zlý spánok a iné

Možno som ešte nevidela dosť veľa filmov
možno som ešte neprečítala dosť kníh
aby som sa naučila
žiť sama so sebou
na hojdačke.

Možno by som mala menej ukazovať vnútro
možno by som ho mala ukazovať viac
aby bolo jednoduchšie
napredovať po svojej
po našej ceste.
-

Chcela by som raz tancovať po byte
oblečená v pekných šatách
bez dôvodu s ním.

Chcela by som sa stretávať a hľadať pokoj
hľadať spôsob
ako nájsť pokoj.
-

Píšem si na papier čísla pod seba
snažím sa zistiť ako to je
komplikované x 3.

Stále viac škrtám a stále viac si nechcem
priznať že možno
som zabudla – ako na to.

čo potrebujem

Čakám na dážď, nech pozvešiam prádlo, aby nebolo ešte mokrejšie. Uvedomujem si, že mám rada zvuk huslí,
že vo mne pri nich vznikajú sviatky,
že vo mne potom padá sneh,
a pritom je tak teplo. Stále sa mi šúpe čelo, už od tej tatranskej túry, čo nás po nej boleli chodidlá a hlavy z návalu naozajstného vzduchu. A potom sme si museli zvykať na ten náš späť doma.

Je to také čudné obdobie. Napríklad teraz - možno bude ďalšia búrka a možno zabudnem, že chcem vidieť polárnu žiaru. Ten zúfalý ľudský proces zabúdania vo mne vyvoláva strach. Že zabudnem, čo som chcela, čo som si myslela. Že zabudne, aké to je, byť so mnou. A potom príde a veľa sa na mňa pozerá a ja môžem zase dýchať pravidelne. Asi potrebujeme tieto malé tragédie, aby sme si vážili svoju prítomnosť.


A nič sa mi nechce, len piť červené víno a myslieť na tmavé dni a vlhké povrchy. Okamihy, kedy z pouličných stánkov pôjde stará trúbkarska hudba. Tá, akú som povedala, že chcem na svadbe, žiaden senzus ani hity mladosti našich rodičov.

Blýskajú mnou meškajúce vlaky, v ktorých sme strávili veľa hodín, v ktorých budem tráviť jesenné piatkové večery, keď bude skoro tma a na nástupišti veľa objatí. A nech sa ma pri nich dotýka aj zvnútra - to potrebujem.

niekde inde

Škvŕka mi od hladu v bruchu a nemôžem spať. Za dverami je stále počuť pohyb, ľudia pracujúci o pol druhej ráno. Počujem ich kroky tlmené hrubým krémovým kobercom. Kufre už sú plné, peniaze minuté, čoskoro príde čas ísť domov. Čakať na letisku zase a zase, dúfať, že nebudú búrky, ako na ceste sem.

Moje myšlienky sa nechcú zmeniť na sny, stále myslím na to šťastie, kývnutie zhora na znak zmeniť to všetko zadarmo. A zrazu je spánok len také niečo, bez čoho sa zaobídem, neopúšťa ma len tá neprekonateľná chuť zobudiť ho a kričať, vrieskať len nech povie že dobre, že pôjde so mnou. Budem si práve umývať zuby, kým sa vedľa na panvici bude pražiť omeleta, Nakreslím hádanku na zahmlené zrkadlo, predstavujem si časy únavy z práce a skúškové, stres a neistotu, po akej teraz túžim.

Chcem povedať, že to nie je jednoduché. Že moja mama plakala, keď sme so sestrou rozbili lampu, na ktorú si s otcom raz dávno našetrili. Chcem si sušiť vlasy opláchnuté dažďom, ktorý bude padať, keď budem bežať domov z električky, bozkávať jeho tvár plnú radosti a starostí. Budem mu hovoriť všetky tie smiešne názvy miest, cez ktoré sme šli naprieč Amerikou. Presviedčať ho o tom správnom svojou existenciou. Dúfam, že to bude stačiť.

malé zemetrasenia

Už je to veľa dní a ja som si neprestavila hodinky. Tak vždy večer neviem, aký je deň, aký je u nás a aký tu. Žijem tak polovičato, trošku u nás a trošku tu. Napríklad dnes, teda včera si hovorím, že ja by som nikdy nešla mávať vlajkou do pochodu, ani odpaľovať ohňostroje za svoju krajinu, aj keď mi chýba. Myslím, že sa za to nehanbím. Myslím teraz veľa, hlavne na veci, ktoré boli. Je hrozné, koľko si toho nepamätám. Neviem, či je to tak lepšie. A tak myslím a neviem, až to omŕza.

