juni

Niekedy myslím na veci, ktoré si nechcem predstaviť. Že niečo nepôjde, že narazím na prekážku a bude neprekonateľná, že mi raz pri raňajkách povieš, že ma už nezachrániš. Celý svet a jeho krehkosť, drahý porcelán na kraji stola, mŕtve kvety vo váze. Nejako sa zrazu cítim sama, cítim, že zase chcem, potrebujem - samotu a ticho, pokoj po týždňoch udalostí a zážitkov, ktoré nebol čas zachytávať. Život plný úväzok.

Pozerám si fotky, na ktorých sme sa našli. Sú plné nerovností chodníkov, v ktorých ostávali opätky, výletov metrom a električkami, zopár zablúdení, tisícov piva a skvelej sviečkovej. Obrazy, ako som sedela v aule plnej čudných ľudí a videla stres, ktorý som nevnímala. Otázky načo som tu, keď vlastne neviem, neviem či chcem a neviem čo na to potrebujem. Vrátili sme sa vlakom, bola už tma a na hlavnej stanici menej sociek než na pražskej. Smiech a policajné auto, muži zákona tvárou v tvár realite, ktorú aj tak nezmenia. Taká strata času, chlapčenská tvrdohlavosť.


Spali sme málo ale poriadne, tešiac sa na hudbu. S náramkom na ľavej ruke som tancovala, tú hranicu medzi mnou a svetom okolo som si uvedomovala ešte viac než za triezva. Chcelo sa mi spať a vydržať do konca. Pamätám si neónové farby, záblesky. Množstvo zábleskov, žiaden hmyz, deravé plechovky, teplé chodníky a suchú trávu, v ktorej sme ležiac čerpali zdanlivú energiu.

No a potom neskôr sme si hovorili silné veci, také, ktoré nami hýbu. Slová vyfiltrované alkoholom len na podstatný zhluk, jednu dôležitú pointu, ktorá sa vryje do duší a navždy poznačí naše vnútra. Pozerali sme si do opuchnutých očí, slnko pomaly vychádzalo a odrážalo svetlo od sklených budov nábrežia, od hladiny Dunaja, od povrchu nášho hlbokého prežívania. Taška obliata pivom ma na pravom boku chladila, myseľ som mala pokojnú a telo unavené, ako skoro stále v posledné dni a noci.

A potom už nebolo nič zvláštne, nič nám už nebolo zvláštne.

Niekedy mám pocit, že sa musím znova naučiť dýchať a dúfať. Napríklad aj v to, že pre hĺbku a čistotu nám je (alebo raz bude) odpustené.

urban

Hej muž. Hej, muž. Chodí mi po rozume, po myslení. Zase prišli tie dni, kedy sa treba skrývať. Prídu naplno, a jediné miesto, kde bude bezpečne, bude balkón s exkluzívnou vyhliadkou o štvrtej ráno . Púšťam tade vlasy, plávajú vzduchom hore a dole a ďaleko, pomaly sa spúšťajú do zelenej uprostred sídliska. Zbavujem sa ich a nepociťujem stratu. Rozmýšľam, aké by to bolo, nemať ich vôbec. Aby mi bezbariérovo fúkalo na krk kedykoľvek, keď bude nablízku ventilátor, otvorené okno v aute na diaľnici. Ako by som sa nemusela česať, ako by sa to rýchlo umývalo a ľahko upravovalo, pár centimetrov a každý inam. Vôbec.

Počúvam hudbu, ktorej rytmus treba hľadať, pijem kávu lebo mi nechutí, lebo je to energia po noci plnej kultúry, lebo skúšky sa stále neskončili. Jeme len červené ovocia, pár dní si to môžeme dovoliť. Lepkavé líca, ruky, špinavé tričká, umožňujú vnímať šťavy intenzívnejšie.

