ardent

Ťahám ju, ako vtedy keď som mala desať, kriedou pískavo od jedného konca tabule k druhému, názorný príklad nekončiacej čiary; priamky. Nechápala som, čo sa všetci smejú, smiala som sa, že nikto nechápal.

Tak ju teraz kreslím tiež, zase, ako už po stý krát. Ťahám, ako si čítam slová, ktoré sú, aby vyvolali reakciu, závisť, emócie. Možno podnet, možno depresiu. Nie je to jedno, keď sa efekt vyhol účelu? A hádam je.. Zanechávam kontrastnú stopu na nepopísanej ploche, nanášam atrament v tvare dokonale neohybnom.

Baví ma to, členiť dni, mesiace, obdobia, na viac úsekov. Ukončiť a začať, nie stále pretrvávať, nezlievať. Deliť. Nech máme viac, aspoň zdanlivo. Viac času, viac uváženia, viac zodpovednosti, viac spomienok, pomedzi tie čiary, čo si robíme v našich krátkych životoch.

Hotovo. Asi to je tak, že aj ja mám rada svoj život pásikavý.

much kisses

Tak mi je.. dážď padá na naše duše, nielen na moju, keď kráčame po mlákach smerom na Dunajskú, mlčky, obom vlhnú oči, veľa slova strašne, lebo to vystihuje. Strašne chýbať, strašne veľmi, strašne nechcem. Že to bolo dávno, keď som mala toľko od plaču, ako dnes keď si som ti povedala to ja viem.

Treba to, dostať vnútro teplými čiernymi stopami von. Ale až tu, teraz, to je iná intimita, na plač som príliš hanblivá, vždy som bola. Neukážem, nechcem. Len jemu, teraz. Teraz, keď teraz znamená neskoro. Už to chcem inak, konečne, aby to bolo akurát načas, dúfam že niekedy, že to niekedy tak bude, konečne áno. Raz..

Zmyjem zo seba špinu dneška, vyspím sa do dňa keď odíde, aby som si plne uvedomila, ešte plnšie. Je to ťažké, rozísť sa s tými, ktorých chceme nasledovať. Ako hovorím že všetko bude dobré, lepšie, že sa nemá báť, a ako dúfam, že to tak nebude, že sa vráti a aj keď nebude rád, bude tu. Bude tu so mnou.

Kto je tu na to, aby povedal, že je to zlé?
Kto je tu na to, aby povedal, že to nie je správne?


crn*

caving in

Tekuté očné linky, vlasy ako majú byť, oblečenie presne také na všetko, ako som chcela, a ako som nedostala šancu ukázať. S tým chvíľkovým pocitom istoty, potme v medickej záhrade sa dá zmerať, ako rýchlo odíde. Šťastie, sila, nádej. Kombo, ďalší prosím.

Hej, vysvetľovať, prečo práve tak, nemám to rada, neviem to, niektoré veci nejdú vysvetliť, ony len tak sú. Ako dnes povedal, že keby nie, predsa by tam nebol. To potešilo, strašne to potešilo. Neúmerne nasledujúcemu. No a potom bol preč. Aj ten druhý. Tak stojím sama v rade na nástupišti, dole schodami ide sedem skínov, ľudia sa obzerajú a nápadne sa tvária nenápadne, len ja sa tvárim laxne že a čo, horšie to už predsa nebude, s rozmazanými očami a hudbou najnahlas.

A tak tam sedím, počúvam cez pauzy ako si tí tvrdí hovoria tvrdé historky, bolia ma bubienky, prehlušujem myšlienky. Nech si idú, kľudne plynú, ale nech sa ma netýkajú. Len toľko by som chcela. A ešte sedieť sama celú noc na hrádzi, vnímať chlad vonku a vnútri, ako sa mi pokazilo srdce a teraz sa krv z neho rozlieva všade, až do špičiek prstov na nohách. Pomaly, chcem si to uvedomovať. Cítiť sa ľudsky po neľudských skutkoch, zážitkoch, aj prežitkoch. Možno som pripravená, znášať dôsledky svojich skutkov. A možno niesom. Nie, určite niesom.