Každý moment znamená tisícky vnemov a podnetov písať, a ja neviem čo. Zrazu sa mi zdá jednoduchšie zavrieť oči a vidieť stále znova všetko, čo treba. Ako jeden súvislý film odohrávajúci sa v pološere. Dve postavy, vzduch prúdiaci z jedného balkóna na druhý, kĺzajúce sa oblečenie. V pozadí je hudba - vždy iná, vždy rovnako vhodná. Niektorí ľudia majú na také veci talent. Oči skontrolujú dianie okolo a film pokračuje. Obzvlášť treba podčiarknuť výbornú prácu kamery a zábery na detail, poletujúce chuchvalce prachu a prázdnu škatuľku od cigariet pod stolom. Je teplá letná noc a dnu dolieha spev miestnch cigánov.


Teraz by som chcela byť v Berlíne, cítiť sa inak v chlade sálajúcom z jeho sídlisk, chodiť pomedzi ľudí s čudnými menami a farebnými vlasmi. Byť súčasťou a nezačleniť sa. Je to zvláštne, že práve to by som chcela?


Už druhý deň tu prší. Ohňostroje búchajú, a ešte hodnú chvíľu búchať budú. Nedá sa pri tom spať, ale dá sa pri tom rozmýšľať. To sa dá vždy, hovorím jej to celý deň. Nikdy nám nezoberú naše myšlienky.

juni

Niekedy myslím na veci, ktoré si nechcem predstaviť. Že niečo nepôjde, že narazím na prekážku a bude neprekonateľná, že mi raz pri raňajkách povieš, že ma už nezachrániš. Celý svet a jeho krehkosť, drahý porcelán na kraji stola, mŕtve kvety vo váze. Nejako sa zrazu cítim sama, cítim, že zase chcem, potrebujem - samotu a ticho, pokoj po týždňoch udalostí a zážitkov, ktoré nebol čas zachytávať. Život plný úväzok.

Pozerám si fotky, na ktorých sme sa našli. Sú plné nerovností chodníkov, v ktorých ostávali opätky, výletov metrom a električkami, zopár zablúdení, tisícov piva a skvelej sviečkovej. Obrazy, ako som sedela v aule plnej čudných ľudí a videla stres, ktorý som nevnímala. Otázky načo som tu, keď vlastne neviem, neviem či chcem a neviem čo na to potrebujem. Vrátili sme sa vlakom, bola už tma a na hlavnej stanici menej sociek než na pražskej. Smiech a policajné auto, muži zákona tvárou v tvár realite, ktorú aj tak nezmenia. Taká strata času, chlapčenská tvrdohlavosť.


Spali sme málo ale poriadne, tešiac sa na hudbu. S náramkom na ľavej ruke som tancovala, tú hranicu medzi mnou a svetom okolo som si uvedomovala ešte viac než za triezva. Chcelo sa mi spať a vydržať do konca. Pamätám si neónové farby, záblesky. Množstvo zábleskov, žiaden hmyz, deravé plechovky, teplé chodníky a suchú trávu, v ktorej sme ležiac čerpali zdanlivú energiu.

No a potom neskôr sme si hovorili silné veci, také, ktoré nami hýbu. Slová vyfiltrované alkoholom len na podstatný zhluk, jednu dôležitú pointu, ktorá sa vryje do duší a navždy poznačí naše vnútra. Pozerali sme si do opuchnutých očí, slnko pomaly vychádzalo a odrážalo svetlo od sklených budov nábrežia, od hladiny Dunaja, od povrchu nášho hlbokého prežívania. Taška obliata pivom ma na pravom boku chladila, myseľ som mala pokojnú a telo unavené, ako skoro stále v posledné dni a noci.