Žijeme tento mestský život, v krátkych sukniach a šlapkách šúchame o teplé chodníky. Od Dunaja fúka a pomaly pribúdajú komáre. Všade sú cudzinci, každý si prišiel pre iné zážitky. Všetci fotia, chcú strvácniť farby súčasnosti. Nové budovy, nové zmrzlinové príchute, nové koncerty, nové plány, nové, nové. Pre toto je to skvelé: mesto hýbe myšlienkami, hýbe ľuďmi, hýbe ľudí. Mesto pulzuje.

a pair of dull scissors and the yellow light*

Sedela som v auparku a cez slamku sŕkala niečo studené ovocné s citrónom a jadierkami. Len tak som pozerala pred seba, v skle trendového obchodu sa mihal ešte trendovejší predavač. Okolo chodili ľudia s papierovými taškami a na nich nápisy, ktoré/pre ktoré niečo znamenajú. Pozerali do výkladov, v jednom bola inventúra. Behajúce deti kričali a trúsili keksy po lesklej dlažbe, tehotné ženy a ich očakávanie.

Potom som šla peši cez most, trikrát. A aj inde. Slnko svietilo, výhľad bol ďaleký, a ja som nechcela byť sama. Niekedy nemáme na výber.

Na druhý deň ma tým zobudili. Tým, čo keď som sŕkala a celá sa sústredila, že práve teraz nechcem, aby sa niečo zmenilo. Už nešlo spať a oni odišli, zase ma nechali samú. Hrala som na klavír, dlho, a do toho som plakala, lebo neviem spievať. Nerada hrám keď ma niekto počúva. Také čudné, že to je práve nato, aby počúvali.

Celý deň som si hrala. Vnútri. A neviem, čo povedať. Ako sa tváriť. Ako reagovať. Hovoriť slová, ktoré som nikdy nehovorila. A teraz sa ma príliš týkajú.

Niekedy pochybujem o svojom cítení. Okolo mňa sú návaly emócií, čierna atmosféra a prejavy pocitov, a ja len pozerám pred seba, ani nežmurkám, cítim prázdno. Také zvláštne prázdno, kedy nič neviem dať, ale stále viem prijímať. Aj keď sa to nikam neukladá, len to pretečie, trošku formuje, mení. Rozmýšľam a zaujímam sa, či to bude potom tak, ako sa hovorí. Snažím sa vnímať farby nádeje.

Práve mám prvýkrát povinnosť byť patetická, náležite to využijem. Lebo kedy, ak nie dnes večer.



*Regina Spektor - Samson

nákazlivosť

Janka ma ukľudňuje, lebo povinnosti ma vnútorne tlačia nikam. Mali by sme sa učiť. Ony robiť projekt v jave a ja písať o zmenách a eú, prekladať slová príbuzné s psychológiou. Miesto toho si posielame priezviská zo školského systému a veľa sa smejeme. S tanierom na pupku a pravidelými kontrolami telefónu či už hádam, čo asi robí v túto chvíľu, či si na mňa spomenie medzi jednotlivými chodmi, obklopený známym v cudzom prostredí.

Lampa sa odráža od plastu na zakladači, svieti tam lístok splnené prianie, o ktorom bolo treba poznámkovať. Kalendár už je plný po koniec júla. Je plný príjemností, ktoré budú nasledovať po všetkom nutnom, a mňa aj tak škrie pocit pevného rozvrhu. Nespokojnosť z očakávania a strata možnosti zmeniť to, zmeniť to všetko.

Hovoríme a predbiehame čas o tisíce dní, definitívne, je to preto, že nás nepočujú? Medovkový čaj, žena, ktorá sa vie hrať so svojim hlasom, aj kvôli tomu sa mi chce iba myslieť na pehy a soľ, noci, kedy nepôjdeme spať. Chuť mám stále jahodovú, vôľu meniť - dúfam - silnejšiu.

Nevadí mi to, že si dnes čítam len obaly od čokolád, že šúchať cédečkami o dlažbu je jav nezvratný, že choroby vlastne nemajú správny dôvod, že v mrazničke bola nehoda. Teraz to nevadí.

zo skla

Je to škoda, že u nás nechodia v noci električky. Tak naozaj v noci. Bolo by fajn, keby napríklad cez ich zvuk nebolo počuť niečo dôležité kričané z druhej strany ulice. Alebo by sme si na mokrom chodníku do rytmu blikajúcich pouličných lámp zatancovali tanec na rozlúčku. Vtedy by som prepáčila aj cigaretu dohorievajúcu v mláke pri obrubníku. Točila by som otvoreným dáždnikom a predstavovala si pri tom svoju neexistujúcu nenahraditeľnosť. Pam pa ram.

