akordeónová atmosféra

Tak som ja ako ty, rovnako iná až si rád aj zneistený. Stále je niečo čo nevieš, a bude to tak vždy, lebo tak je to správne a tak to má byť. Pozeráš sa ako si umývam tvár studenou vodou na prebudenie pred svitaním a tečú mi čierne slzy smiechu. Je to zvláštne, cítiť istotu a neposkytovať ju.

Natočené vlasy padajú v povolených prstencoch na plecia a nižšie. Nohy mi dnes nekončia a nekončí ani nič iné, je výnimočno. Rozbitá fľaša, žuvačka na lavičke, stopy po ľuďoch, suché oči a červené ústa. Nerevolučne pasívne žiť to najlepšie čo sa dá. Stále sa je načo tešiť, stále je niečo čo by chýbalo. Zrýchlený dych v hluku a chaose, jasné nebo a žiadne lampy, aby sa dobre počítala obloha.

Sústredím sa na nevyužitý priestor v mojej hlave. Pocit, že ak by sa niečo vyskytlo, tak je to kam uskladniť, upokojuje. Asi zavriem oči a nechám na ľavé obočie sadnúť bozk dávno vyslaný a dlho blúdiaci. Nejaké informácie navyše a budem svietiť pokrčeným portrétom na cestu. Kým dýcham, kráčam. Kým mám kam kráčať, mám v čo dúfať.