A potom už nebolo nič zvláštne, nič nám už nebolo zvláštne.

Niekedy mám pocit, že sa musím znova naučiť dýchať a dúfať. Napríklad aj v to, že pre hĺbku a čistotu nám je (alebo raz bude) odpustené.

urban

Hej muž. Hej, muž. Chodí mi po rozume, po myslení. Zase prišli tie dni, kedy sa treba skrývať. Prídu naplno, a jediné miesto, kde bude bezpečne, bude balkón s exkluzívnou vyhliadkou o štvrtej ráno . Púšťam tade vlasy, plávajú vzduchom hore a dole a ďaleko, pomaly sa spúšťajú do zelenej uprostred sídliska. Zbavujem sa ich a nepociťujem stratu. Rozmýšľam, aké by to bolo, nemať ich vôbec. Aby mi bezbariérovo fúkalo na krk kedykoľvek, keď bude nablízku ventilátor, otvorené okno v aute na diaľnici. Ako by som sa nemusela česať, ako by sa to rýchlo umývalo a ľahko upravovalo, pár centimetrov a každý inam. Vôbec.

Počúvam hudbu, ktorej rytmus treba hľadať, pijem kávu lebo mi nechutí, lebo je to energia po noci plnej kultúry, lebo skúšky sa stále neskončili. Jeme len červené ovocia, pár dní si to môžeme dovoliť. Lepkavé líca, ruky, špinavé tričká, umožňujú vnímať šťavy intenzívnejšie.

Žijeme tento mestský život, v krátkych sukniach a šlapkách šúchame o teplé chodníky. Od Dunaja fúka a pomaly pribúdajú komáre. Všade sú cudzinci, každý si prišiel pre iné zážitky. Všetci fotia, chcú strvácniť farby súčasnosti. Nové budovy, nové zmrzlinové príchute, nové koncerty, nové plány, nové, nové. Pre toto je to skvelé: mesto hýbe myšlienkami, hýbe ľuďmi, hýbe ľudí. Mesto pulzuje.

a pair of dull scissors and the yellow light*

Sedela som v auparku a cez slamku sŕkala niečo studené ovocné s citrónom a jadierkami. Len tak som pozerala pred seba, v skle trendového obchodu sa mihal ešte trendovejší predavač. Okolo chodili ľudia s papierovými taškami a na nich nápisy, ktoré/pre ktoré niečo znamenajú. Pozerali do výkladov, v jednom bola inventúra. Behajúce deti kričali a trúsili keksy po lesklej dlažbe, tehotné ženy a ich očakávanie.

Potom som šla peši cez most, trikrát. A aj inde. Slnko svietilo, výhľad bol ďaleký, a ja som nechcela byť sama. Niekedy nemáme na výber.

Na druhý deň ma tým zobudili. Tým, čo keď som sŕkala a celá sa sústredila, že práve teraz nechcem, aby sa niečo zmenilo. Už nešlo spať a oni odišli, zase ma nechali samú. Hrala som na klavír, dlho, a do toho som plakala, lebo neviem spievať. Nerada hrám keď ma niekto počúva. Také čudné, že to je práve nato, aby počúvali.

Celý deň som si hrala. Vnútri. A neviem, čo povedať. Ako sa tváriť. Ako reagovať. Hovoriť slová, ktoré som nikdy nehovorila. A teraz sa ma príliš týkajú.

Niekedy pochybujem o svojom cítení. Okolo mňa sú návaly emócií, čierna atmosféra a prejavy pocitov, a ja len pozerám pred seba, ani nežmurkám, cítim prázdno. Také zvláštne prázdno, kedy nič neviem dať, ale stále viem prijímať. Aj keď sa to nikam neukladá, len to pretečie, trošku formuje, mení. Rozmýšľam a zaujímam sa, či to bude potom tak, ako sa hovorí. Snažím sa vnímať farby nádeje.

Práve mám prvýkrát povinnosť byť patetická, náležite to využijem. Lebo kedy, ak nie dnes večer.



