ako to ide, ako to je

Som sama, často a rada, na rôznych miestach a v rôznych mestách, najčastejšie v našom byte s vysokými stropmi a starými dvojitými oknami. Často niekto v dome hrá na klavír, vždy hrá v ten správny čas, tie správne melódie, vždy sa to hodí. Je tam so mnou len hudba a prievan medzi dverami. Vtedy mám čas myslieť a uvedomovať si, prežívať správne veci, prežívať ich správne. Že to nie je prekliatie, je to viac požehnanie, tá samota.

A všetci ľudia okolo mňa, veľké mesto ako ich útočisko, ich anonymita a samota ako voľba, ako prejav neschopnosti žiť s inými, niesť za svoj život zodpovednosť. A vôbec. Koho potrebujeme, ak si na rozhovor vystačíme sami? Cestujem metrom a počúvam rozhovory ľudí, ktorí spolu žijú a ktorí sa nepočúvajú. Žiadne otázky, len do seba zapletené monológy. Príbehy stratených existencií. Sú ako bezdomovci, aj oni tak komunikujú, hovorili nám o tom na prednáške. Taká zúfalá snaha podeliť sa s tými, ktorí nerozumejú tak, ako by sme to potrebovali. Podeliť sa o trpký príbeh nezmyselných životov. Ľudia sú iluzionisti.

-

Dnes ráno som sa zobudila s dobre známym dávnym pocitom. Nezmyselné prebúdzanie sa do totožných dní, presné rozvrhnutie a istota, čo bude nasledovať. Vôňa Gucci na mojich zápästiach, odvtedy ma z nej napína. A vraj - záviď mi, vtedy naozaj nebolo čo závidieť. A to zúfalé nekonečno. Žiadne "haló, vystupovať." Odtiaľto sa nevystupuje. Kam by sa aj?

Slnečné pásy na mojej tvári,
horúci vzduch a zvírený prach.
Zovretie.
Zívla som si.
Zívam.
Zívam prázdnotou.

moje prúdenie

Na lúke medzi dvoma panelákmi (kde je len jedno malé, opustené ihrisko, a veľmi bielo práve teraz) som skákala po snehu, a lámala som tú jeho vrchnú škrupinu, pchala pod ňu rukavice a skúšala. Aký je, či mám vyjsť hore a odložiť tašku, zavolať si posily a zneúctiť svoj kabát. Hádzala som ho z rúk hore nad seba, nech je ako múka, nech mi padá na plecia a je pri mne bližšie, nech ma poznačí.
Nikto sa toho neúčastnil, možno len ako špeh spoza žalúzií, alebo ťažkých závesov, aké majú dôchodcovia, ktorí susedia. Tí by si iste pomysleli, že som šibnutá.

Všetko sa mi šmýka, hlavne čas a topánky. I tak sa mi to páči, aj keď je to nebezpečné, chodiť s upažením a hľadať rovnováhu. Nech v tieto dni ľudia žijú tú metaforu, cítia jej krehkosť. Na nič iné tu nie je.

yeah, life is slippery. here, take my hand.

Včera som cestou z kina stála na zochovej a mrzli mi pritom ruky, stála som v protismere väčšine. Čakala som na teplé miesto hore v autobuse, odkiaľ by pod pouličnu lampou vyzerali obrázky z môjho čakania oveľa významnejšie. Snežné umenie. A nebola som sama, kto tam tých pätnásť minút chodil v obrazcoch.

Zajtra keď sa zotmie, otvoríme to červené víno a zahĺbime sa do perín. Zajtra ti budem rozprávať o noci na pontóne, o vetre a komároch, o mieste, odkiaľ vidieť prvé vyznanie. Opäť si prelistujem tie čiernobiele fotografie, odnesiem víno do chladničky a zhasnem. Ale to už ty budeš dávno spať.

pieces

dávno
Včera som vo vlaku opäť pozerala film. Je to príjemné, mať čas na príjemné veci. V tomto filme bola Kate a jej farebné vlasy, Jim, ktorý sa mi prvý krát páčil, pretože vôbec nebol smiešny. Páčil sa mi sneh a príbeh z vlaku podobnom tomu, v akom som sa viezla. Keď som potom zaspala, stále som toho bola plná, všetkých tých kaziet a hriechov, bolo to ako zosobnený film o filme. O spomienkach.

