bigbít

Orechová torta nechutí ako normálne, je slanšia. Ticho domácnosti, jeden obviňuje, druhý plače, tretí plače potajme. Preto nechutí, ale aspoň toto, za celý deň, utíšiť kŕče. Kvapka vlní stranu časopisu, myšlienky bežia orientačný beh, zbierajú nápovedy v zpleti zblúdilých chvíľ.

Zvláštne, zrazu ma to fascinuje, ako krásne, aké krásne veci ľudia na tomto svete zanechajú. Odídu, niekedy sa ani nerozlúčia, občas nechajú odkaz. Taký, ktorý vie vyvolať pocity intenzívnejšie než skúsenosť. Len tá skúsenosť okamihu, predstava, krása. Aj v dnešnom svete s deformovanými ideálmi sa mnohí zhodnú na výnimočnosti, na kráse schopnosti zanechať pocit, dojem tak hlboký, že slovo fatalizmus vôbec nie je prehnané.

V spleti obrazov, ktoré vidím, je všetko. Áno, sú aj také, ktoré sa pozerajú veľa krát, a vždy prinesú niečo nové. Zmenu v pocite, v pohľade. Usmieval sa, keď sme sa stretli. A aj tak, ako sa to hovorí, keď chceme čo je na dosah a predsa tak vzdialené?

Chcela by som objať. Nie pobozkať. V niektorých momentoch je to osobnejšie, oveľa osobnejšie. No a potom by som hovorila ako by veci mali byť, aj keď toho nie je až tak veľa, čo ma do toho je. Našla som istotu, už to viem naisto. Keď ma nájde späť, spoznám to?

Nemám dobrý deň.
Tento deň bol fajn, ale bundu som nenašiel.
Mala som pekný deň.
Deň
deň
deň..
Kedy zapadne slnko na oblohe a nie v našich dušiach?

Predstavujem si, ako asi znie bigbít, asi by sa teraz hodil, do tohto surreálneho zlepenca. Neviem ako znie, hádam. Intuitívne.