lego house
Prečítala som si zopár vlastných postov, ktoré tu síce
nasledujú po sebe, ale boli tvorené s obrovskými odstupmi a v úplne iných
kontextoch. Tak asi na tom niečo bude, že žlté svetlo, víno a ľudské teplo
predstavujú šťastie. Minimálne pre mňa. Je tu aj veľa príbehov, ktoré sa stali
a stálo za to o nich napísať, vedela som, že sa k nim rada vrátim, ako teraz.
Čím to je, že také príbehy už v živote nemám? Alebo mám, len si ich zabúdam uvedomovať? Pozerám sa snáď všade inde, len nie okolo seba?
Snažím sa s tým niečo urobiť. A tak nemám čas na elementárne
činnosti, ktoré iní zázračne zvládajú a stíhajú, ale asi mi to ani neprekáža.
Zatiaľ. Bojujem so svojím perfekcionizmom a prvý krát v živote mám pocit, že
žijem na doraz. Už viem, aké to je, a aj keď musím maskovať kruhy pod očami,
tlmiť bolesť hlavy liekmi a žalúdok plniť fast foodmi, stojí to za to. Stojí mi
to aj za výčitky, ktoré mám, lebo niektoré veci nás nepočkajú, nedajú sa
odsunúť a tváriť sa, že teraz nie je vhodná doba. Sú veci, na ktoré je vhodná
doba vždy. A napriek tomu sú také krehké. Myslím, že si to stále úplne
neuvedomujem, aké jednoduché je o to všetko prísť. Tak sa hrám s ohňom a
testujem hranice, hľadám mantinely a posúvam možnosti svojej nemožnosti.
Je to už dávno, čo som naposledy prišla domov o štvrtej ráno a
nikto ma nečakal. Ísť a zažiť okamihy, pri ktorých nemám istotu, či je vhodné
sa o ne podeliť. Paradoxne sú tie najlepšie. Ešte stále ma bolí brucho od
smiechu, nohy z prechodenej Prahy a hlava zo všetkého alkoholu ktorý sme
ochutnali. Radosť z objavovania miest, na ktoré ani taxík nevie trafiť,
sledovanie tohto mesta z terasy kdesi hore nad ním. Slepá dôvera, prvorepublikové
vily, široké ulice, a cudzia bunda na mojich ramenách, akési hlbšie prežívanie
obyčajného života. Tu, teraz, znova. Viesť rozhovory do hĺbky, až na kosť. Je to radosť aj bolesť zároveň, odhaliť v niekom tak náhodne a tak rýchlo čistú ľudskosť a mrazivú úprimnosť.
V tom taxíku sa dozvedám, že bývala v dome oproti môjmu, aj sa
volala rovnako, ale to bolo pred dvanástimi rokmi. Odvtedy na tejto adrese nebol, až
dnes so mnou. Zahla mu a bolelo to, ale on už má manželku a dve deti. Sám zvyšok noci
rozmýšľal, či je rana, hoci stará, už zahojená. Každopádne na ňu myslel a môžem za
to ja. Radšej v tom nehľadám hlbší význam, možno len bývam na zlej adrese.