*Regina Spektor - Samson

nákazlivosť

Janka ma ukľudňuje, lebo povinnosti ma vnútorne tlačia nikam. Mali by sme sa učiť. Ony robiť projekt v jave a ja písať o zmenách a eú, prekladať slová príbuzné s psychológiou. Miesto toho si posielame priezviská zo školského systému a veľa sa smejeme. S tanierom na pupku a pravidelými kontrolami telefónu či už hádam, čo asi robí v túto chvíľu, či si na mňa spomenie medzi jednotlivými chodmi, obklopený známym v cudzom prostredí.

Lampa sa odráža od plastu na zakladači, svieti tam lístok splnené prianie, o ktorom bolo treba poznámkovať. Kalendár už je plný po koniec júla. Je plný príjemností, ktoré budú nasledovať po všetkom nutnom, a mňa aj tak škrie pocit pevného rozvrhu. Nespokojnosť z očakávania a strata možnosti zmeniť to, zmeniť to všetko.

Hovoríme a predbiehame čas o tisíce dní, definitívne, je to preto, že nás nepočujú? Medovkový čaj, žena, ktorá sa vie hrať so svojim hlasom, aj kvôli tomu sa mi chce iba myslieť na pehy a soľ, noci, kedy nepôjdeme spať. Chuť mám stále jahodovú, vôľu meniť - dúfam - silnejšiu.

Nevadí mi to, že si dnes čítam len obaly od čokolád, že šúchať cédečkami o dlažbu je jav nezvratný, že choroby vlastne nemajú správny dôvod, že v mrazničke bola nehoda. Teraz to nevadí.

zo skla

Je to škoda, že u nás nechodia v noci električky. Tak naozaj v noci. Bolo by fajn, keby napríklad cez ich zvuk nebolo počuť niečo dôležité kričané z druhej strany ulice. Alebo by sme si na mokrom chodníku do rytmu blikajúcich pouličných lámp zatancovali tanec na rozlúčku. Vtedy by som prepáčila aj cigaretu dohorievajúcu v mláke pri obrubníku. Točila by som otvoreným dáždnikom a predstavovala si pri tom svoju neexistujúcu nenahraditeľnosť. Pam pa ram.

A nebojíme sa asociálov, lebo sú šarmantní, vedia pozdraviť až to prekvapí, s klobúkom dole a výhľadom na plešinu. Takto ľudí zoceľujú svojou imaginárnou integráciou, že to nikomu nepríde čudné, prisadnúť si v poslednej električke, ignorovať nehygienu a porozprávať sa o dávnych časoch, alebo snoch, ktoré sa nikdy nezaprášia. Slušne sa rozlúčiť, prichytiť si pri tom sukňu, a vystúpiť pomaly schodíkmi na zastávke na znamenie. A ten posledný pohľad s bielymi zubami a opätovaný s deravými, také veci si odkladáme na večery so samotou.

Šúchanie o rohožku, milosrdné žlté svetlo stolovej lampy, ťaživé barokové náušnice, len v pančuchách a teple pozerám von oknom. Za nimi. Do tmavej vody, do diaľky noci. Vyhodilo poistky, a ja ďakujem Baudelairovi za zvuk jeho gitary. A iné.

tváre

Mám prechodnú chuť počúvať džez alebo swing, niečo staré a melodické v zlej kvalite. Myslím na ráno za žalúziami a spotený chrbát, opuchnuté oko, raňajky do postele. Na splnené sny a bezsenné noci, kedy len dvihnem hlavu, skontrolujem toho vedľa mňa, a ľahnem si naspäť.

Keď zavriem oči, vidím zvýrazňovače všetkých farieb, tisíce papierov, ktoré nečítam a mala by som. Rozhodla som sa chvíľu podvádzať a kradnúť čas len pre seba, po týchto dňoch oživovania červenej a vône starých časopisov.

Slová potrebné
slová zbytočné
slová akékoľvek.

Niekedy nie je nič výpovednejšie než ticho,
niekedy nestačí ani tisíc. Slov.
Dnes mi to nevadí, našťastie prevažuje potreba výpovede gestom.

Začalo hrmieť. Nad strechami domov, ktoré vidím, sa blýska. Počítam si sekundy od blesku po hrom, baví ma to. V. mala pravdu, peknú búrku prajem. Cez búrky sa ľahšie dýcha, povedala, stále si to pamätám.