lego house

Prečítala som si zopár vlastných postov, ktoré tu síce nasledujú po sebe, ale boli tvorené s obrovskými odstupmi a v úplne iných kontextoch. Tak asi na tom niečo bude, že žlté svetlo, víno a ľudské teplo predstavujú šťastie. Minimálne pre mňa. Je tu aj veľa príbehov, ktoré sa stali a stálo za to o nich napísať, vedela som, že sa k nim rada vrátim, ako teraz. Čím to je, že také príbehy už v živote nemám? Alebo mám, len si ich zabúdam uvedomovať? Pozerám sa snáď všade inde, len nie okolo seba?

Snažím sa s tým niečo urobiť. A tak nemám čas na elementárne činnosti, ktoré iní zázračne zvládajú a stíhajú, ale asi mi to ani neprekáža. Zatiaľ. Bojujem so svojím perfekcionizmom a prvý krát v živote mám pocit, že žijem na doraz. Už viem, aké to je, a aj keď musím maskovať kruhy pod očami, tlmiť bolesť hlavy liekmi a žalúdok plniť fast foodmi, stojí to za to. Stojí mi to aj za výčitky, ktoré mám, lebo niektoré veci nás nepočkajú, nedajú sa odsunúť a tváriť sa, že teraz nie je vhodná doba. Sú veci, na ktoré je vhodná doba vždy. A napriek tomu sú také krehké. Myslím, že si to stále úplne neuvedomujem, aké jednoduché je o to všetko prísť. Tak sa hrám s ohňom a testujem hranice, hľadám mantinely a posúvam možnosti svojej nemožnosti.

Je to už dávno, čo som naposledy prišla domov o štvrtej ráno a nikto ma nečakal. Ísť a zažiť okamihy, pri ktorých nemám istotu, či je vhodné sa o ne podeliť. Paradoxne sú tie najlepšie. Ešte stále ma bolí brucho od smiechu, nohy z prechodenej Prahy a hlava zo všetkého alkoholu ktorý sme ochutnali. Radosť z objavovania miest, na ktoré ani taxík nevie trafiť, sledovanie tohto mesta z terasy kdesi hore nad ním. Slepá dôvera, prvorepublikové vily, široké ulice, a cudzia bunda na mojich ramenách, akési hlbšie prežívanie obyčajného života. Tu, teraz, znova. Viesť rozhovory do hĺbky, až na kosť. Je to radosť aj bolesť zároveň, odhaliť v niekom tak náhodne a tak rýchlo čistú ľudskosť a mrazivú úprimnosť.

V tom taxíku sa dozvedám, že bývala v dome oproti môjmu, aj sa volala rovnako, ale to bolo pred dvanástimi rokmi. Odvtedy na tejto adrese nebol, až dnes so mnou. Zahla mu a bolelo to, ale on už má manželku a dve deti. Sám zvyšok noci rozmýšľal, či je rana, hoci stará, už zahojená. Každopádne na ňu myslel a môžem za to ja. Radšej v tom nehľadám hlbší význam, možno len bývam na zlej adrese.

overwhelmed

Stále tá jedna pesnička on repeat, celé dni. Keď sedím v električke, keď stojím v metre, rozmýšľam či ju počuť, čo si asi tak myslí niekto sediaci vedľa mňa, 25 minút stále tá istá melódia, ten istý klišé text a moje myšlienky niekde medzi poľnou cestou, studeným betónom a teplými dotykmi – pravdepodobne to je úplne jedno.

Prichádzam domov vyčerpaná, a šťastná, ale nie je sa s kým podeliť, o všetky myšlienky, zážitky a dojmy, zvážiť všetky pre a proti rozhodnutí s ďalekosiahlymi následkami. Spomínam na Miláno minulý víkend, akoby to bolo už veľmi, veľmi dávno. Ako to mesto občas pripomína Viedeň, ako sme pili kávu na stojáka (lebo tak je to autentické, prísť do kaviarne vypiť si kávu, nič iné), a ako sme si nemohli unavení sadnúť so zmrzlinou na lavičky, lebo boli kamenné a ešte studené. Vietnamská svadba v parku, naša únava a ľahostajnosť, navonok podráždenosť a v myšlienkach ťaživá neistá budúcnosť – nás oboch. 

