kvetované šaty

Dnes som na Obchodnej dostala balón. Žltý s nápisom "pekný deň", a bez dôvodu. Cestou v električke vyfučal, ale ten pekný deň zostal. Žiadne podráždené dôchodkyne, len zdvorilí dôchodcovia s bielymi igelitkami. A vôbec, všetci muži dnes dávajú pocit ochrancov.
Je to smiešne, páni s opálenými vypracovanými ramenami v ružových tričkách vám dnes nepodržia dvere, ale pred tými automatickými zastanú a povedia "až po vás", ako keby v tom bol nejaký rozdiel, či pred alebo po mne. Plážoví inžinieri s prehnanými ambíciami, by som povedala.
Aj také veci vyvolávajú úsmev, aj všetci tí ľudia, ktorí sa len tak dávajú do reči. Vo výťahu dnes o zlom spánku, o ťažkom nákupe, o nových susedoch a tak podobne.

Je málo tmy a málo spánku, preto je toľko zážitkov. Budem z nich čerpať ešte dlho, viem to celkom určite. Ako sme prešli autom celé Slovensko, všetko čo sa stalo, čo sa splodilo v našich hlavách pri kuchynskom stole v dome, ktorý už o pár dní nebude náš.

Teraz sa stmieva a ja som sama. Odídem presne o dva týždne, a budem už len viac sama, samejšia. Stále myslím na veci, ktoré nemôžem zabudnúť, ktoré sa musia zmestiť do kufra. Chcem písať zoznam, robiť kôpky a mať to premyslené, ale nebolo by to na nič dobré. Tak vyvešiam prádlo, nech tu vonia, polejem jahody vonku a pustím si The Science of Sleep.
Kým môžem, kým to nikomu nebude vadiť.
Kým sa budem môcť podeliť o pocit z toho filmu,
kým bude ten pocit čerstvý
ako naše jahody.

pohľadnica

Dnes pri upratovaní som našla knihu o Kafkovi, niekdajší dar pod cudzím vianočným stromčekom. Vtedy dôležitý dar, dnes stále dôležitý darca. A tak rozmýšľam nad vecami, ktorými sme si odvtedy prešli, čo s nami urobili. Prečo pri čítaní niektorých textov márne dúfame, že si spomenieme prečo sme ich tak milovali, a iné nám stále robia motýle v bruchu, pocit že vyskočiť vysoko je jednoduchšie než čokoľvek. Čítam taký, zelené písmená kedysi čierne, len tak sa zmenili a toľko rokov to je. Ako to bude s vecami, ktoré nás teraz tešia prvý krát?

Boli sme tam aj tam a bolo o výborné. Mali sme sa pohľadnicovo, aspoň podľa fotiek, napríklad tejto priloženej. Ktovie, či sa na pohľadnice dávajú aj: skrútený žalúdok/ bezsenné noci zaliate slnkom/ slzy vo vlasoch/ prerývaný dych/ biele nohy trčiace spod perín/ zatuchnuté vankúše. Nie je to o sťažovaní sa, ale o emóciách, málo času na tak veľa uvedomenia. Málo času, ešte menej na duchovnú prípravu, dlhé sedenia na záchode v nákupnom centre sú v také dni prirodzené.


Mám v hlave kokteil - chuti s nechuťou, radosti a obáv, je to tam všetko, povyskakované z riadkov a za okrajmi. Niekedy mi napadne niečo celkom nepatričné, napríklad obraz v. vracajúcej pri strome krevety s bielym vínom. Smejem sa na tom, lebo už môžem, už je potom.

Toto sú dni ako každý rok, keď sa nám lepia tričká na chrbty a v autobusoch nechávame na koženkových sedadlách mapy potu. Každý sa za to trochu hanbí a každý to úplne chápe. Minerálka a veľké okuliare, za nimi roztopené líčenie, pretože po desiatich minútach v pekle na vzhľade vôbec nezáleží. Ide o to prežiť. Dlhé prechádzky po sídliskách, z ktorých sála teplo. Stromy spálené od slnka takmer ako ramená. Všetko sa nudne opakuje, mení sa iba spôsob, akým to prežívame. Obyčajnú krásu života, ako teplo druhého človeka, tento samotný pocit a nič iné.

light, lightness

Redbull nalačno je neškodný, overila som si ráno pred skúškou. Nervozita a strach, triaslo sa mi celé telo, vždy sa trasie. Nemôžem povedať, že by to bolo nepríjemné, pretože ten pocit potom, keď sa dá vznášať aj so závažiami, ten za to rozhodne stojí. Aj teraz stál.


Kúpila som si sukňu a kúpim si aj Kunderu, jeho Nesmrteľnosť. Z prozaického dôvodu - som sebec, a s jeho knihami sa ponáram hlbšie než obyčajne. Asi je to pátos, čo na mňa zaberá. A ešte podnety, podnetné rozhovory pri víne v letenských sadoch, keď už zapadá slnko a moje šesťhodinové intelektuálne spojenie odíde na pivo. Vtedy si pustím hudbu plnú energie, a tiež mám chuť skákať.

Skákať si do reči pri všetkých tých témach, ktoré sme prešli, také, na ktoré inak nemyslíme. A potom sa to stane a okrem nich myslíme aj na to, aké je dôležité byť s ľuďmi a vymieňať si poznanie. Zaujímavosť ľudí, v čom spočíva? Môžu za to vôbec? Sú to otázky viery, vzťahy a skúsenosti, ktoré nás obrúsili, stálo to veľa a stálo to za to.

V utorok odídem, ani sa nebudem poriadne baliť a zavriem za sebou tieto dvere. Je to pre mňa staronové, odchádzať a vnímať to ako začiatok. Začiatok nocí s otvoreným balkónom, žiariacich neónov bratislavy a štípajúcich komárov. Budem mať odreté nohy zo sandálov a ruky lepkavé od.. od cukrovej vaty napríklad.

Dobre sa to začína, toto leto, musím si to myslieť.

seen in_

Ešte ani nebola tma, keď som sa od havany s kolou vzďaľovala centru. Bolo po prednáške o sexe, pán kapacita sa napriek odbornosti prejavil ako chlap. Išli sme na festival, metrom, metrom a plným autobusom. V ňom som nemyslela na nič iné, len na oči mužov, prepichujúce pohľady bez kontextu.

Koncert bol výborný, výborné bolo skupinové vlnenie davu. Vo vzduchu lietali mydlové bubliny, fúkali ich dievčatá z okien internátu. Keď sa zotmelo, vzduchom začali lietať plastové poháre. Boli plné piva, pivo pršalo, mali sme ho všade, najviac na vlasoch a na tvári. Páčilo by sa mi, keby mi ho niekto z čela zotrel perami.

Koniec znamenal paniku a zem posiatu všetkým.

Jedno tenké spotené tričko a bunda nie sú dosť na noc pod holým nebom, ešte nie. Dostala som cudziu mikinu, voňala skvele. Povedala som mu že pripomína sneh, ale mýlila som sa. Bolo to latino a rýchle vrtenie bokmi.

Cestou domov sme stretli veľa dievčat s vyžehlenými vlasmi. Mali legíny, veľa mejkapu a zlú angličtinu. Hovorili sme o mne, či aj ja budem pôsobiť ako trúba tam hore v septembri. Aspoň že na legíny bude zima.

V taxíku sme cestou späť počúvali mládka
naprieč celou prahou
a v mojej hlave bola túžba odísť už odtiaľto domov.

svetlo v tme

Dnes som stretla slepého. Bol to Woody Allen s tmavými sklami, paličku mal trošku ohnutú.

Prisadol si, a tak sme spolu čakali na chodbe natretej bledožltou olejovou farbou, ako u zubára. Mal šedivé vlasy a hovoril o dievčatách z Bratislavy, ktoré sem chodili na výmeny. Hovorila som mu, že viem, ale moja výmena bude ďalej. Pýtal sa kam, a tak sme sa dostali k téme dlhých nocí a večného svetla. Bol pohoršený - ako to tak môže byť, veď tí ľudia potom v lete určite nemôžu dobre spať. Hovoril niečo o iónoch, a ja som nevedela čo mu mám povedať. Sú to rozpaky, hovoriť s nevidiacim o svetle a tme. Napriek tomu reagoval živo, akoby tam bol, a všetko to videl. A možno aj videl, ale ja som sa nespýtala a nevedela, čo povedať. Čo by bolo správne a čo sa už nepatrí.

Pýtal sa koľko nás ešte čaká a koľko ľudí je vnútri. Že sa vždy cíti hlúpo za otázky, ktoré sú samozrejmé. Chcela som ho objať, za jeho nekonečné vysokoškolské štúdium naslepo, a len tak pre radosť. Aby bola moja aj jeho. Spoločná.

o deň viac

Vrátila som sa domov, zložila tašky k posteli a zbadala pavúka, ktorý je novým obyvateľom tejto izby. Moja izba kedysi mala sýtoružové steny, dnes má veľa zbytočností na policiach, a jedny svetielka s americkou koncovkou v skrini. Musela som ich kúpiť a nemohla zavesiť, lebo veciam ako prúd vôbec nerozumiem. Vždy, keď mi dohorí nejaký kahanec, alebo pribudne niečo, čo treba prišpendliť, otvorím skriňu, a napadne mi spýtať sa, čo s tými svetielkami bude. Príde aj na ne rad tak, ako na všetko?

