brať si čas

Veľká odprosujúca orchidea, na stole studený čierny čaj. Mám chuť naliať doňho mlieko, pre ten moment ich spojenia, ako už mlieko nebude iba mliekom ani čaj iba čajom. Všetko sa zmenilo, aj ten čaj s mliekom, tichý telefón, teplé stehná, triezvosť nad tým, čo bude a ako.

Hore v izbe je neosobne chladno, vonia tam prací prášok a vlhké plachty zaberajú miesto. Niektorí ľudia si kupujú každý mesiac nový ventilátor do počítača, len aby ho nemuseli vypínať. Cez víkend hučí, rezonuje na ňom tiaha potrebných zbytočností. Aj preto spím v cudzom, neprispôsobenom a predsa prispôsobivom, dobre a dlho. Obrazy, ktoré nie sú uplne môj hrnček čaju, môjho čierneho čaju s mliekom, sú prvé, čo uvidím, keď sa zobudím a rozhodnem vstúpiť iba do ďalšieho dňa.

Červené menčestráky, ktoré sa nedajú kúpiť, lebo túžby sa neplnia doslovne. A zrazu ten telefón začne zvoniť. Také zvláštne, že sa už nič nedá predpokladať, ako bude za hodinu, ako zajtra, ako za mesiac. Dá sa to, žiť pre tento dnešok, ktorý bude hneď včerajšok?

Chýba mi, kým sme boli včera.
Som zvedavá, ako bude včera zajtra.