Zistila som, že tráviť čas myslením a vôbec mať čas na svoje myšlienky vždy vedie k nejakým dôsledkom - u mňa je to plánovanie. Myslím za účelom. Tak som si dnes po pár dňoch intenzívneho myslenia spísala, čo všetko chcem uskutočniť. Keď sa vrátim domov, a aj keď je to ešte ďaleko, teším sa. Sú to napríklad veci ako - stihnúť viedenské vianočné trhy a varené víno tam, pekne sa obliecť a ísť na predstavenie do historickej budovy snd, konečne nalepiť na stenu tie svetielka, čo som kúpila pred piatimi rokmi, prechladnúť hore na hrade, keď bude oranžovo, a také.
Obklopujem sa tu radosťami a vyjadrujem sa jednoducho. Stretla som tu prvého človeka, ktorý sa naučil po slovensky. Normálne, ako sa my učíme po anglicky. Až na to, že on vedel okrem po anglicky aj slovenčinu. Zažila som s ním noc, kedy pohár vody a veľa slov o Bratislave sú všetko, čo človek potrebuje. Hovoril mi o Aligátore a hovoril pomaly, stihla som pri tom spomínať na jeseň, v ktorú som tam chodila ja. Pre zvláštnu lásku a dobrodružstvo. Ale myslím, že som to vtedy brala vážne. Od Aligátora sme išli ďalej mestom, prežíval to akoby bol vo vlastnom, prežíval to ako ja. Vraj sa u nás ľudia hanbia. Tu sa zas hanbia usmievať. Musím zistiť, kedy u nich dochádza k tej vážnosti. Pod oknami mám totiž školu a z nej sa nič iné než smiech neozýva. Čo je potom prirodzené? Keby som tu žila, chcela by som ostať dieťaťom.
Tento človek mi okrem iného povedal, že na jeseň je tu krásne. Zatiaľ je, trochu chladno, listy už začínajú červenieť. Od vrcholkov stromov, postupne. Ja sa postupne obkladám knihami a pripravujem svoju psychiku na dni plné tmy a nekonečného prúdu myšlienok. S čajom v takomto hrnčeku:
Ako sa hovorí, it made my day. A robí každý ďalší.