Keď si po polnoci líham vyčerpaná do postele, nechce sa mi spať, stále musím myslieť na to, že vybrať sa dobrovoľne cestou väčšieho úsilia a neistého výsledku je dobré, je to rozhodne lepšie. Skúšam si to predstaviť, vracať sa takto do prázdneho bytu neskoro večer, keď sa vracajú iní, ktorí už večer stihli celkom iné veci. Žiť tak nie dni a týždne, ale roky. Že či mi to nebude ľúto, obetovať vlastnú lenivosť – už teraz viem že nebude, ale čo ak.. Je to presne tak, ako sa hovorí – zvláštne, ako sa deň za dňom nič nemení, a zrazu je všetko inak.

in their worlds, on their minds

Bolo to niekde medzi Comom a Milánom, keď som si uvedomila, že môj život zase raz rámcuje nesnesitelná lehkost bytí - už x-tá jeseň v Prahe, prvá v Ženeve (..a druhá vo Viedni). Tak si chodím sem a tam a snažím sa nemyslieť na to, koľko ma ten benzín stojí. 

.

Povedala som mu, že to bola najlepšia noc za posledných päť rokov, rozhodne najlepšia. A že mu za to ďakujem. Líca nás boleli, ešte ani nebola tma. K lícam sa postupne pridali nohy, a tak trochu aj duše a srdcia. K tomu sa samozrejme priznalo len pár ľudí pár ľuďom. O to krajšie a dôležitejšie to bolo. Robiť zase po dlhej dobe hlúposti, užívať si život, sľubovať kto komu čo nepovie. A potom tajne dúfať, že ten povie tomu to a to a sledovať myslieť si hádať, čo si o nás asi tak pomyslí. A že slušné, sporiadané a dobre vychované. Určite. 

.

Sedeli sme v kaviarni na Mariahilferstrasse, keď na mňa spýtavo pozeral, či to s tým vzťahom nadiaľku myslím vážne. Že keď raz s niekým chceme byť, mali by sme s ním byť. V zásade je to pravda. Tak som odkývala, že veď to aj dodržiavam. Potom sme šli kúpiť banány a osie hniezda a strávili sme hodinu v špičke cestou do školy absurdnou konverzáciou o netopieroch tváriac sa, že je všetko ako má byť. Čistá radosť a námet na tragikomédiu v jednom.

.

Na diaľnici krátko pred polnocou na seba strašne kričíme. Kvôli (vlastnej) blbosti. Vo vzduchu je cítiť nervozita, snaha vyventilovať niečo, čo sa ťažko definuje. Lebo nás nikto neučil, ako takéto situácie prekonávať. Na druhý deň budíček, všetko posledný krát v tej izbe a v tej posteli, sťahovanie, balenie, toto si nezabudni, toto zober, toto dokúpiš, pošlem ti zoznam, budeš mi chýbať.

.

A vôbec. Prečo mi všetci muži utekajú do Prahy?

just like that

Vonku leje a vzduch je správny, nemôže byť správnejší. Byť o päť stupňov viac, šla by som sa prejsť. V hrudi mám už pár dní pocit, že mi vypadne srdce. Že budem zrazu bez neho a že mi bude fajn. A možno ani nechce vypadnúť, celkom by mu stačilo sa roztrhnúť. Na dve.

Môj život ovládla neuveriteľná rutina. Len sledovať hodinky a pustiť autopilota, nepremýšľať, radšej nepremýšľať. Vidím tú rutinu a jej kontúry už aj vo svojom tieni, keď idem po nábreží a vietor robí bytie trochu ľahším. Nie žeby som sa chcela sťažovať, práve naopak.  Chcem sa pochváliť, koľko mám možností. Som ako púpava - fúknite do mňa prosím, nech ma niekam odvanie cudzia sila a nie vlastné rozhodnutie. Tú zodpovednosť by som nemusela uniesť.

Zistiť, čo v živote človek chce, je asi to najťažšie. Nájsť si cieľ, ukázať prstom aha, to je to miesto kam sa chcem dostať. Ja mám ruku predpaženú, prst vystretý, a kreslím si vo vzduchu krúžky a hviezdičky. Bez prestávky a s istotou, že ešte nič nie je isté. A tak sa pýtam, ako často ľudia myslia na dôsledky svojich rozhodnutí? Čo všetko sa zmení a koľko vecí a ľudí ovplyvní jedno áno/nie/neviem? Jeden telefonát, jeden deň, jedno dobrodružstvo? Je pravda, že keby ľudia mysleli týmto spôsobom, ďaleko by sme sa nedostali. Ale je to zvláštne, že to vôbec dovolíme, nechať sa ovplyvňovať rozhodnutiami, ktoré vôbec neboli naše.

