uviazlo v momente

Kazím
kazí sa.


Nechcem ubližovať,
nemôžem zotrvávať.


Ťažké myšlienky
na ľahké dni.


Chodím, s veľkým úsmevom, dávam pozor na špičky od seba, pozerajú sa, viem že sa pozerajú. Z áut, alebo len tak, oproti na chodníku. Na tú masku. Nemôžem chodiť nahá, odhalená, teraz nie, nie je to pre ich oči. Také zvláštne, zraniteľné stvorenia, tí ľudia, keď majú ukázať svoj vnútorný odpad. Upratať, čo sa nakopilo na smetisku duše, veľkou lopatou. Znetvoriť, zničiť. A nejde, rozpína sa, stále viac, až nie je priestor, a i tak sa nechce vymaniť vnútrajšku. Ani cez slzy, ani cez krik. Len tak, behá po rozume, ako temná myšlienka, jedna, druhá, urob to, urob hento. Urobiť, neurobiť, kto nás zachráni, keď nás zrádza vlastné svedomie? Treba to precítiť, bolesť, ešte ani nepadajú listy, celé je to pomýlené, celé toto. Veď počkaj. Nájde sa. A potom, čo potom?

Chcela by som dospieť
späť do morálnej čistoty.

niekde medzi

Suším zmoknutý týždeň, stranu po strane, určite mal v schránke klaustrofobický záchvat, keď tak nasiakol. Rozbalené a nevybalené, šaty, spomienky, pocity. Ne zemi, tejto Zemi.

Neviem to, urobiť poriadok v slovách, povedať, čo chcem ako chcem. Lenže. To sa nerobí, nie je taká doba, dať prečítať a čakať odpísané. Konfrontuje sa. Nemáme čas, nikto, všetko rýchlo, rýchlejšie. Uteká. Pozerám sa do kalendára, zachvíľu odíde, bude preč, bude to bolieť, ale až potom. Predstavy málokedy bolia.


Ako pusa, uprostred václaváku, chutila po pive, život okolo pulzoval, len ten náš sa zastavil. Najlepšie. Ruže, Praha, domácky cudzia, vonia komunizmom, veľkosťou, keď treba používať nohy a metro. Poslúchaj, hovorí mi, stále mi to hovorí. Vtedy som nevedela prečo, už to tuším. Zvláštne, ako iní vedia o vás lepšie, aj keď o sebe viete. Hudba nahlas, plzeň, smiech, fotky. Nerob hlúposti, hovorím mu, nevie prečo, možno už tuší. Tráva koluje v podniku pri stole, na námestí, bežnosť. Špeciálny betón, obrovský park, veľa, oveľa viac. Moja vnímaná zliatina.

Záblesky minulosti, nedajú spávať, chcú pokračovať v prežívaní. Spať späť v realite. Nevládzem byť zodpovedná, férová, podľa očakávaní. Posteľ, ďalšia a ďalšia, volať, písať, zelená, modrá. Zelená? Modrá? Často hovorím, nechať plynúť. A potom si odporujem. Odporne odporujem.

sobota

Mám taký pocit vštepený od nepamäti, že čím vyššie podpätky, tým hlúpejší zjav. Aj vtedy. Veľké vlasy voňajú ako jazmínová ezoterická tyčinka. Unavene ležiac na gauči, ideálny chillout. Nad pravým kolenom veľká modrina, vyníma sa v minisukni, každý sa raz učil preskakovať múr.

Páčilo sa mi, ako ma zoznámil s novým, lebo malo ideálnu atmosféru. Schátrané ihrisko medzi internátmi a vlakmi, v pološere sediac na teplom asfalte, na skejte, a na kedysidveráchzoskrine. Čím väčšia tma, tým viac nás profilovalo svetlo z neďalekých reflektorov.

Úzke gate
veľa slov
málo benzínu.