dávnejšie
Myslela som naňho, nepoviem že nie. Ako to je, keď človek nevie, z čoho mať výčitky, a z čoho nie? A je vôbec normálne, keď ten, kto prvý povie, že robíme niečo zle, nie sme my sami? Tak som tam sedela s odhaleným ramenom, s rukou studenou od piva, nesmrdeli sme si po cesnaku, a ja som nevedela a nemyslela. Nevedela som, čo si myslieť, nemyslela som, že mám vedieť. Hlasná hudba, všade boli poprepichovaní ľudia s čudnými účesmi v čiernom. Pivo, pivo, prehováranie, vlastne veľa prehovárania. V ten večer mi prvý krát napadlo, že chuť po dobrodružstve môže byť nebezpečná.

len pár dní
Mám rada, keď sú moje krátke nechty červené, pásy látky omotané na krk a strapaté vlasy. Aj teraz by som tak vyzerala, stačilo by zopár pohybov a nejaký dôvod.

teraz
Je to vo mne nasypané ako vzory z farebného piesku. Všetky tie omrvinky, čo ostanú po koláčoch na stole, keď hostia odídu (a koláče s nimi), len malé smietky hovoriace o tom, čo bolo. Po silnom punči ostalo sucho, len zvuky pukajúcich bubliniek minerálky na zriedenie. A vône, všetky tie nové vône, ktorými podvádzame nás s nami. Mango, ungaro, citrusy a ich kombinácie. A vôbec.

Odpovede bez otázok, otázniky bez slov. Kde to sme, my, ľudia na hranici dospelosti?

okolia

Keď som sem cestovala naposledy, pozerala som vo vlaku film. Mal byť asi hlboký, ale zapôsobil na mňa len pohnútkou rozmýšľať nad silou slov. Bol, akoby sa všetko dalo len tak povedať a tým urovnať, alebo zmeniť. Žiadne vnútornosti, nič pod slovami a okrem slov samotných. Nepáčilo sa mi to, ale bolo to inšpirujúce, takéto zjednodušenie.

Deje sa vo mne veľa vecí, no len o mále z nich chcem, alebo viem niečo napísať. Často napríklad uvažujem o psychickom zdraví, o jeho vrtkavosti, nezákonitostiach, že je to iné, než hovoria na prednáškach a píšu v knihách. Ale ako iné, to neviem. Preto to vo mne len mraučí, nederie sa to na môj povrch. To sú asi veci, ktorými človek musí prejsť, ktoré ho nútia myslieť, aby sa obohatil, aby sa v ňom niečo pohlo tým správnejším smerom.

Dnes som tu bola prvý krát v kostole, na Jindřišskej sú omše v slovenčine. Bolo to veľmi príjemné, veľmi obohacujúce stretnutie s Bohom. A so všetkými ostatnými, ktorí spievali po slovensky a usmievali sa pri znaku pokoja tým spôsobom, akým sa usmievame na človeka, s ktorým nás niečo spája, i keď ho nepoznáme. Cítila som sa nachvíľu ako doma, v kúsku svojho sveta uprostred cudzieho. To človeku dobre padne, keď žije na tak veľa strán.

veže

Dnes som si v antikvariáte kúpila knihu od Jána Štrassera, Dobrý den z Bratislavy. Je to zbierka stĺpčekov, ktoré písal do Lidových novin, aby informoval o kultúre na Slovensku. Teraz tá kniha leží na nočnom stolíku a čaká, lebo aj ja chcem byť informovaná. Na ten antikvariát som natrafila náhodou, pri jednej z prechádzok, ktoré absolvujem každý deň a ktoré patria do cyklu Spoznaj toto mesto.

Tak veľa chodím, veľa sa pozerám, a snažím sa pamätať si. Dnes mali na Malej strane jahody za 20, lanovka na Petřín nefunguje pre technickú revíziu, v obchode s cudzojazyčnou literatúrou na Kampe majú knihu Pýcha a predsudok len za 200. Našla som obchod s farbami na sklo, reštauráciu, kam pôjdeme pri výnimočnej príležitosti, aj park, kde by sa fajn popíjalo víno v jesenný podvečer ako je tento.

Príjemne pofukuje, a jediný dôkaz toho, že nie je jar, sú listy a ich farebnosť, ktorá ozvláštňuje tieto pestrošedé ulice. Listov na chodníkoch pribúda, a ja si spomeniem na september v Paríži, na suché listy, po ktorých som stúpala v Luxemburských záhradách, keď na to bolo ešte priskoro, keď ešte u nás bolo takmer leto. Myslím, že mi to pomohlo pripraviť sa na jeseň.

Všetko sa tu hýbe nezvyčajným tempom, ľudia lapajú po dychu, keď prebehnú cez cestu, stihnú metro, prídu načas na schôdzku. Každý deň ich vidím, prichádzame do styku. Smejú sa, naháňajú svoje deti, plačú, hľadajú cestu domov, a niekedy sa len tak zastavia, tak ako ja na moste, a pozerajú sa niekam ďaleko. Vtedy sa mi chce opýtať čo tam vidia, ale je to príliš nevhodné.

