overwhelmed
Stále tá jedna pesnička on repeat, celé dni. Keď sedím v
električke, keď stojím v metre, rozmýšľam či ju počuť, čo si asi tak myslí
niekto sediaci vedľa mňa, 25 minút stále tá istá melódia, ten istý klišé text a
moje myšlienky niekde medzi poľnou cestou, studeným betónom a teplými dotykmi –
pravdepodobne to je úplne jedno.
Prichádzam domov vyčerpaná, a šťastná, ale nie je sa s kým
podeliť, o všetky myšlienky, zážitky a dojmy, zvážiť všetky pre a proti
rozhodnutí s ďalekosiahlymi následkami. Spomínam na Miláno minulý víkend, akoby
to bolo už veľmi, veľmi dávno. Ako to mesto občas pripomína Viedeň, ako sme
pili kávu na stojáka (lebo tak je to autentické, prísť do kaviarne vypiť si
kávu, nič iné), a ako sme si nemohli unavení sadnúť so zmrzlinou na lavičky,
lebo boli kamenné a ešte studené. Vietnamská svadba v parku, naša únava a
ľahostajnosť, navonok podráždenosť a v myšlienkach ťaživá neistá budúcnosť –
nás oboch.
Keď si po polnoci líham vyčerpaná do postele, nechce sa mi
spať, stále musím myslieť na to, že vybrať sa dobrovoľne cestou väčšieho úsilia
a neistého výsledku je dobré, je to rozhodne lepšie. Skúšam si to predstaviť,
vracať sa takto do prázdneho bytu neskoro večer, keď sa vracajú iní, ktorí už
večer stihli celkom iné veci. Žiť tak nie dni a týždne, ale roky. Že či mi to
nebude ľúto, obetovať vlastnú lenivosť – už teraz viem že nebude, ale čo ak.. Je
to presne tak, ako sa hovorí – zvláštne, ako sa deň za dňom nič nemení, a zrazu
je všetko inak.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára