schody

Hej, takto letne a upršane, fúkavo a pokojne. Wolfmother mi z rádia rozpáva príbeh o srandistovi a zlodejovi, ja vám iný.

Chcela som Kvety zla, nikde ich nemali, akoby už bolo na jeseň.

Vošla som, ovanul ma chlad a písmená, veľa písmen, veľa kníh, slov, príbehov. Všetky napísané a zachované, len jeden sa dial. Páčilo sa mi, ako sa vynoril spoza jedného regálu a hovoril na mňa, akoby ma mal dávno prečítanú. Ako všetky jeho kamošky v policiach okolo. Povedal, že sa nehodím na riadenie ľudí, že som na to príliš úprimná, milá a príliš pekná, že to vie, lebo k nemu sa ľudia nechodia na nič hrať, chodia mu brať priateľky a prispievať na život. Smiala som sa, bol autenticky akčný, ani on sa nehodil na predavača. Nechcela som mu to povedať, veľa ľudí robí, čo sa im nehodí a aj tak je to dobré. Mal hrubé okuliare, tenký sveter a niečo cez päťdesiat. Hovoril aktuálne o životných pravdách, počúvala som, smiala som sa, videla som, že je rád. Zatiaľ sa v podzemí prestriedalo pár zákazníkov, ako taká rodina,

ahoj
nie, ešte tie zbierky neprišli
práve včera som to predal, cestovali na dovolenku a chceli niečo ľahké
kniha, ktorú hľadáte príde zaručene 20 minút po vašom odchode
dovi
vidíme sa o týždeň.

Hovoril pútavo, kvetnato, najviac zapôsobil prirovnaniami. Úžasne presné, také matfyzácke, ako povedal, škola človeka poznačí. Povznesene som na ceste späť rozdala dobrú náladu zopár náhodným okoloidúcim, ešte sa vrátim.

Je to škoda, že nemá rád symbolizmus.