Je mi tu dobre, naplnili sa moje očakávania. Odjakživa to tak je, asi si ich viem správne nastaviť. To je moja malá devíza. V hrnci sa varia osolené zemiaky, z hrnčeka sa parí čerstvo zaliaty čaj. Je utorok a to znamená, že onedlho ma čaká vlak, cesta, ktorú celú prečítam. Budem sa trochu pozerať aj von oknom, a ako to robím v poslednej dobe, budem myslieť na jeseň, ktorá nie je smutná a pochmúrna, ale je taká krásna, že sa s tým nevieme vyrovnať inak, než plačom. No a ja to vždy cestou domov a z domu skúšam. Keby sa to náhodou podarilo.

zlý spánok a iné

Možno som ešte nevidela dosť veľa filmov
možno som ešte neprečítala dosť kníh
aby som sa naučila
žiť sama so sebou
na hojdačke.

Možno by som mala menej ukazovať vnútro
možno by som ho mala ukazovať viac
aby bolo jednoduchšie
napredovať po svojej
po našej ceste.
-

Chcela by som raz tancovať po byte
oblečená v pekných šatách
bez dôvodu s ním.

Chcela by som sa stretávať a hľadať pokoj
hľadať spôsob
ako nájsť pokoj.
-

Píšem si na papier čísla pod seba
snažím sa zistiť ako to je
komplikované x 3.

Stále viac škrtám a stále viac si nechcem
priznať že možno
som zabudla – ako na to.

čo potrebujem

Čakám na dážď, nech pozvešiam prádlo, aby nebolo ešte mokrejšie. Uvedomujem si, že mám rada zvuk huslí,
že vo mne pri nich vznikajú sviatky,
že vo mne potom padá sneh,
a pritom je tak teplo. Stále sa mi šúpe čelo, už od tej tatranskej túry, čo nás po nej boleli chodidlá a hlavy z návalu naozajstného vzduchu. A potom sme si museli zvykať na ten náš späť doma.

Je to také čudné obdobie. Napríklad teraz - možno bude ďalšia búrka a možno zabudnem, že chcem vidieť polárnu žiaru. Ten zúfalý ľudský proces zabúdania vo mne vyvoláva strach. Že zabudnem, čo som chcela, čo som si myslela. Že zabudne, aké to je, byť so mnou. A potom príde a veľa sa na mňa pozerá a ja môžem zase dýchať pravidelne. Asi potrebujeme tieto malé tragédie, aby sme si vážili svoju prítomnosť.


A nič sa mi nechce, len piť červené víno a myslieť na tmavé dni a vlhké povrchy. Okamihy, kedy z pouličných stánkov pôjde stará trúbkarska hudba. Tá, akú som povedala, že chcem na svadbe, žiaden senzus ani hity mladosti našich rodičov.

Blýskajú mnou meškajúce vlaky, v ktorých sme strávili veľa hodín, v ktorých budem tráviť jesenné piatkové večery, keď bude skoro tma a na nástupišti veľa objatí. A nech sa ma pri nich dotýka aj zvnútra - to potrebujem.

niekde inde

Škvŕka mi od hladu v bruchu a nemôžem spať. Za dverami je stále počuť pohyb, ľudia pracujúci o pol druhej ráno. Počujem ich kroky tlmené hrubým krémovým kobercom. Kufre už sú plné, peniaze minuté, čoskoro príde čas ísť domov. Čakať na letisku zase a zase, dúfať, že nebudú búrky, ako na ceste sem.

Moje myšlienky sa nechcú zmeniť na sny, stále myslím na to šťastie, kývnutie zhora na znak zmeniť to všetko zadarmo. A zrazu je spánok len také niečo, bez čoho sa zaobídem, neopúšťa ma len tá neprekonateľná chuť zobudiť ho a kričať, vrieskať len nech povie že dobre, že pôjde so mnou. Budem si práve umývať zuby, kým sa vedľa na panvici bude pražiť omeleta, Nakreslím hádanku na zahmlené zrkadlo, predstavujem si časy únavy z práce a skúškové, stres a neistotu, po akej teraz túžim.

