o gaštanoch

Fúka ofinu do všetkých strán, vždy je správny ten smer, odkiaľ fúka vietor. Slzia oči, stále chceš vreckovku? Ako sa nahneme nad studňu, dotkneme sa prstami studeného železa, nie je taká hlboká, tam dole si zakývame, a už bežíme po žltých listoch za výhľadom. A ja hovorím, že prečo je Sad sadom, a odkedy, a stále mi napadajú dejepisné perličky, hovorím prečo je toto tuto a odkedy a veci, čo sa inak nedozviete, ak nie ste tunajší. A on sa smeje, nemám rada dejepis, ale mám rada toto mesto, a mám rada ako sa smeje. Šmýkajúce sa kachličky, dole kopcom, hore schodmi.


Rozprávame o prázdninách, internátoch, Prahe a pive, ako treba viac cestovať, ešte viac. V rádiu hrajú melodické všednosti, do toho nemčina, v sekundách ticha chodíme po vode, ľadové nohy, ako včera, keď mi premokli slušné čižmy na opätkoch, šmýkala som sa po roztopenom snehu k autu s jubilejnými kyticami kvetov. Paródia.

Radšej príjemne unavená, ako unavene pevná. A nechce sa mi, len spomínať na svoje, nie zaoberať sa tým, čo bolo tak dávno, ani nie tu u nás, len si natrieť pery, učesať vlasy a počúvať zvuky strechy pod náporom vetra. Všade ten vietor, taký silný. Len nech to neodfúkne..

f

Toto nepotrebujem, toto naozaj nepotrebujem, hovorila som si ráno v aute, dokola a dokola, prehlušovala som vonkajšok a doors, come on baby, light my fire. Tak kričím, vnútri, nahlas, urob to! A potom vystúpim bez ďakujem, buchnem silno dverami, emócie sa rozptýlia do chladného vzduchu ktorý dýchame, všetci rovnako. Niekedy si myslím, že to nie je spravodlivé, že za veci ktoré ľudia hovoria, by už nemali dýchať. A potom sa rozplačem a Eva sa na angličtine opýta po slovensky, že na čo mám alergiu a ja jej poviem, že som len mala ťažký víkend a akože do seba obrátim ďalšiu absolutku. Alebo tequillu. Neviem, čo si predstavila, zabudla som sa opýtať.

Cítim tupú bolesť v celom tele, nemôžem a neviem nič, mám nový účes, chcelo sa mi vracať, keď z odtoku odtiekli posledné kvapky mojich minulých vlasov, taký hybný zvuk. Sú žlté, tak neprirodzene rovno žlté, hovorím si, že aspoň sa mám na čo vyhovoriť, teraz keď nám ide potme para z úst. Prvý krát mi to tak vyšlo, že sa aj rozídem aj zmením účes, asi chcem spadnúť pod šablónu, netváriť sa chvíľu ako som, len byť všedne zatriedenia hodná.

A už tam neprídem. Len odniesť, že končím. A potom budem mať čas, pôjdeme s hanou do krčmy vulgárne nadávať, teraz, keď je všetko tak zúfalo iné. A na výstavu a fotiť a budem viac písať pretože chcem a môžem. Budem môcť.

Tak nad tým rozmýšľam, keď pozerám do toho pohára rulandského bieleho, môjho prvého jedla dnes, ako nám bolo dobre s kamíliou. A ako ešte bude. Ako budem mať čas, vyzdraviem, nájdem radosť, možno sa prestane skrývať, keď bude treba rukavice, bude skoro tma a aj cez ňu sa bude dať vidieť svetlo.

Inak vidieť tento svet, nerobiť čo je správne a dobré pre budúcnosť, kašľať na kariéru, keď je to takto. Idem sa odraziť. Robiť čo chcem. A možno to bude potom ťažšie. Nebojím sa toho, je to také odporné, robiť veci na istotu. Poviem to nahlas tým, ktorí to ešte nevedia a nežijú naozaj, nespomalia, aby videli čo prehliadajú, aby išli za tým, čo chcú a nie za tým správnym.