Pizza na stojáka v tmavej uličke, žiadne vreckovky, zmrzlina na hviezdoslavku, o pol noci je na lavičke chladno. Známi známi, tmavý les, stretnutie podozrivých mužov v mlynskej. A ešte pekný výhľad. Toto si chcem pamätať.

p

Pri západe slnka na nadchode romantická pusa za hudby kamiónov a rajského mišungu vetra s ruchom odchodov z práce. Stoja tam, stále, pôsobia oddane industriálne.

Pod nadchodom zastaví modrý bavorák, Jožo a Fero si dajú pusu na rozlúčku, Jožo odfrčí a Fero pokračuje v ceste po svojich, mestských a hromadných, ďalej od holohlavého Joža a jeho značkového trička.

Piedestál z kvetináča, narýchlo vymyslený, vyhovuje na pozeranie. Aj ľudia, čo sedia v kaviarňach, pozerajú, nemali by sa. Ich polovičky hovoria a oni sa pozerajú. Lenže inam. Nedá sa, vynútiť si pozornosť. Ak, tak polovičná.

Páči sa mi, neporiadne sedenie. Na tom kvetináči, alebo na schodoch, ako včera. Veľká biela sedačka a pretlak nás, také filmy, nad ktorými treba rozmýšľať namiesto spánku. Ráno je ešte zima, na chodníku paradajka, v červenom autobuse teplo.

Pozerám
počúvam
prekvapím
poviem
prečítam
a podobne.

sugar, honey

Žlté, modré, zelené, hnedé, červené. Na každom je m. Poukladám ich vedľa seba a mám jedno veľké mmmmmm. Také sú, chrúmavé, raz roztopené, raz stopené. Exces.

Ešte stále cítim soľ, nejde vymyť zo svetlých, svetlejších kučier. Na chodbe sa suší stvrdnutý uterák, absorboval plnou kapacitou. Všade je neporiadok, na zemi, v posteli, v hlave, nechce sa mi sysematizovať.
Letná
lenivosť.
Letargia.


Natreté hnedé nohy, v legínach na hrádzi, Dunaj je špinavý a studený. Nie ako more. Nové slovo, slovo most. Sú dôležité, tie mosty, uvedomujme si. Nielen deti, aj dospelí.

Spomenula som si, dnes pri Dunaji, na ten večer na zoschnutom pni v objatí pri západe slnka, potrebovala som utešiť pre vlastné chyby, bolo príjemne mrazivo. Vlny narážali na breh, na betónové panely, poznačená príroda, čajky, oranžovo. Symfonický gýč, cesta späť tmavá, hviezdnatá, preto nie mesto, len pre tie hviezdy. Objatia, pomiešaná vôňa, harmonizovali sme.
Aké je to zložité, stále, zase, aj potom bude, viem to. Navždy. Tento svet, zvláštna matematika, keď ten, čo ubližuje je ten, čo lieči. Nevadí, nie je čas na výpočty bez výsledku, len prežívať, trpieť, plakať a nechať lieky prísť. Nehľadať. Pasívne je to dobré, niekedy najlepšie.

Fotky, obrazy v mojej hlave, nechám si ich. Ten pohľad naposledy. Nestačí odfotiť, ani nakresliť. Emócie, tie sú dôležité. Čo + ako. Počítam.

horúcno

Teplo, teplejšie. Posledné dni sú presne také, aké majú byť. Disorganizované. Málo spánku a jedla, veľa zábavy, hudby, alkoholu, nových zoznámení, telefónnych čísel a dobrodružstiev, takých celoživotných.

V noci na fontáne, do bodky ako som to písala vtedy dávno, na neuverenie. Treba si vychutnávať všetko, aj toto, naučil ma, žije pre moment, prvý krát sa mi minuli argumenty, mal pravdu, odvtedy žijem pre moment uvedomelejšie.

Chrúmanie ľadu
kúpanie v daždi
kúpanie v noci
vstávanie po obede
správy
správy.

