jedným krokom

Srdce bije rýchlo, nedokážem si predstaviť ako bude, keď budem rušená jej gestikuláciou. Od rána hlučne pília a prerývavo do toho detský plač z mnohých strán. Mám plnú hlavu, snažím sa jej dodatočne prirobiť kapacitu, nejde. Zobudila som sa s barokovou ofinou, ale hneď myslím na Johna Miltona. Či to nebolo vtedy? Chytá ma panika.

Ešte všetci spia, šla som si dole po pohár vody, nohy sa lepia na podlahu, to teplo. Ventilátor je pustený, vzduch aj tak stojí, revoltuje. A to už som sa dnes chcela zaoberať niečím celkom iným. Vnútri, stále vnútri. Ubíjajúce.

Včera sme rozoberali či len alebo až. Či žijeme len raz, alebo až raz. Či sú niektoré životné obdobia len také strašné, alebo až také strašné.

Uhol pohľadu

uhol pohľadu.

Nikdy nezabudni.