shot down

Práve som sa rozsypala ako zle zaviazaný balíček karát. Takých malých, aké nosíš v bunde. Som totiž malá, primalá a prislabá, znášať toto všetko. Klamem telom ako okuliare z nezničiteľného plastu. Bolo to super a bolo by to super. A tak.

Vždy sa predstavuje. Keď nie je istota, tak sa predstavuje bojazlivo. Je jasné že nič nebude presne ako to chceme. Tak sa bojíme snívať konkrétne. Keď už zdanlivo držíme čo sme tak dlho chceli, zrazu sa to rozbije na milión kúskov ako ja pred chvíľou. Lebo som si predstavila. Stále to robím. Stále tú istú chybu. Akurát načas a predsa trošku priskoro. Nepoučiteľne naivne a dokola. No a teraz si môžem ísť trieskať hlavu o stenu napriek tomu, že to je za normálnych okolností tvoja parketa.

Idem nájsť posledné Geo a prečítam si ten veľký článok o nádeji, optimizme a tak. Bude to pekná rozprávka na dobrú noc. Taká nereálne snívavá. Tie sú fajn, kým sa ich nesnažíme prenášať do reality..