twist

Potrebovala prefúknuť, tak som ju vzala von. Hlavu. Dnes je zvláštne, tak mokro na chrbte a chladno vo vzduchu. Ani slnko tak nepálilo, keď som v čiernom tričku sedela v sade a dlho čítala dušeka. Uša, Piťo, Igor, Nadina. Oni všetci tam boli so mnou. A ešte muž s bicyklom a vystresovaný chalan v hiphopovom oblečení, za ktorým prišlo s desaťminútovým meškaním dievča jeho snov.

Prečo je to tak, že všetci chodia cez Nový most po tej strane smerom k mestu a nie k hradu? Tá je oveľa krajšia. Dôchodcovia, rómske dievča, telefonujúci otecko, spiace dieťa. Vanú mi vlasy cez tvár, je namáhavé ich stále odhŕňať. Páči sa mi na moste, dá sa dobre fotiť, take conceptual fotky. Voda je zeleno-žlto-rýchla, samé prekvapenie. Na skalách sedia kačky a prázdne fľaše.

To nevie každý, sedieť tak voľnomyšlienkarsky, so šľapkami v rukách ťapkajúc nemeckej sprievodkyni do výkladu. Na úsmev.

K ruke mi prirastá telefón, potom k uchu, k druhému hudba. Intenzívne. Odreté nohy, krv pôjde z ponožiek studenou vodou.

Stále som na tom moste, mysľou, pozerám sa dole, držím si aviatorky, nech sa mi nezošuchnú z nosa. Tak to ide, obrazy a život, všetko, a ľudia zabúdajú, spieva mi Roger Daltrey do pravého ucha.