pohupom

V hĺbke mojej duše je jedna pieseň bez slov..

Dvere vŕzgajú, mám zaprášené obdobie, inakú všehochuť. Deja vú, spomienky na budúcnosť, a niektoré veci odznova. Mixujú sa ako puding, ktorý sa mi včera nepodarilo rozmiešať do hladka. Cítim únavu, ľahostajnosť, nerozumiem a neopodstatnene verím.

Na okne je odtlačená ruka a na parketách kvapnutý kečup. Vraj dobre že sme si ho všimli, do rána by do podlahy vypálil dieru. Je totiž pálivý. Mňa pálilo v hrdle, keď som včera ležala na ramene, na ktorom som ešte ňe. Pálilo príjemne a upozorňovalo. Tieto mechanizmy vedia byť užitočné, také privátne upozorňovače obalené tajomnom.

Šampanské sladké, hranolky áno, a aj on. Áno, som si istá a nie, už stanovisko meniť nebudem. Pri hľadaní energie som našla tajomstvo rozhodovania. Či úspešného, ukáže čas. Vždy nájdem čo nehľadám a i tak sa zíde; som rada. Zaspala som so žuvačkou a zobudila sa s výhľadom do knižného raja. Tak som šla dýchať. Čerstvý vzduch je menej vzácny než vôňa kníh. To je dobre, lebo by zovšednela.

Vyčešem si vlasy, a budem sa hrať na vyšší štýl. Zahrám na klavíri bez tempa a bez spevu, aby bol priestor pre fantáziu. Rozumne ľahostajný kompromis pre nenávaratnosť momentu.