veľký svet, malý kus

Žijem v takom svete, kde sa dejú veci. Neviem, možno je tak, ako má byť. V tom svete, keď sa veci udejú, ľudia, veď čo by to inak boli za ľudia, reagujú. Veci sa dejú, ľudia sa usmievajú, ja sa pozerám. Veľa vecí nechápem, veľa veciam nerozumiem. Usmievajú sa, mne prší v duši. Hm, nechce sa mi utierať, je mokro, napršane. Trošku sa odparí, potom zase a zase. V tom svete, kde sa ľudia usmievajú, sa hranice posúvajú. Nie je bezhraničný, len širšospektrálny. Slovo tolerancia nadobúda najhmotnejšiu podobu. Nekamarátim sa s ňou, je nesympatická a pripomína ten strom, čo kričal a hýbal konármi do tmy v tej rozprávke, keď som bola malá, najmenšia.

Večer, keď chodím domov, všetko nadobúda svoju skutočnú podobu. Spolucestujúci v autobuse sú o dva stupne temnejší. Majú zlovestné tváre a ich profil je povšimnutiahodnejší. Mnohí počúvajú nahlas hudbu, aj ja. Vždy sa zľaknem keď začnú hrať bicie, taká nečakaná dynamickosť. Vzduch je chladný, niektorí ľudia ho chladný aj vydychujú. S desivosťou ladia šarlátové závesy, ktoré ešte nestihli prežrať mole. Sklá sa zadýchavajú, akoby to bolo ich námahou, že motor rachotí. Na zastávke je kaluž krvi, veľká. Aj na druhý deň, aj potom. Z kaluže je fľak. Komu mám ísť povedať, že krv sa z asfaltu dáva dole kolou? Rozožiera lepšie než rozpúšťadlo. Na zdravie. Na Vaše zdravie.