uviazlo v momente

Kazím
kazí sa.


Nechcem ubližovať,
nemôžem zotrvávať.


Ťažké myšlienky
na ľahké dni.


Chodím, s veľkým úsmevom, dávam pozor na špičky od seba, pozerajú sa, viem že sa pozerajú. Z áut, alebo len tak, oproti na chodníku. Na tú masku. Nemôžem chodiť nahá, odhalená, teraz nie, nie je to pre ich oči. Také zvláštne, zraniteľné stvorenia, tí ľudia, keď majú ukázať svoj vnútorný odpad. Upratať, čo sa nakopilo na smetisku duše, veľkou lopatou. Znetvoriť, zničiť. A nejde, rozpína sa, stále viac, až nie je priestor, a i tak sa nechce vymaniť vnútrajšku. Ani cez slzy, ani cez krik. Len tak, behá po rozume, ako temná myšlienka, jedna, druhá, urob to, urob hento. Urobiť, neurobiť, kto nás zachráni, keď nás zrádza vlastné svedomie? Treba to precítiť, bolesť, ešte ani nepadajú listy, celé je to pomýlené, celé toto. Veď počkaj. Nájde sa. A potom, čo potom?

Chcela by som dospieť
späť do morálnej čistoty.