Začínam meniť priestor okolo seba, neustále prekladanie vecí a kufrov. Rozmýšľam, kde som najviac doma, všade je teraz nejako lepšie. Ale tá potreba pohnúť sa ďalej neodchádza, tak idem. Škrtám splnené zoznamy a zalieva ma pocit spokojnosti. Že veci idú, že sa ich dá stihnúť toľko, aj keď čas plynie rýchlo. Stále sú diery v povinnostiach, čas na dlhé pohľady z okna - na orgován, na spoteného muža v aute, na starenku zametajúcu ružové lupene z betónu.

Myseľ mám v ľade, hore na severe. Hádam, aké to bude, žiť chvíľu v tme a zime, byť tam za seba aj za niekoho iného, za krajinu, ktorá vôbec ničím nie je moja. Som cudzia, najcudzejšia. Myslím, že to nevadí.

Cestu z metra sprevádza vôňa klobás pohádzaných na rozkladacom stolíku a ruská čeština. Už som si zvykla, že po dovidenia nasleduje ticho. A je to tak dobré, lebo je to isté. Je to stále a to isté.

Nohy mám natreté bielym zázrakom, lesknú sa v žltom šere. Žmúrim oči (už s okuliarmi), a myslím to vážne, že silnejšiu žiarovku nekúpim. Jedna z veci, ktoré mám príliš rada. A keď sa mi oči pokazia viac, kúpim si čočky, zosvetlím vlasy, a budem sa vyhovárať. Pretože to je zábavné. Zábavne mocné.

Do uší si púšťam audiobook, hovorené slovo mi je teraz bližšie než hudba. Sledujem pavúka, mení stanovisko. Stanovište. Jedno z toho.


Potrebujem málo vecí, málo ľudí a neviem. Znamená to skromnosť?

ako to ide, ako to je

Som sama, často a rada, na rôznych miestach a v rôznych mestách, najčastejšie v našom byte s vysokými stropmi a starými dvojitými oknami. Často niekto v dome hrá na klavír, vždy hrá v ten správny čas, tie správne melódie, vždy sa to hodí. Je tam so mnou len hudba a prievan medzi dverami. Vtedy mám čas myslieť a uvedomovať si, prežívať správne veci, prežívať ich správne. Že to nie je prekliatie, je to viac požehnanie, tá samota.

A všetci ľudia okolo mňa, veľké mesto ako ich útočisko, ich anonymita a samota ako voľba, ako prejav neschopnosti žiť s inými, niesť za svoj život zodpovednosť. A vôbec. Koho potrebujeme, ak si na rozhovor vystačíme sami? Cestujem metrom a počúvam rozhovory ľudí, ktorí spolu žijú a ktorí sa nepočúvajú. Žiadne otázky, len do seba zapletené monológy. Príbehy stratených existencií. Sú ako bezdomovci, aj oni tak komunikujú, hovorili nám o tom na prednáške. Taká zúfalá snaha podeliť sa s tými, ktorí nerozumejú tak, ako by sme to potrebovali. Podeliť sa o trpký príbeh nezmyselných životov. Ľudia sú iluzionisti.

-

Dnes ráno som sa zobudila s dobre známym dávnym pocitom. Nezmyselné prebúdzanie sa do totožných dní, presné rozvrhnutie a istota, čo bude nasledovať. Vôňa Gucci na mojich zápästiach, odvtedy ma z nej napína. A vraj - záviď mi, vtedy naozaj nebolo čo závidieť. A to zúfalé nekonečno. Žiadne "haló, vystupovať." Odtiaľto sa nevystupuje. Kam by sa aj?

Slnečné pásy na mojej tvári,
horúci vzduch a zvírený prach.
Zovretie.
Zívla som si.
Zívam.
Zívam prázdnotou.

moje prúdenie

Na lúke medzi dvoma panelákmi (kde je len jedno malé, opustené ihrisko, a veľmi bielo práve teraz) som skákala po snehu, a lámala som tú jeho vrchnú škrupinu, pchala pod ňu rukavice a skúšala. Aký je, či mám vyjsť hore a odložiť tašku, zavolať si posily a zneúctiť svoj kabát. Hádzala som ho z rúk hore nad seba, nech je ako múka, nech mi padá na plecia a je pri mne bližšie, nech ma poznačí.
Nikto sa toho neúčastnil, možno len ako špeh spoza žalúzií, alebo ťažkých závesov, aké majú dôchodcovia, ktorí susedia. Tí by si iste pomysleli, že som šibnutá.