A nebojíme sa asociálov, lebo sú šarmantní, vedia pozdraviť až to prekvapí, s klobúkom dole a výhľadom na plešinu. Takto ľudí zoceľujú svojou imaginárnou integráciou, že to nikomu nepríde čudné, prisadnúť si v poslednej električke, ignorovať nehygienu a porozprávať sa o dávnych časoch, alebo snoch, ktoré sa nikdy nezaprášia. Slušne sa rozlúčiť, prichytiť si pri tom sukňu, a vystúpiť pomaly schodíkmi na zastávke na znamenie. A ten posledný pohľad s bielymi zubami a opätovaný s deravými, také veci si odkladáme na večery so samotou.

Šúchanie o rohožku, milosrdné žlté svetlo stolovej lampy, ťaživé barokové náušnice, len v pančuchách a teple pozerám von oknom. Za nimi. Do tmavej vody, do diaľky noci. Vyhodilo poistky, a ja ďakujem Baudelairovi za zvuk jeho gitary. A iné.

tváre

Mám prechodnú chuť počúvať džez alebo swing, niečo staré a melodické v zlej kvalite. Myslím na ráno za žalúziami a spotený chrbát, opuchnuté oko, raňajky do postele. Na splnené sny a bezsenné noci, kedy len dvihnem hlavu, skontrolujem toho vedľa mňa, a ľahnem si naspäť.

Keď zavriem oči, vidím zvýrazňovače všetkých farieb, tisíce papierov, ktoré nečítam a mala by som. Rozhodla som sa chvíľu podvádzať a kradnúť čas len pre seba, po týchto dňoch oživovania červenej a vône starých časopisov.

Slová potrebné
slová zbytočné
slová akékoľvek.

Niekedy nie je nič výpovednejšie než ticho,
niekedy nestačí ani tisíc. Slov.
Dnes mi to nevadí, našťastie prevažuje potreba výpovede gestom.

Začalo hrmieť. Nad strechami domov, ktoré vidím, sa blýska. Počítam si sekundy od blesku po hrom, baví ma to. V. mala pravdu, peknú búrku prajem. Cez búrky sa ľahšie dýcha, povedala, stále si to pamätám.

22

Cítim kvapky potu pod vlasmi, keď obchádzame telo starej ženy, ležiace na prechode. Na prechode. Za ním bliká veľký čierny džíp, pri tele ženy vnútorne pohnutý policajt chaoticky riadi premávku. V strede prechodu leží topánka, sanitka je na ceste, zaseknutá niekde v strede stredajšej dopravnej špičky. Plné cesty - každý z nás ide za svojimi povinnosťami.

Na zemi leží špinavé posteľné prádlo, mám na mysli tmu a teplo, noc, akých bude pribúdať, a že sa na to teším.

.. a budeme si klamať. O našich predošlých životoch, nedostatkoch, vďaka ktorým sme výnimoční, o strmej ulici pod Slavínom a čo všetko tam robíme. Necháme doznieť ozvenu, nech sa odráža od plotov prázdnych domov a dezorientuje hmyz, ktorý sám nevie, prečo je práve tam.

Pod pouličnou lampou, v aute s vypnutým motorom si spočítame, koľkokrát lepšie sa poznáme, o koľko bližšie k sebe samým sme. Neprší a ani nefúka, len lampy svietia, žlté body jeden za druhým, navigujú domov.

leftovers

Nemám čas upratovať, triediť a zametať, tak po tom stúpam a zisťujem, že sa po tom vlastne kráča celkom príjemne. Takto napríklad:

Budia nás povinnosti, trúbenie vlakov, slnečné lúče vo vlasoch, špinavé periny. Priemyselný výhľad, jeho odraz na našich postavách, pumpa a rýchlosť taxíkov. Chuť jahôd, rumu, smotany a bailey's, dúfanie že žalúdok to strávi, že ani črevá nebudú protestovať.

vnemy, všetko sú to len vnemy, otvorené zmysly ochotné registrovať.