Chcem povedať, že to nie je jednoduché. Že moja mama plakala, keď sme so sestrou rozbili lampu, na ktorú si s otcom raz dávno našetrili. Chcem si sušiť vlasy opláchnuté dažďom, ktorý bude padať, keď budem bežať domov z električky, bozkávať jeho tvár plnú radosti a starostí. Budem mu hovoriť všetky tie smiešne názvy miest, cez ktoré sme šli naprieč Amerikou. Presviedčať ho o tom správnom svojou existenciou. Dúfam, že to bude stačiť.

malé zemetrasenia

Už je to veľa dní a ja som si neprestavila hodinky. Tak vždy večer neviem, aký je deň, aký je u nás a aký tu. Žijem tak polovičato, trošku u nás a trošku tu. Napríklad dnes, teda včera si hovorím, že ja by som nikdy nešla mávať vlajkou do pochodu, ani odpaľovať ohňostroje za svoju krajinu, aj keď mi chýba. Myslím, že sa za to nehanbím. Myslím teraz veľa, hlavne na veci, ktoré boli. Je hrozné, koľko si toho nepamätám. Neviem, či je to tak lepšie. A tak myslím a neviem, až to omŕza.

Každý moment znamená tisícky vnemov a podnetov písať, a ja neviem čo. Zrazu sa mi zdá jednoduchšie zavrieť oči a vidieť stále znova všetko, čo treba. Ako jeden súvislý film odohrávajúci sa v pološere. Dve postavy, vzduch prúdiaci z jedného balkóna na druhý, kĺzajúce sa oblečenie. V pozadí je hudba - vždy iná, vždy rovnako vhodná. Niektorí ľudia majú na také veci talent. Oči skontrolujú dianie okolo a film pokračuje. Obzvlášť treba podčiarknuť výbornú prácu kamery a zábery na detail, poletujúce chuchvalce prachu a prázdnu škatuľku od cigariet pod stolom. Je teplá letná noc a dnu dolieha spev miestnch cigánov.


Teraz by som chcela byť v Berlíne, cítiť sa inak v chlade sálajúcom z jeho sídlisk, chodiť pomedzi ľudí s čudnými menami a farebnými vlasmi. Byť súčasťou a nezačleniť sa. Je to zvláštne, že práve to by som chcela?


Už druhý deň tu prší. Ohňostroje búchajú, a ešte hodnú chvíľu búchať budú. Nedá sa pri tom spať, ale dá sa pri tom rozmýšľať. To sa dá vždy, hovorím jej to celý deň. Nikdy nám nezoberú naše myšlienky.

juni

Niekedy myslím na veci, ktoré si nechcem predstaviť. Že niečo nepôjde, že narazím na prekážku a bude neprekonateľná, že mi raz pri raňajkách povieš, že ma už nezachrániš. Celý svet a jeho krehkosť, drahý porcelán na kraji stola, mŕtve kvety vo váze. Nejako sa zrazu cítim sama, cítim, že zase chcem, potrebujem - samotu a ticho, pokoj po týždňoch udalostí a zážitkov, ktoré nebol čas zachytávať. Život plný úväzok.

Pozerám si fotky, na ktorých sme sa našli. Sú plné nerovností chodníkov, v ktorých ostávali opätky, výletov metrom a električkami, zopár zablúdení, tisícov piva a skvelej sviečkovej. Obrazy, ako som sedela v aule plnej čudných ľudí a videla stres, ktorý som nevnímala. Otázky načo som tu, keď vlastne neviem, neviem či chcem a neviem čo na to potrebujem. Vrátili sme sa vlakom, bola už tma a na hlavnej stanici menej sociek než na pražskej. Smiech a policajné auto, muži zákona tvárou v tvár realite, ktorú aj tak nezmenia. Taká strata času, chlapčenská tvrdohlavosť.


Spali sme málo ale poriadne, tešiac sa na hudbu. S náramkom na ľavej ruke som tancovala, tú hranicu medzi mnou a svetom okolo som si uvedomovala ešte viac než za triezva. Chcelo sa mi spať a vydržať do konca. Pamätám si neónové farby, záblesky. Množstvo zábleskov, žiaden hmyz, deravé plechovky, teplé chodníky a suchú trávu, v ktorej sme ležiac čerpali zdanlivú energiu.

No a potom neskôr sme si hovorili silné veci, také, ktoré nami hýbu. Slová vyfiltrované alkoholom len na podstatný zhluk, jednu dôležitú pointu, ktorá sa vryje do duší a navždy poznačí naše vnútra. Pozerali sme si do opuchnutých očí, slnko pomaly vychádzalo a odrážalo svetlo od sklených budov nábrežia, od hladiny Dunaja, od povrchu nášho hlbokého prežívania. Taška obliata pivom ma na pravom boku chladila, myseľ som mala pokojnú a telo unavené, ako skoro stále v posledné dni a noci.

A potom už nebolo nič zvláštne, nič nám už nebolo zvláštne.

Niekedy mám pocit, že sa musím znova naučiť dýchať a dúfať. Napríklad aj v to, že pre hĺbku a čistotu nám je (alebo raz bude) odpustené.