Pozerať sa na svet svojimi očami. Pred seba, a nevšimnúť si tú mláku. Čľup.

brať si čas

Veľká odprosujúca orchidea, na stole studený čierny čaj. Mám chuť naliať doňho mlieko, pre ten moment ich spojenia, ako už mlieko nebude iba mliekom ani čaj iba čajom. Všetko sa zmenilo, aj ten čaj s mliekom, tichý telefón, teplé stehná, triezvosť nad tým, čo bude a ako.

Hore v izbe je neosobne chladno, vonia tam prací prášok a vlhké plachty zaberajú miesto. Niektorí ľudia si kupujú každý mesiac nový ventilátor do počítača, len aby ho nemuseli vypínať. Cez víkend hučí, rezonuje na ňom tiaha potrebných zbytočností. Aj preto spím v cudzom, neprispôsobenom a predsa prispôsobivom, dobre a dlho. Obrazy, ktoré nie sú uplne môj hrnček čaju, môjho čierneho čaju s mliekom, sú prvé, čo uvidím, keď sa zobudím a rozhodnem vstúpiť iba do ďalšieho dňa.

Červené menčestráky, ktoré sa nedajú kúpiť, lebo túžby sa neplnia doslovne. A zrazu ten telefón začne zvoniť. Také zvláštne, že sa už nič nedá predpokladať, ako bude za hodinu, ako zajtra, ako za mesiac. Dá sa to, žiť pre tento dnešok, ktorý bude hneď včerajšok?

Chýba mi, kým sme boli včera.
Som zvedavá, ako bude včera zajtra.

bigbít

Orechová torta nechutí ako normálne, je slanšia. Ticho domácnosti, jeden obviňuje, druhý plače, tretí plače potajme. Preto nechutí, ale aspoň toto, za celý deň, utíšiť kŕče. Kvapka vlní stranu časopisu, myšlienky bežia orientačný beh, zbierajú nápovedy v zpleti zblúdilých chvíľ.

Zvláštne, zrazu ma to fascinuje, ako krásne, aké krásne veci ľudia na tomto svete zanechajú. Odídu, niekedy sa ani nerozlúčia, občas nechajú odkaz. Taký, ktorý vie vyvolať pocity intenzívnejšie než skúsenosť. Len tá skúsenosť okamihu, predstava, krása. Aj v dnešnom svete s deformovanými ideálmi sa mnohí zhodnú na výnimočnosti, na kráse schopnosti zanechať pocit, dojem tak hlboký, že slovo fatalizmus vôbec nie je prehnané.

V spleti obrazov, ktoré vidím, je všetko. Áno, sú aj také, ktoré sa pozerajú veľa krát, a vždy prinesú niečo nové. Zmenu v pocite, v pohľade. Usmieval sa, keď sme sa stretli. A aj tak, ako sa to hovorí, keď chceme čo je na dosah a predsa tak vzdialené?

Chcela by som objať. Nie pobozkať. V niektorých momentoch je to osobnejšie, oveľa osobnejšie. No a potom by som hovorila ako by veci mali byť, aj keď toho nie je až tak veľa, čo ma do toho je. Našla som istotu, už to viem naisto. Keď ma nájde späť, spoznám to?

Nemám dobrý deň.
Tento deň bol fajn, ale bundu som nenašiel.
Mala som pekný deň.
Deň
deň
deň..
Kedy zapadne slnko na oblohe a nie v našich dušiach?

