ako

Je tu tak veľa ľudí, všade tak veľa ľudí. Aký je vlastne deň? Listy sú stále farebnejšie, kompenzujú, že z ostatnych kúskov bytia sa farba pomaly vytráca. Rýchle kroky po chodníkoch zdobených mlákami, fúka do vlasov, ľudia držia pevne, pevnejšie šály, účesy, igelitky. Vymieňajú si úsmevy a pochopené pohľady, prelínajú si dni, krátke momenty, ktoré budú spestrovať ich spomienky na terajšok.


Plný diár, popísané ruky, niečo je tu, niečo tam, neskončí to, bude to len ťažšie. Je stále veľa strán, pohľadov na tento prevrátený svet. Cez špinavé okuliare, staré okno, cez ostré slnko jesene. Hore, dole, pred seba, hlavne pred seba. No a ešte do skrípt.

Množstvo vecí, ktoré ľudia hovoria, neznie tak, ako boli myslené. Prečo je to tak, že si nerozumieme, keď sme si takí podobní? Podobáme sa tým, ako si nerozumieme? Je spôsob to, na čom záleží?
Množstvo vecí vyzerá inak, než je. Ako on, čo ma rozosmial, a urobil náladu na celý deň. Nevyzeral na alkoholika, naozaj nie.

Vyhodená elektrina, pokazené wi-fi, viac toho nejde ako má. Tak na to netreba zbytočne míňať myšlienky, len zapnúť hudbu a ísť sa venovať tým príjemnejším.. A vôbec. Kedy naposledy to bolo takéto živé?