sugar, honey

Žlté, modré, zelené, hnedé, červené. Na každom je m. Poukladám ich vedľa seba a mám jedno veľké mmmmmm. Také sú, chrúmavé, raz roztopené, raz stopené. Exces.

Ešte stále cítim soľ, nejde vymyť zo svetlých, svetlejších kučier. Na chodbe sa suší stvrdnutý uterák, absorboval plnou kapacitou. Všade je neporiadok, na zemi, v posteli, v hlave, nechce sa mi sysematizovať.
Letná
lenivosť.
Letargia.


Natreté hnedé nohy, v legínach na hrádzi, Dunaj je špinavý a studený. Nie ako more. Nové slovo, slovo most. Sú dôležité, tie mosty, uvedomujme si. Nielen deti, aj dospelí.

Spomenula som si, dnes pri Dunaji, na ten večer na zoschnutom pni v objatí pri západe slnka, potrebovala som utešiť pre vlastné chyby, bolo príjemne mrazivo. Vlny narážali na breh, na betónové panely, poznačená príroda, čajky, oranžovo. Symfonický gýč, cesta späť tmavá, hviezdnatá, preto nie mesto, len pre tie hviezdy. Objatia, pomiešaná vôňa, harmonizovali sme.
Aké je to zložité, stále, zase, aj potom bude, viem to. Navždy. Tento svet, zvláštna matematika, keď ten, čo ubližuje je ten, čo lieči. Nevadí, nie je čas na výpočty bez výsledku, len prežívať, trpieť, plakať a nechať lieky prísť. Nehľadať. Pasívne je to dobré, niekedy najlepšie.

Fotky, obrazy v mojej hlave, nechám si ich. Ten pohľad naposledy. Nestačí odfotiť, ani nakresliť. Emócie, tie sú dôležité. Čo + ako. Počítam.