Všetko sa mi šmýka, hlavne čas a topánky. I tak sa mi to páči, aj keď je to nebezpečné, chodiť s upažením a hľadať rovnováhu. Nech v tieto dni ľudia žijú tú metaforu, cítia jej krehkosť. Na nič iné tu nie je.

yeah, life is slippery. here, take my hand.

Včera som cestou z kina stála na zochovej a mrzli mi pritom ruky, stála som v protismere väčšine. Čakala som na teplé miesto hore v autobuse, odkiaľ by pod pouličnu lampou vyzerali obrázky z môjho čakania oveľa významnejšie. Snežné umenie. A nebola som sama, kto tam tých pätnásť minút chodil v obrazcoch.

Zajtra keď sa zotmie, otvoríme to červené víno a zahĺbime sa do perín. Zajtra ti budem rozprávať o noci na pontóne, o vetre a komároch, o mieste, odkiaľ vidieť prvé vyznanie. Opäť si prelistujem tie čiernobiele fotografie, odnesiem víno do chladničky a zhasnem. Ale to už ty budeš dávno spať.

pieces

dávno
Včera som vo vlaku opäť pozerala film. Je to príjemné, mať čas na príjemné veci. V tomto filme bola Kate a jej farebné vlasy, Jim, ktorý sa mi prvý krát páčil, pretože vôbec nebol smiešny. Páčil sa mi sneh a príbeh z vlaku podobnom tomu, v akom som sa viezla. Keď som potom zaspala, stále som toho bola plná, všetkých tých kaziet a hriechov, bolo to ako zosobnený film o filme. O spomienkach.

dávnejšie
Myslela som naňho, nepoviem že nie. Ako to je, keď človek nevie, z čoho mať výčitky, a z čoho nie? A je vôbec normálne, keď ten, kto prvý povie, že robíme niečo zle, nie sme my sami? Tak som tam sedela s odhaleným ramenom, s rukou studenou od piva, nesmrdeli sme si po cesnaku, a ja som nevedela a nemyslela. Nevedela som, čo si myslieť, nemyslela som, že mám vedieť. Hlasná hudba, všade boli poprepichovaní ľudia s čudnými účesmi v čiernom. Pivo, pivo, prehováranie, vlastne veľa prehovárania. V ten večer mi prvý krát napadlo, že chuť po dobrodružstve môže byť nebezpečná.

len pár dní
Mám rada, keď sú moje krátke nechty červené, pásy látky omotané na krk a strapaté vlasy. Aj teraz by som tak vyzerala, stačilo by zopár pohybov a nejaký dôvod.

teraz
Je to vo mne nasypané ako vzory z farebného piesku. Všetky tie omrvinky, čo ostanú po koláčoch na stole, keď hostia odídu (a koláče s nimi), len malé smietky hovoriace o tom, čo bolo. Po silnom punči ostalo sucho, len zvuky pukajúcich bubliniek minerálky na zriedenie. A vône, všetky tie nové vône, ktorými podvádzame nás s nami. Mango, ungaro, citrusy a ich kombinácie. A vôbec.

Odpovede bez otázok, otázniky bez slov. Kde to sme, my, ľudia na hranici dospelosti?

okolia

Keď som sem cestovala naposledy, pozerala som vo vlaku film. Mal byť asi hlboký, ale zapôsobil na mňa len pohnútkou rozmýšľať nad silou slov. Bol, akoby sa všetko dalo len tak povedať a tým urovnať, alebo zmeniť. Žiadne vnútornosti, nič pod slovami a okrem slov samotných. Nepáčilo sa mi to, ale bolo to inšpirujúce, takéto zjednodušenie.

Deje sa vo mne veľa vecí, no len o mále z nich chcem, alebo viem niečo napísať. Často napríklad uvažujem o psychickom zdraví, o jeho vrtkavosti, nezákonitostiach, že je to iné, než hovoria na prednáškach a píšu v knihách. Ale ako iné, to neviem. Preto to vo mne len mraučí, nederie sa to na môj povrch. To sú asi veci, ktorými človek musí prejsť, ktoré ho nútia myslieť, aby sa obohatil, aby sa v ňom niečo pohlo tým správnejším smerom.

Dnes som tu bola prvý krát v kostole, na Jindřišskej sú omše v slovenčine. Bolo to veľmi príjemné, veľmi obohacujúce stretnutie s Bohom. A so všetkými ostatnými, ktorí spievali po slovensky a usmievali sa pri znaku pokoja tým spôsobom, akým sa usmievame na človeka, s ktorým nás niečo spája, i keď ho nepoznáme. Cítila som sa nachvíľu ako doma, v kúsku svojho sveta uprostred cudzieho. To človeku dobre padne, keď žije na tak veľa strán.