Predstavujem si, ako asi znie bigbít, asi by sa teraz hodil, do tohto surreálneho zlepenca. Neviem ako znie, hádam. Intuitívne.

ako

Je tu tak veľa ľudí, všade tak veľa ľudí. Aký je vlastne deň? Listy sú stále farebnejšie, kompenzujú, že z ostatnych kúskov bytia sa farba pomaly vytráca. Rýchle kroky po chodníkoch zdobených mlákami, fúka do vlasov, ľudia držia pevne, pevnejšie šály, účesy, igelitky. Vymieňajú si úsmevy a pochopené pohľady, prelínajú si dni, krátke momenty, ktoré budú spestrovať ich spomienky na terajšok.


Plný diár, popísané ruky, niečo je tu, niečo tam, neskončí to, bude to len ťažšie. Je stále veľa strán, pohľadov na tento prevrátený svet. Cez špinavé okuliare, staré okno, cez ostré slnko jesene. Hore, dole, pred seba, hlavne pred seba. No a ešte do skrípt.

Množstvo vecí, ktoré ľudia hovoria, neznie tak, ako boli myslené. Prečo je to tak, že si nerozumieme, keď sme si takí podobní? Podobáme sa tým, ako si nerozumieme? Je spôsob to, na čom záleží?
Množstvo vecí vyzerá inak, než je. Ako on, čo ma rozosmial, a urobil náladu na celý deň. Nevyzeral na alkoholika, naozaj nie.

Vyhodená elektrina, pokazené wi-fi, viac toho nejde ako má. Tak na to netreba zbytočne míňať myšlienky, len zapnúť hudbu a ísť sa venovať tým príjemnejším.. A vôbec. Kedy naposledy to bolo takéto živé?

ardent

Ťahám ju, ako vtedy keď som mala desať, kriedou pískavo od jedného konca tabule k druhému, názorný príklad nekončiacej čiary; priamky. Nechápala som, čo sa všetci smejú, smiala som sa, že nikto nechápal.

Tak ju teraz kreslím tiež, zase, ako už po stý krát. Ťahám, ako si čítam slová, ktoré sú, aby vyvolali reakciu, závisť, emócie. Možno podnet, možno depresiu. Nie je to jedno, keď sa efekt vyhol účelu? A hádam je.. Zanechávam kontrastnú stopu na nepopísanej ploche, nanášam atrament v tvare dokonale neohybnom.

Baví ma to, členiť dni, mesiace, obdobia, na viac úsekov. Ukončiť a začať, nie stále pretrvávať, nezlievať. Deliť. Nech máme viac, aspoň zdanlivo. Viac času, viac uváženia, viac zodpovednosti, viac spomienok, pomedzi tie čiary, čo si robíme v našich krátkych životoch.

Hotovo. Asi to je tak, že aj ja mám rada svoj život pásikavý.

much kisses

Tak mi je.. dážď padá na naše duše, nielen na moju, keď kráčame po mlákach smerom na Dunajskú, mlčky, obom vlhnú oči, veľa slova strašne, lebo to vystihuje. Strašne chýbať, strašne veľmi, strašne nechcem. Že to bolo dávno, keď som mala toľko od plaču, ako dnes keď si som ti povedala to ja viem.

Treba to, dostať vnútro teplými čiernymi stopami von. Ale až tu, teraz, to je iná intimita, na plač som príliš hanblivá, vždy som bola. Neukážem, nechcem. Len jemu, teraz. Teraz, keď teraz znamená neskoro. Už to chcem inak, konečne, aby to bolo akurát načas, dúfam že niekedy, že to niekedy tak bude, konečne áno. Raz..

Zmyjem zo seba špinu dneška, vyspím sa do dňa keď odíde, aby som si plne uvedomila, ešte plnšie. Je to ťažké, rozísť sa s tými, ktorých chceme nasledovať. Ako hovorím že všetko bude dobré, lepšie, že sa nemá báť, a ako dúfam, že to tak nebude, že sa vráti a aj keď nebude rád, bude tu. Bude tu so mnou.

