Čakám na dážď, nech pozvešiam prádlo, aby nebolo ešte mokrejšie. Uvedomujem si, že mám rada zvuk huslí,
že vo mne pri nich vznikajú sviatky,
že vo mne potom padá sneh,
a pritom je tak teplo. Stále sa mi šúpe čelo, už od tej tatranskej túry, čo nás po nej boleli chodidlá a hlavy z návalu naozajstného vzduchu. A potom sme si museli zvykať na ten náš späť doma.
Je to také čudné obdobie. Napríklad teraz - možno bude ďalšia búrka a možno zabudnem, že chcem vidieť polárnu žiaru. Ten zúfalý ľudský proces zabúdania vo mne vyvoláva strach. Že zabudnem, čo som chcela, čo som si myslela. Že zabudne, aké to je, byť so mnou. A potom príde a veľa sa na mňa pozerá a ja môžem zase dýchať pravidelne. Asi potrebujeme tieto malé tragédie, aby sme si vážili svoju prítomnosť.
A nič sa mi nechce, len piť červené víno a myslieť na tmavé dni a vlhké povrchy. Okamihy, kedy z pouličných stánkov pôjde stará trúbkarska hudba. Tá, akú som povedala, že chcem na svadbe, žiaden senzus ani hity mladosti našich rodičov.
Blýskajú mnou meškajúce vlaky, v ktorých sme strávili veľa hodín, v ktorých budem tráviť jesenné piatkové večery, keď bude skoro tma a na nástupišti veľa objatí. A nech sa ma pri nich dotýka aj zvnútra - to potrebujem.
