o gaštanoch

Fúka ofinu do všetkých strán, vždy je správny ten smer, odkiaľ fúka vietor. Slzia oči, stále chceš vreckovku? Ako sa nahneme nad studňu, dotkneme sa prstami studeného železa, nie je taká hlboká, tam dole si zakývame, a už bežíme po žltých listoch za výhľadom. A ja hovorím, že prečo je Sad sadom, a odkedy, a stále mi napadajú dejepisné perličky, hovorím prečo je toto tuto a odkedy a veci, čo sa inak nedozviete, ak nie ste tunajší. A on sa smeje, nemám rada dejepis, ale mám rada toto mesto, a mám rada ako sa smeje. Šmýkajúce sa kachličky, dole kopcom, hore schodmi.


Rozprávame o prázdninách, internátoch, Prahe a pive, ako treba viac cestovať, ešte viac. V rádiu hrajú melodické všednosti, do toho nemčina, v sekundách ticha chodíme po vode, ľadové nohy, ako včera, keď mi premokli slušné čižmy na opätkoch, šmýkala som sa po roztopenom snehu k autu s jubilejnými kyticami kvetov. Paródia.

Radšej príjemne unavená, ako unavene pevná. A nechce sa mi, len spomínať na svoje, nie zaoberať sa tým, čo bolo tak dávno, ani nie tu u nás, len si natrieť pery, učesať vlasy a počúvať zvuky strechy pod náporom vetra. Všade ten vietor, taký silný. Len nech to neodfúkne..