What you do
No one can decide it's up to you
And who you are is what you choose
These times when the world falls apart
Make us who we are..

očividne

Keby som tu len tak ležal
ležala by si so mnou
a zabudla na svet?

spieval jej, pamätá si to. No a potom sa rozpršalo, ó, ako veľmi sa rozpršalo. Chlad sálajúci z nezvyčajne teplých vecí, napríklad z jeho rúk v jej spomienkach. Tyče v autobusoch sú ľadové, nedajú sa držať bez svetra stiahnutého na dlaň. Kvapky, kvapky potu, kvapky krvi, kvapky dažďa, kvapky nádeje. Dopadajú na ľadové sklo vydávajúc mrazivý zvuk. A ako to vôbec nebolo dávno, keď sa na tieto dni iba spomínalo. V posteli je teplejšie, aspoň na dojem.



Koľko je možností
ako sa vyberá
prečo je voľba aká je
a je správna
ak je zo srdca
ktoré zamŕza?



Možno by sa malo spáliť, aby mohlo zase zamŕzať. Možno by ten horúci čaj, čo je na stole, mal niekto pofúkať. Možno, že to bude v poriadku, prejde pár dní, stane sa, čo sa má stať a všetko sa pohne vpred. Spojka, plyn, púšťame, ide to.

Asi sa spáli. Čaj, ten pofúkam, stále to viem, odovzdávať teplo, aj iné veci.. No a možno sa to celé pohne v pred. Už čoskoro.

zápis

Farby a obrazy
obrazy a odrazy
všade okolo
pestré, rôzne.

Hlasná elektronika
pančuchy v sandáloch
žlté dredy
hypnotické oči.

Jeden
druhá
tretia
štvrtý, porade.

Formuláre, tlačivá,
podpis sem
podpis tam
dátumy, nepopliesť!

Dobrý pocit
napriek všetkému
zábudlivosť
prináša smiech.

Do tašky dáždnik
do schránky mejly
do hlavy rozvrh
aj vyhlášku.

Zvedavosť
radosť
mladosť
pochabosť?


Inak, dajte si vyhľadávať v obrázkoch smiech. To vie urobiť náladu, ak ju ešte nemáte.

twist

Potrebovala prefúknuť, tak som ju vzala von. Hlavu. Dnes je zvláštne, tak mokro na chrbte a chladno vo vzduchu. Ani slnko tak nepálilo, keď som v čiernom tričku sedela v sade a dlho čítala dušeka. Uša, Piťo, Igor, Nadina. Oni všetci tam boli so mnou. A ešte muž s bicyklom a vystresovaný chalan v hiphopovom oblečení, za ktorým prišlo s desaťminútovým meškaním dievča jeho snov.

Prečo je to tak, že všetci chodia cez Nový most po tej strane smerom k mestu a nie k hradu? Tá je oveľa krajšia. Dôchodcovia, rómske dievča, telefonujúci otecko, spiace dieťa. Vanú mi vlasy cez tvár, je namáhavé ich stále odhŕňať. Páči sa mi na moste, dá sa dobre fotiť, take conceptual fotky. Voda je zeleno-žlto-rýchla, samé prekvapenie. Na skalách sedia kačky a prázdne fľaše.

To nevie každý, sedieť tak voľnomyšlienkarsky, so šľapkami v rukách ťapkajúc nemeckej sprievodkyni do výkladu. Na úsmev.

K ruke mi prirastá telefón, potom k uchu, k druhému hudba. Intenzívne. Odreté nohy, krv pôjde z ponožiek studenou vodou.

Stále som na tom moste, mysľou, pozerám sa dole, držím si aviatorky, nech sa mi nezošuchnú z nosa. Tak to ide, obrazy a život, všetko, a ľudia zabúdajú, spieva mi Roger Daltrey do pravého ucha.

uviazlo v momente

Kazím
kazí sa.


Nechcem ubližovať,
nemôžem zotrvávať.


Ťažké myšlienky
na ľahké dni.


Chodím, s veľkým úsmevom, dávam pozor na špičky od seba, pozerajú sa, viem že sa pozerajú. Z áut, alebo len tak, oproti na chodníku. Na tú masku. Nemôžem chodiť nahá, odhalená, teraz nie, nie je to pre ich oči. Také zvláštne, zraniteľné stvorenia, tí ľudia, keď majú ukázať svoj vnútorný odpad. Upratať, čo sa nakopilo na smetisku duše, veľkou lopatou. Znetvoriť, zničiť. A nejde, rozpína sa, stále viac, až nie je priestor, a i tak sa nechce vymaniť vnútrajšku. Ani cez slzy, ani cez krik. Len tak, behá po rozume, ako temná myšlienka, jedna, druhá, urob to, urob hento. Urobiť, neurobiť, kto nás zachráni, keď nás zrádza vlastné svedomie? Treba to precítiť, bolesť, ešte ani nepadajú listy, celé je to pomýlené, celé toto. Veď počkaj. Nájde sa. A potom, čo potom?