Neviem, dnes už nič neviem. Okrem jednej veci - spustiť sa na šmykľavke po 15tich rokoch bol skvelý zážitok. 

tak predsa

O mojich pretrvávajúcich pohnútkach realizovať sa aj inak, než mi to dovoľuje dlhodobé ladenie tohto blogu, som sa zmienila už viackrát. O mojej snahe to spomínané ladenie blogu postupne zmeniť tiež. No keďže sa mi to dlhodobo nedarí, tak Vám, moji milí čitatelia (ak tu vôbec nejakí ostali), oznamujem, že sa odteraz budem realizovať aj tuto.

Všetci ste vítaní!

spring thing

Tak sa to vonku rozpučalo, až mi je ľúto, že mám v praktice naládovaný čiernobiely film. Je tam už od jesene, kedy som ho kúpila exspirovaný v zľave, pretože fotiť jeseň čiernobielo sa mi zdal byť skvelý nápad. Lenže jeseň bola samý zhon, tma, zima, škola, škola, práca, zhon, takže toto obdobie (našťastie) ostalo nezdokumentované. Tak teraz chodím so stokilovou kabelkou a snažím sa fotiť a fotiť, nech svet zase môže byť farebný.

Minulý rok na burze starožitností na Červenom Kameni som si kúpila objektív - pevnú 200vku. Nezdá sa to, ale je super, cítim sa ako fotograf z bulváru. Vyjsť si tak ráno v pyžame a papučiach na balkón a fotiť ľudí v okolitých domoch, ako vešajú prádlo, polievajú kvety, vetrajú paplóny. Len tak obyčajne pozorovať rutinu, netušiac, že si ju niekto zachytáva.

Z toho čo je nové stojí za zmienku, že už tie opätky za volantom idú bez problémov. Riziková hranica 7 cm bola zdolaná a nie je plánované ju v najbližšej dobe prekračovať, takže si gratulujem. Obete na životoch zatiaľ nehlásim.

Okrem toho sa cítim staro, ale to je asi pozitívne. Všetky pocity a pohnútky ktoré kedysi hýbali svetmi beriem ako pekné samozrejmosti, ale som neochvejná. Je to zvyk, alebo ako sa to deje, že si človek začne hniezdiť v živote? Len tak chodiť prstom po mape, zrazu zastať a povedať si aha, tu je to celkom fajn, zhodiť batožinu, vyzuť lodičky a začať sa obzerať, čo sa nám ponúka. Súdiac podľa tých dlhých kapitol vývinovej psychológie som čakala, že to teda bude väčšie vzrúšo. Alebo len potrebujem, aby už prišlo leto 48°+, aby aspoň niečo začalo topiť ten ľad vo mne. Ten, ktorý mám tak rada.

v letku

Nikdy som nevedela povedať, aký chlap je pre mňa príťažlivý. Žiaden typ, taká kombinácia všetkého. A potom som raz na jeseň videla tento klip. Asi tridsať krát po sebe. Nevedela som z neho spustiť oči. No a už viem, že vyzerá ako môj frajer. Tak preto. To je, čo? Takto zrazu po x rokoch objaviť svoj typ. No ale nie o tom som chcela.

Zase sem nič nepíšem a zanedbávam svoje predsavzatia a veci, ktoré ma bavia. Lebo musím robiť veci, ktoré musím robiť. Chodiť párkrát do týždňa večer vlakom do Viedne a o pol noci z nej, zaprisahávajúc sa zmrznutá na zastávke, že sa už konečne odhodlám chodiť autom. V noci po diaľnici plnej rumunských ešpézetiek.

Pijem veľa redbullov, pretože bojkotujem kávu, stále som kakavková. Aby sa dalo sústrediť, v piatok o desiatej večer na európske nariadenia, regulácie, peniaze v čase a svetlú budúcnosť plnú kariérneho naplnenia a úspechu. Voila. Všade ma prenasleduje big blue, asi je to nejaké znamenie. Radšej to najbližší rok nebudem analyzovať. 