Kto je tu na to, aby povedal, že je to zlé?
Kto je tu na to, aby povedal, že to nie je správne?


crn*

caving in

Tekuté očné linky, vlasy ako majú byť, oblečenie presne také na všetko, ako som chcela, a ako som nedostala šancu ukázať. S tým chvíľkovým pocitom istoty, potme v medickej záhrade sa dá zmerať, ako rýchlo odíde. Šťastie, sila, nádej. Kombo, ďalší prosím.

Hej, vysvetľovať, prečo práve tak, nemám to rada, neviem to, niektoré veci nejdú vysvetliť, ony len tak sú. Ako dnes povedal, že keby nie, predsa by tam nebol. To potešilo, strašne to potešilo. Neúmerne nasledujúcemu. No a potom bol preč. Aj ten druhý. Tak stojím sama v rade na nástupišti, dole schodami ide sedem skínov, ľudia sa obzerajú a nápadne sa tvária nenápadne, len ja sa tvárim laxne že a čo, horšie to už predsa nebude, s rozmazanými očami a hudbou najnahlas.

A tak tam sedím, počúvam cez pauzy ako si tí tvrdí hovoria tvrdé historky, bolia ma bubienky, prehlušujem myšlienky. Nech si idú, kľudne plynú, ale nech sa ma netýkajú. Len toľko by som chcela. A ešte sedieť sama celú noc na hrádzi, vnímať chlad vonku a vnútri, ako sa mi pokazilo srdce a teraz sa krv z neho rozlieva všade, až do špičiek prstov na nohách. Pomaly, chcem si to uvedomovať. Cítiť sa ľudsky po neľudských skutkoch, zážitkoch, aj prežitkoch. Možno som pripravená, znášať dôsledky svojich skutkov. A možno niesom. Nie, určite niesom.





What you do
No one can decide it's up to you
And who you are is what you choose
These times when the world falls apart
Make us who we are..

očividne

Keby som tu len tak ležal
ležala by si so mnou
a zabudla na svet?

spieval jej, pamätá si to. No a potom sa rozpršalo, ó, ako veľmi sa rozpršalo. Chlad sálajúci z nezvyčajne teplých vecí, napríklad z jeho rúk v jej spomienkach. Tyče v autobusoch sú ľadové, nedajú sa držať bez svetra stiahnutého na dlaň. Kvapky, kvapky potu, kvapky krvi, kvapky dažďa, kvapky nádeje. Dopadajú na ľadové sklo vydávajúc mrazivý zvuk. A ako to vôbec nebolo dávno, keď sa na tieto dni iba spomínalo. V posteli je teplejšie, aspoň na dojem.



Koľko je možností
ako sa vyberá
prečo je voľba aká je
a je správna
ak je zo srdca
ktoré zamŕza?



Možno by sa malo spáliť, aby mohlo zase zamŕzať. Možno by ten horúci čaj, čo je na stole, mal niekto pofúkať. Možno, že to bude v poriadku, prejde pár dní, stane sa, čo sa má stať a všetko sa pohne vpred. Spojka, plyn, púšťame, ide to.

Asi sa spáli. Čaj, ten pofúkam, stále to viem, odovzdávať teplo, aj iné veci.. No a možno sa to celé pohne v pred. Už čoskoro.

zápis

Farby a obrazy
obrazy a odrazy
všade okolo
pestré, rôzne.

Hlasná elektronika
pančuchy v sandáloch
žlté dredy
hypnotické oči.

Jeden
druhá
tretia
štvrtý, porade.

Formuláre, tlačivá,
podpis sem
podpis tam
dátumy, nepopliesť!

Dobrý pocit
napriek všetkému
zábudlivosť
prináša smiech.

Do tašky dáždnik
do schránky mejly
do hlavy rozvrh
aj vyhlášku.

Zvedavosť
radosť
mladosť
pochabosť?


Inak, dajte si vyhľadávať v obrázkoch smiech. To vie urobiť náladu, ak ju ešte nemáte.