Chcela by som dospieť
späť do morálnej čistoty.

niekde medzi

Suším zmoknutý týždeň, stranu po strane, určite mal v schránke klaustrofobický záchvat, keď tak nasiakol. Rozbalené a nevybalené, šaty, spomienky, pocity. Ne zemi, tejto Zemi.

Neviem to, urobiť poriadok v slovách, povedať, čo chcem ako chcem. Lenže. To sa nerobí, nie je taká doba, dať prečítať a čakať odpísané. Konfrontuje sa. Nemáme čas, nikto, všetko rýchlo, rýchlejšie. Uteká. Pozerám sa do kalendára, zachvíľu odíde, bude preč, bude to bolieť, ale až potom. Predstavy málokedy bolia.


Ako pusa, uprostred václaváku, chutila po pive, život okolo pulzoval, len ten náš sa zastavil. Najlepšie. Ruže, Praha, domácky cudzia, vonia komunizmom, veľkosťou, keď treba používať nohy a metro. Poslúchaj, hovorí mi, stále mi to hovorí. Vtedy som nevedela prečo, už to tuším. Zvláštne, ako iní vedia o vás lepšie, aj keď o sebe viete. Hudba nahlas, plzeň, smiech, fotky. Nerob hlúposti, hovorím mu, nevie prečo, možno už tuší. Tráva koluje v podniku pri stole, na námestí, bežnosť. Špeciálny betón, obrovský park, veľa, oveľa viac. Moja vnímaná zliatina.

Záblesky minulosti, nedajú spávať, chcú pokračovať v prežívaní. Spať späť v realite. Nevládzem byť zodpovedná, férová, podľa očakávaní. Posteľ, ďalšia a ďalšia, volať, písať, zelená, modrá. Zelená? Modrá? Často hovorím, nechať plynúť. A potom si odporujem. Odporne odporujem.

sobota

Mám taký pocit vštepený od nepamäti, že čím vyššie podpätky, tým hlúpejší zjav. Aj vtedy. Veľké vlasy voňajú ako jazmínová ezoterická tyčinka. Unavene ležiac na gauči, ideálny chillout. Nad pravým kolenom veľká modrina, vyníma sa v minisukni, každý sa raz učil preskakovať múr.

Páčilo sa mi, ako ma zoznámil s novým, lebo malo ideálnu atmosféru. Schátrané ihrisko medzi internátmi a vlakmi, v pološere sediac na teplom asfalte, na skejte, a na kedysidveráchzoskrine. Čím väčšia tma, tým viac nás profilovalo svetlo z neďalekých reflektorov.

Úzke gate
veľa slov
málo benzínu.

Pizza na stojáka v tmavej uličke, žiadne vreckovky, zmrzlina na hviezdoslavku, o pol noci je na lavičke chladno. Známi známi, tmavý les, stretnutie podozrivých mužov v mlynskej. A ešte pekný výhľad. Toto si chcem pamätať.

p

Pri západe slnka na nadchode romantická pusa za hudby kamiónov a rajského mišungu vetra s ruchom odchodov z práce. Stoja tam, stále, pôsobia oddane industriálne.

Pod nadchodom zastaví modrý bavorák, Jožo a Fero si dajú pusu na rozlúčku, Jožo odfrčí a Fero pokračuje v ceste po svojich, mestských a hromadných, ďalej od holohlavého Joža a jeho značkového trička.

Piedestál z kvetináča, narýchlo vymyslený, vyhovuje na pozeranie. Aj ľudia, čo sedia v kaviarňach, pozerajú, nemali by sa. Ich polovičky hovoria a oni sa pozerajú. Lenže inam. Nedá sa, vynútiť si pozornosť. Ak, tak polovičná.

Páči sa mi, neporiadne sedenie. Na tom kvetináči, alebo na schodoch, ako včera. Veľká biela sedačka a pretlak nás, také filmy, nad ktorými treba rozmýšľať namiesto spánku. Ráno je ešte zima, na chodníku paradajka, v červenom autobuse teplo.

Pozerám
počúvam
prekvapím
poviem
prečítam
a podobne.