Panthenolom natreté hladké nohy trčiace z balkóna, spotený chrbát a všadeprítomná vlhkosť, počúvame karbobrúsku dole vo dvore a pozorujeme lesný požiar nad mestom. S pocitom, že takto cudzie a blízke to je a bude na veľa miestach, potvrdíme si to prípitkom miestnou liehovinou.

Spod postele sa vyťahujú kôstky z broskýň, ktoré nám tiekli po lícach a rukách až na lakte a ešte ďalej. Šomrem, že niektorí nie sú vhodní na život, aj keď sú takmer najbližší.

A skokom v Chicagu. Na vyhliadkovom kolese hrajú džez a aj keď sa mi nepáči, hm-kám a fotím mraky nad jazerom, mozaiku zažatých kancelárií v mrakodrape na pobreží. A vrátim sa, pre ten pocit stopnúť si taxík, pre zmrzlinový šejk za dolár, pouličnú show a gigakyticu vo vstupnej hale hotela.

Aj pre také veci žijeme, keď ľudské teplo v našej blízkosti pomaly chladne.

videla som slnko

ráno, potom už nie. Teraz je tu tmavo, nikto sa neospravedlňuje, nenesie zodpovednosť za to, že nás bolia hlavy, srdcia, svaly na rebrách. Chodím po prázdnom tichom dome, pozerám sa von oknom a neprší, neviem prečo. Keby pršalo, zapadlo by to do celku tohto dňa.

Ľadovú vodu na boľavý zub, štípnutie osou do bezcitnej končatiny, niečo také prudké, čo vnímajú všetci, lebo závisí od intenzity, závisí od intenzity vnemu, kto ho postrehne a ako hlboko človekom prenikne. Ako ho zmení, uloží, uchová v sebe na časy, kedy si povie hej, presne takto to bolo a malo to dôvod, prečo som si vtedy povedal, že nikdy nezabudnem.

Rozprávame o sile, uvažujem či to je naozaj tak, že to najhoršie nás urobí odolnejšími. Sila sa nedá sľúbiť, môžeme len dúfať a predpokadať, veriť, že sme silnejší, než si myslíme. Aj do výťahov sa píšu kapacity nižšie, než tie skutočné. Pre zdanlivú istotu a pokojnejší spánok.

Aj tak si myslím, že takéto veci sa nemajú stávať. Ako keby nestačilo, že nebol tu, ale tam. Že už nie je. Len tak, zmenil to okamih, čas, ktorý vraj ani neexistuje. To len my sme si ho vymysleli, v našej trápnej ľudskej snahe systematizovať pre dojem kontroly.

Ani nám nezobrali peniaze
nič
čo je naše
aj tak sme stratení.

teplé miesto

Dobre sa mi beží cez mláky, s dokladmi vo vreckách a rukou na hlave, pridŕžajúc baretku, nech ju neodfúkne niekam ďaleko, preč z môjho dosahu. A ani to nevadí, keď si v tieto dni zabudneme šále a zmokneme týmto dažďom, lebo je to príjemné, príjemné ako nohy od blata, ruka kopírujúca vodnú hladinu.

Používať zmysly, všetkých šesť a naplno, to by malo stačiť, aby si nikto nevšimol prázdninujúci rozum. Aspoň nateraz. Rozprávať sa s ohňostrojmi, prekračovať uvoľnené kachličky. V škole stojí ťažká vôňa dámskych parfémov, vystriedala smrad jedálne z podzemia. Stoja v hale ako rozhádzané farbičky, každá má kostým v inej farbe dúhy. Na záchodoch pred zrkadlom bojujú o svoj odraz, jedna si červenou kontúrkou skoro vypichla oko. Tie vonku držia kytice ľalií v celofánoch, obzerajú sa naokolo. Indícia k tomu, čo hľadajú, chýba.

Všadeprítomné nepretržité prepojenie, veľké rezané a paradajka na kraji taniera, máme pocit dvojakej plnosti.

Vybavuje sa mi uháňajúci vlak na dobré ráno, pravidelný dych, vnímajúca ruka. Fakt, že sa našli. Naše teplé miesta.