Jediné, čo treba, je na všetko sa adekvátne pripraviť a čakať na svoj údel. Že nám to všetko snaženie sa raz na niečo bude. 

ako dáma

Mám hroznú chuť na pivo, ale nemôžem si dať, lebo beriem lieky, pri ktorých sa nesmie piť. Lieky na kĺby. Myslela som, že to je záležitosť 50+, ale evidentne nie.

Tak si aspoň nakrájam tú gazdovskú slaninu, čo som dnes dostala ako darček na meniny.

Ako dáma.

na doma a rôzne

Tento víkend som si znova čítala o koncepte "na doma". Spomína ho Eva Borušovičová v texte pôvodne publikovanom ani sa nepamätám v ktorom internetovom magazíne. V zásade ide o to, že je nezmysel chodiť doma s mastnými vlasmi, v starých teplákoch a tričkách, ktoré sú súce akurát tak na umývanie podlahy. Práve doma totiž trávime čas s ľuďmi, ktorí sú nám blízki, máme ich radi, a zaslúžia si vidieť nás v reprezentatívnom stave viac než tí, ktorých stretávame v obchodoch, na uliciach, a s ktorými vlastne vôbec nič nemáme a môžu nám byť fuk. Dalo by sa operovať faktorom pohodlia, ale keď som to premyslela, začali mi tie tepláky byť oveľa menej pohodlné než dovtedy. Týmto svoju bohatú zbierku odsudzujem na sporadické nosenie pri ešte sporadickejších pohybových aktivitách, a oprašujem veci, ktoré nemám kam nosiť, lebo v zime je v nich vonku zima a ani kabát nepomôže. Takže to len tak na zamyslenie a prípadnú inšpiráciu.

Ohlásené znovuprebudenie aktivity na blogu trvá dlhšie než som myslela, za všetko hovorí dnešný citát mojej sestry: "neviem si síce predstaviť, že tam z čista jasna odhalíš svoju obsesiu Prada kabelkami, ale možno postupne..". Čiže postupne.

Zatiaľ teda o tom, že som rada, že posledné dva dni nie je hmla, ktorá v takom dlhom trvaní pôsobí depresívne už aj na mňa - jeseňomila. Šoférovanie vo vyšších podpätkoch už ide ok, ale keď sa začne šmýkať, prezúvam naspäť. Keramika a všeobecné patlanie sa s hlinou alebo inou hmotou je prekvapivo dobrá mentálna hygiena (len za nechtami to trochu bolí keď zaschne). A chcela by som menej povinností a viac času a menej tmy a trochu fotiť. A nech je aspoň sneh, keď už.

Toto ešte keď bola jeseň a nebola hmla:

odteraz nanovo

Trvalo mi to dlhšie, ale nakoniec som sa rozhodla. Priznať sama sebe, ale aj vám, čo sem občas zablúdite, že sa so mnou niečo deje, niečo vskutku nevídané. Asi starnem, alebo ako to nazvať. Každopádne som dospela do stavu, kedy sa sama pred sebou (a pred vami samozrejme) nehanbím, že asi nie som taká emotívna a hlboko intelektuálna a všímavá a poetická a všetko ostatné, čo tento blog doteraz zo mňa robil, ako som sa cez neho mohla javiť a javila.

Nikdy nezabudnem, keď som veľmi veľmi dávno bola na prvom stretnutí s v. Bol to jej prvýkrát v mekdonalde. Sedeli sme oproti sebe, jedli sme hranolky, a ona, mnou na základe jej blogu považovaná za nežnú jemnú a krehkú vílu, povedala to slovo na p. To škaredé, viete ktoré. Dodnes sa z toho neviem celkom spamätať, a neviem sa ani rozhodnúť, či je to vlastne dobre, že my ľudia vôbec máme túto možnosť, robiť zo seba niekoho, kým nie sme, kým ani nevieme či by sme chceli byť. Ale o tom potom.

 Keď som pred piatimi rokmi začínala písať tento blog, úmyslom bolo vytvoriť môj malý súkromný priestor, kam si budem odkladať všetko to, čo si chcem pamätať tak, ako si to chcem pamätať. Tento blog má svoju históriu, vývoj, sú tu aj nejakí čitatelia, a ja mám pocit, že päť rokov je celkom optimálny čas na zmenu. Odteraz teda o inom. Rôznom, plytšom, veselšom. Ale ktovie, možno sa mi zase zachce patetizovať, táto jeseň je na to ako stvorená.

 Takže znova - vitajte!