so hollow, baby

Bola som ho odprevadiť. Ja viem, že to nie je správne, že on mal ísť odprevadiť mňa, obzvlášť keď ide tam kam ide, ale to je jedno. Dostala som dva bozky, jedno kreditné objatie, želanie pekného večera, pár výkrikov do tmy otočená chrbtom, a intenzívny pocit prázdnoty.

Myslím, že by rozdávanie pocitu prázdnoty malo byť trestné. Dokáže to len pár ľudí, ale vyvolení ho vedia darovať tak nonšalantne, až je to nechutné. Keby sa dalo, tak ho chytím na zúženom mieste a oplieskam štedrému darcovi o hlavu. Smola, nedá sa.

Kráčam od bodu rozlúčky tmavými prázdnymi ulicami, kde je síce veľa áut, ale žiaden život. Dva stroje zatrúbia a jeden mi zastaví na prechode aj keď má zelenú. A dnes vyzerám tak strašne. Smiešne, aj tak je tma.

Stojím na polopnej zastávke a čakám na spasenie v podobe jedného auta. Oziabajú ma ruky, v ľavej kŕčovito zvieram telefón. Pre niečo, čo aj tak nepríde. Mám čas, obzerám sa. Chlapec fotí svoju mamu a blesk presvecuje našu stranu ulice. Pár držiaci sa za ruky uteká po ceste na trolejbus. Smejú sa a stihnú ho. V diaľke počujem ako chodník prichádza o život. Zvuk motorov. Hľadím stojac na obrubníku kúsok pred zastávkou, tam kde vždy.

Let me know that You hear me
Let me know Your touch
Let me know that You love me
Let that be enough

Oči mi osvetľujú svetlá áut, snažím sa rozpoznať to pravé. Keď sa potom zadívam na nebo, cez svetielka vtlačené do zreničiek nejasne spoznávam Orion. Svieti mi na cestu a ja sa v duchu usmejem. Cez cestu oproti ide ďalší pár. Ona krásne oblečená, asi idú do divadla. On o hlavu menší. Už sa usmievam aj očami. Viem, že mne sa niečo také nikdy nestane.

Nasadám do auta a celú cestu hľadím na hviezdy a do svojej duše. Že čo s tým intenzívnym prázdnom.. Mám ho totiž v pohľade. Nikdy som nevedela skrývať čo je dnu. A možnože ani nechcela.