Páči sa mi tento život, jeho konečnosť. Takmer úpal, vôňa mužského potu, vriaci krém na opaľovanie, dusno v električke, trolejbuse a autobuse. Ďalšie hudobné spriaznenie. Podal mi papierik, vraj sa mu páči čo počúvam, že čo to je. Nepovedala som metal, lebo sa to nehodilo k minisukni, ani alternatíva, lebo by som musela zbytočne vysvetľovať, tak som mu podala slúchatká. Cez úsmev, mám vraj dobrý vkus, aj mi bolo ľúto, že nemám rada jeho etno.

Žemľa s nábehom na pokazenie na autobusovej stanici, lesklé čelá, veľa ľudí má v rukách fľaše vody, minerálky, nezmestia sa do tašiek. Niektorých zmohla únava, spia na lavičkách, iní sa prezliekajú. Len tak, na ulici do plaviek, dovolia si, ľudia majú pochopenie.

Takéto to je, nefingované júlové provizórno.

schody

Hej, takto letne a upršane, fúkavo a pokojne. Wolfmother mi z rádia rozpáva príbeh o srandistovi a zlodejovi, ja vám iný.

Chcela som Kvety zla, nikde ich nemali, akoby už bolo na jeseň.

Vošla som, ovanul ma chlad a písmená, veľa písmen, veľa kníh, slov, príbehov. Všetky napísané a zachované, len jeden sa dial. Páčilo sa mi, ako sa vynoril spoza jedného regálu a hovoril na mňa, akoby ma mal dávno prečítanú. Ako všetky jeho kamošky v policiach okolo. Povedal, že sa nehodím na riadenie ľudí, že som na to príliš úprimná, milá a príliš pekná, že to vie, lebo k nemu sa ľudia nechodia na nič hrať, chodia mu brať priateľky a prispievať na život. Smiala som sa, bol autenticky akčný, ani on sa nehodil na predavača. Nechcela som mu to povedať, veľa ľudí robí, čo sa im nehodí a aj tak je to dobré. Mal hrubé okuliare, tenký sveter a niečo cez päťdesiat. Hovoril aktuálne o životných pravdách, počúvala som, smiala som sa, videla som, že je rád. Zatiaľ sa v podzemí prestriedalo pár zákazníkov, ako taká rodina,

ahoj
nie, ešte tie zbierky neprišli
práve včera som to predal, cestovali na dovolenku a chceli niečo ľahké
kniha, ktorú hľadáte príde zaručene 20 minút po vašom odchode
dovi
vidíme sa o týždeň.

Hovoril pútavo, kvetnato, najviac zapôsobil prirovnaniami. Úžasne presné, také matfyzácke, ako povedal, škola človeka poznačí. Povznesene som na ceste späť rozdala dobrú náladu zopár náhodným okoloidúcim, ešte sa vrátim.

Je to škoda, že nemá rád symbolizmus.

bright

Cez búrky sa ľahšie dýcha, povedala veronika, a tým ma presvedčila. Cez búrky sa ľahšie dýcha, poviem si zachvíľu. Je to pravda, vždy si spomeniem, keď je mokro okolo mňa aj na mne. Nie je veľa takých viet, čo máme v hlave vždy pripravené prísť na um. Takých nedočkavých.

Okno je dokorán, fingujem prievan. Obloha má tie farby, tie pre ktoré ostávame v lete dlhšie vonku aj keď sú komáre a vnútri toľko roboty. Zachytávam ich cez sieťku, vädne mi orchidea, ona nemá rada slnko, nie ako my. Stále ma to zvádza, pozerať tam, v skle sa odrážajú pouličné lampy. Nezmyselne svietia na cestu, svietia na nezmyselnú cestu.

Snažím sa ju nájsť, hľadať všade. Neviem ako to bude, neviem. Je toľko plánov, chcem ich naplniť, všetky. Spestriť leto jahodovým mojitom a novými plavkami.

S h. si urobíme filmový maratón a dostanem lekciu grafiky. Pôjdeme do botanickej a fotiť. Už možno aj ja, uvidíme.

