič dobré. Tak vyvešiam prádlo, nech tu vonia, polejem jahody vonku a pustím si The Science of Sleep.
Kým môžem, kým to nikomu nebude vadiť.
Kým sa budem môcť podeliť o pocit z toho filmu,
kým bude ten pocit čerstvý
ako naše jahody.

pohľadnica

Dnes pri upratovaní som našla knihu o Kafkovi, niekdajší dar pod cudzím vianočným stromčekom. Vtedy dôležitý dar, dnes stále dôležitý darca. A tak rozmýšľam nad vecami, ktorými sme si odvtedy prešli, čo s nami urobili. Prečo pri čítaní niektorých textov márne dúfame, že si spomenieme prečo sme ich tak milovali, a iné nám stále robia motýle v bruchu, pocit že vyskočiť vysoko je jednoduchšie než čokoľvek. Čítam taký, zelené písmená kedysi čierne, len tak sa zmenili a toľko rokov to je. Ako to bude s vecami, ktoré nás teraz tešia prvý krát?

Boli sme tam aj tam a bolo o výborné. Mali sme sa pohľadnicovo, aspoň podľa fotiek, napríklad tejto priloženej. Ktovie, či sa na pohľadnice dávajú aj: skrútený žalúdok/ bezsenné noci zaliate slnkom/ slzy vo vlasoch/ prerývaný dych/ biele nohy trčiace spod perín/ zatuchnuté vankúše. Nie je to o sťažovaní sa, ale o emóciách, málo času na tak veľa uvedomenia. Málo času, ešte menej na duchovnú prípravu, dlhé sedenia na záchode v nákupnom centre sú v také dni prirodzené.


Mám v hlave kokteil - chuti s nechuťou, radosti a obáv, je to tam všetko, povyskakované z riadkov a za okrajmi. Niekedy mi napadne niečo celkom nepatričné, napríklad obraz v. vracajúcej pri strome krevety s bielym vínom. Smejem sa na tom, lebo už môžem, už je potom.

Toto sú dni ako každý rok, keď sa nám lepia tričká na chrbty a v autobusoch nechávame na koženkových sedadlách mapy potu. Každý sa za to trochu hanbí a každý to úplne chápe. Minerálka a veľké okuliare, za nimi roztopené líčenie, pretože po desiatich minútach v pekle na vzhľade vôbec nezáleží. Ide o to prežiť. Dlhé prechádzky po sídliskách, z ktorých sála teplo. Stromy spálené od slnka takmer ako ramená. Všetko sa nudne opakuje, mení sa iba spôsob, akým to prežívame. Obyčajnú krásu života, ako teplo druhého človeka, tento samotný pocit a nič iné.