S b. si pôjdeme do metra kúpiť veľké krevety, potom si ich urobíme, lepšie ako boli v meku. Pustíme si k tomu trainspotting, ktorý podľa neho MUSÍM vidieť. A ja ho potom zoberiem do fk Nostalgia na film náhodného výberu, aby bol viac v obraze než ja. Bude rád.

S t. si na miletičke kúpime kilo hrachu a zase ho celý zjeme na lavičke pod jeho domom. Prejeme sa zeleniny a dostanem masáž, lebo bude lepší, stále je, len mi to skromne neverí. Mám rada také stávky.

Neviem ako to bude, dúfam že nejako takto, dúfam, že najlepšie možne. Stále tu sedím, čas beží. Už ho nemám veľa, pár hodín. Stále sa mi páči ten odraz lámp, ako mi nie je zima a ako mi prestalo záležať a inde začalo. Som prekvapene šťastná, tak veľa za tak málo. Výhodný obchod, skúsim ho uzavrieť aj so životom.

veľký svet, malý kus

Žijem v takom svete, kde sa dejú veci. Neviem, možno je tak, ako má byť. V tom svete, keď sa veci udejú, ľudia, veď čo by to inak boli za ľudia, reagujú. Veci sa dejú, ľudia sa usmievajú, ja sa pozerám. Veľa vecí nechápem, veľa veciam nerozumiem. Usmievajú sa, mne prší v duši. Hm, nechce sa mi utierať, je mokro, napršane. Trošku sa odparí, potom zase a zase. V tom svete, kde sa ľudia usmievajú, sa hranice posúvajú. Nie je bezhraničný, len širšospektrálny. Slovo tolerancia nadobúda najhmotnejšiu podobu. Nekamarátim sa s ňou, je nesympatická a pripomína ten strom, čo kričal a hýbal konármi do tmy v tej rozprávke, keď som bola malá, najmenšia.

Večer, keď chodím domov, všetko nadobúda svoju skutočnú podobu. Spolucestujúci v autobuse sú o dva stupne temnejší. Majú zlovestné tváre a ich profil je povšimnutiahodnejší. Mnohí počúvajú nahlas hudbu, aj ja. Vždy sa zľaknem keď začnú hrať bicie, taká nečakaná dynamickosť. Vzduch je chladný, niektorí ľudia ho chladný aj vydychujú. S desivosťou ladia šarlátové závesy, ktoré ešte nestihli prežrať mole. Sklá sa zadýchavajú, akoby to bolo ich námahou, že motor rachotí. Na zastávke je kaluž krvi, veľká. Aj na druhý deň, aj potom. Z kaluže je fľak. Komu mám ísť povedať, že krv sa z asfaltu dáva dole kolou? Rozožiera lepšie než rozpúšťadlo. Na zdravie. Na Vaše zdravie.

ako prišlo

Šla som cez Starý most, dnes, naposledy predtým minulú noc. Ako znova, vtedy dlhá expozícia a hlboká tma, že turisti, málo svetla, presvetlená fotka, stále nerozumiem. Fotoaparáty - predo mnou stále pár krokov vpred, začínam si zvykať. Nadskakujem, míňam cyklistov a oni míňajú mňa. Cez mušie megaokuliare ala Paris maskujem, kam sa pozerám. Nepochopili by to.

Dobré veci sú veci používané. Potom sa nečudujte, keď sa opoužívajú. Ako ja.

Ruže, orchidea, poľné kvety, levandule.
Krásne
pominuteľné
krásne pominuteľné
mám ich plnú izbu
kým krásne nepominú
potom budú voňat v spomienkach
na toto jedinečné obdobie.

Myseľ sa vyjasňuje, najvyšší čas na svit a na spánok. V samovoľnom procese príde na veľa, nie o veľa. Dôležitý rozdiel.

Veľké myšlienky chodia neintencionálne. slovo dneška
Preto sú veľké.
Stále ma to fascinuje,
stále skúšam obísť systém pravdy a faktov,
stále rada bežím dažďom,
ako dnes.